Čo by ste uprednostnili v rámci nútenej silvestrovskej zábavy – tlačenicu v preplnenom bratislavskom bare alebo tlačenicu v preplnenom tatranskom bare? Aj my, a tak sme sa s priateľmi rozhodli stráviť koniec ostatného roka v malebnom prostredí slovenských veľhôr, ešte donedávna panenských a J&T rukou nedotknutých. Šak posledný Silvester, kým hromadne v roku 2012 všetci okrem projektantov vesmírnych korábov zahynieme, tak sa poďme zabávať, ňi? Po niekoľkodňovom delíriu spôsobenom psychotropnými látkami typu tradičná fit strava ako od starej matere, litre havany/vína/jägerbômb, írečitá slovenčina a príliš čerstvý vzduch, sme šli vyrovnať kofeínový deficit do Grandhotelu Praha. Veď čo je zlé na tom byť bohatý?


A tam to začalo. Respektíve nezačalo. Osviežení príjemnou prechádzkou sme sa v družnej debate usadili k stolu a... Nič. Proste nič. Po 15 minútach ničoho sa kamarát šiel informovať, či by nás niekto mohol prísť obslúžiť. Pan vrchní ho ale poučil, že systém obsluhy je nasledovný: lístok sa nosí až v momente, keď objednávka môže byť okamžite vybavená, aby hostia nemuseli dlho čakať na svoje nápoje. Táto výborná a nanajvýš logická metóda má množstvo kladov - nepovšimnutí hostia takto napríklad čakajú aspoň pol hodinu len na svoje nápojové lístky. Zároveň ho informoval, že pred nami sú ešte štyri stoly a teda sme piati v poradí.


Po ďalších 10 minútach som stratila trpezlivosť a šla sa čašníka spýtať, či by sme si konečne mohli objednať, na čo mi zopakoval ich prepracovaný objednávkový systém a znechutene sa ma opýtal, či už som bola v prevádzke ako TOTO a ak áno, mala by som vedieť, ako fungujú hotely podobnej úrovne. Neviem, možno vyzerám ako dezertér z osady pri Mníšku nad Hnilcom, ale v **** hoteli som už bola. Dokonca aj v ***** a, verte alebo nie, vypozorovala som, že vo väčšine prípadov fungujú skutočne zvláštnym spôsobom: zákazník príde, sadne si, dostane od čašníka lístok a úsmev (nepovinne), objedná si, chvíľu čaká na svoju objednávku, ktorú následne skonzumuje, zaplatí a odchádza. Nonsens. Hoteliéri všetkých krajín a národov, chyťte sa za ruky a hor’sa do Grandhotelu na kurz správania sa k zákazníkom.


V rámci precvičovania asertivity a novoročného predsavzatia „Nenechám sa rozčúliť vecami, ktoré nemôžem zmeniť“ som sa po rýchlom dychovom cvičení pána čašníka len odovzdane spýtala, či by som teda mohla dostať 5 nápojových lístkov, že ja ich osadenstvu nášho stola rozdám, aby sme sa priblížili príslušnej **** úrovni. Súhlasil.  


Po ďalších 10 minútach sme sa dočkali pána Milana v bielych rukavičkách, nášho čašníka. No a vtedy začala skutočná sodoma-gomora, pretože kombinácie rôznych druhov káv a nealkoholických nápojov pre piatich ľudí sú skutočne nezapamätateľné. Predovšetkým, ak ste vyzbrojení zápisníkom a všetci si dávajú presso/ristretto a minerálku perlivú/neperlivú/s citrónom/bez citróna, no a dva hnedé cukry sú naozaj poslednou kvapkou. Systémom pokus-omyl sme sa síce pokúšali objednať si aj neslýchané veci ako zázvorový tonic (nachádzajúci sa v nápojovom lístku), avšak vzdali sme to, keď prvotnou i druhotnou reakciou bolo len „Pffff“, doplnené po sérii nechápavých pohľadov z našej strany o vysvetlenie „Je mi ľúto, včera bol Silvester“. Pri dotieravej otázke, či majú v ponuke aj iné dezerty, ako tie z nápojového lístka, som mala dôvodnú obavu, že pán Milan mi oplieska o hlavu svoj zápisník alebo prinajmenšom si vulgárne zanadáva, ale namiesto toho si len zhlboka vzdychol (evidentne som ho obťažovala), zobral si nápojový lístok, prečítal si názvy troch dezertov v menu, zamyslel sa a po chvíli vyhlásil, že nemajú. Kamarátka sa ale napriek všetkému nenechala odradiť a objednala si gaštanové pyré so šľahačkou.


Asi by ste čakali, že pri tomto prepracovanom systéme to bude aj vo finálnej fáze spracovania objednávky fungovať stopercentne a nemýlite sa -  po ďalších 15 minútach nám totiž prišli štyri kávy namiesto piatich (áno, po poslednú som opäť šla osobne, veď už som tam tak trochu brigádovala) a štyri minerálky, ale zato päť pohárov (možno chceli otestovať, či sa vieme podeliť s blížnymi aj po Vianociach). Na dva hnedé cukry sa nepýtajte. Čo sa týka gaštanového pyré, musím povedať, že pod horou šľahačky zo spreja a griotky bol vlastne tento materializovaný sen cukrární zo sedemdesiatych rokov celkom chutný. Za čerešničku na torte (doslovne) považujem vitrínku s inými dezertmi ako gaštanové pyré, palacinky a ovocný pohár z ponuky, na ktorú sme natrafili pri východe.


Suma sumarum, ak si myslíte, že to bolo na (p)****, máte pravdu. V prípade otázok ma nájdete v mojej dielničke stavať vesmírne plavidlo a skandovať heslo „Čo je zlé na tom byť bohatý? Nič.“ Škoda, že len v prípade, ak máte čas a nervy nazvyš. Týmto pozdravujem Tatry Mountain Resorts.