Skutočne tretí deň už neprší, aj keď katalógové počasie to ešte nie je. V kempe nemá moc zmysel tráviť čas, teplá voda v sprchách je minulosťou, kávu majú že vraj hnusnú, neviem,  ja to nepijem.  Cestou z kempu do festivalového areálu je pomerne veľké nákupné centrum Nová Karolína, z ktorého vedie lávka ponad železnicu. Počas roku sa dá prejsť aj cez trať, aspoň vychodený chodník tomu napovedá, ale počas Colours tam samozrejme postáva nejaká uniformovaná hliadka a inkasuje. Inak, ťažkoodenci vo vestách a s prstami na spúšti samopalov sú v okolí vstupov do areálu k videniu tiež.

Inak, tá Karolína, ktorá je asi na polceste z kempu je celkom dobrý nápad, aj keď mám podozrenie, že iba kvôli festivalu to nepostavili. Je tam totiž hodne dobrý foodcurt, najmä jedna táckareň, kde sa účtuje jednotná cena za váhu jedla – cca 1€ za 100g – a tak nejak som si zvykol, že si pred vstupom do jamy levovej dávame jedno civilizované jedlo, za ktoré sa dá platiť kartou a pošanovať zásobu tých ich mincí a papierikov na dôležitejšie pivá či podobné nevyhnutnosti. Áno, na colours sa nedá platiť kartou skoro nikde, teda aspoň v stánkoch s jedlom a pitím, stánky s všelijakým haraburdím, handrami či merchom terminály majú, akurát ich fungovanie je hodne loterijného charakteru.

Ku tomu jedlu – výber je skutočne veľký a rozmanitý a ceny zväčša akceptovateľné, najmä pre jedinca otrlého z cien na väčšine slovenských akcií podobného charakteru. Thajské jedlo robí niekto vypadajúci ako Thajčan, indické jedlo robí niekto vypadajúci ako Ind, argentínske stejky robia Argentínci, Fish and Chips robia slováci. Burgrární je tam snáď päťsto, industrial burger s heslom punk is not diet napríklad  bol prostý všetkých tých novodobých púpavových listov, guacamole pást či červenej cibule, ale zato mal fantastický kus masa. A v stánku s názvom palito.cz robili skutočne dobré chilli con carne. Akurát sme zabudli ísť do burgrárne s poetickým názvom Bear´s Grill, snáď o rok. Ani na burgre z kačacieho mäsa nevydalo, je tam toho skutočne veľa.

Ale treba sa vrátiť ku muzike, veď kvôli tomu sme tu. Dnešný deň začínajú piešťanskí Slniečko alias Punto a Rybacé hlavy - kapela, ktorú mám skutočne veľmi rád. A tohto roku asi nebudem mať príležitosť ich nikde inde vidieť, minulý rok som ich nevidel, čiže na tento koncert sa hodne teším. A Peťo Remiš s partou ma nijako nesklamali, ale veď to sa asi ani nedá. Akurát že nezahrali Sokolovce. Kedysi som na ich koncerte v Novom Meste mal tú smolu, že vedľa mňa stáli nejakí miestni filozofi pokročilého veku, ktorí to hodnotili ako celkom slušnú, ale predsa len trocha slaboduchú zábavu pre jednoduchých ľudí, ktorou oni vlastne opovrhujú. No, za komplikovaného intelektuála sa zrovna nepovažujem, ale Slniečko má skutočne ďaleko ku slabšo duchej rádobyvtipnej tvorbe, ktorej tu u nás máme bohužiaľ za tri prdele. Slniečko má to, čo delí prvý a druhý (či tretí až posledný) plán - schopnosť nadhľadu a irónie. Sakra, proste sú dobrí a basta.

Po Slniečku na hlavnom pódiu nastupuje Marie Rottrová. Tá žena má stále hlas, ako keby mala dvadsať rokov. Plne to vynikne vtedy, keď na pódium zavolá jedného zo svojich vrstovníkov, ktorý s ňou spieva niektoré duety a žiaľbohu jej vôbec nestíha. Presun na štvorku - chcem vidieť Black Pistol Fire, o ktorých idú dobré chýry. A skutočne je to hodne energická záležitosť, šialený gitarista s expresívnym hlasom s bubeníkom v pozadí. Tento koncept ešte toho dňa na rovnakom pódiu stretneme, pre tento krát to zvyšok nášho ansámblu nezaujme natoľko, aby nechceli ísť pozrieť niekam inam. Tak ideme cez celý areál na Calexico, ktorých som videl dva týždne predtým v Trenčíne a príliš ma nezaujali. Tu má ich koncert o hodne viac šťavy, publikum sa chytá nielen pri ich hitovkách. Ale po pol hodine dvíham kotvy, keďže na opačnej strane areálu bude hrať Hudba Praha.

Prichádzame už v čase, keď kapela odpaľuje prvé zo svojich peciek v najlepšej tradícii českého androšského bigbítu, Michal Ambrož je stále vo forme, v kapele už našťastie nie je rozkladný element Koller, takže to skutočne šlape. Baby sa kdesi stratia, ale ja si tento set určite nechcem nechať ujsť.

Na hlavnom nasleduje Joss Stone, jedna z hviezd ročníka. Určite to nie je moja hudba, ale tak dobre, pôjdem sa kuknúť. Joss sa snaží. Veľmi sa snaží, až to občas vypadá hodne silene. A snáď tretinu času venuje svojim závažným prehláseniam, hlbokým posolstvám. Našťastie okrem toho aj spieva a vie to hodne dobre. Ale aj tak, skutočne toto nie je nič pre mňa. Problém je, že zrovna v programe nie je nič, na čo by som musel ísť.

Tak dávame kolečko cez stánky s úmyslom niečo zjesť, čo samozrejme nie je problém. A zachytíme celkom zaujímavú hudbu z malého pódia, ktoré je väčšinu dňa vyhradené pre buskerov, čo občas znamená, že tam nejaký nemec s gitarou hrá zlú verziu Coldplay. Ale teraz tam hrajú regulárny set miestni TH!S a chalaniská skutočne majú gule. Hrajú v podstate štandardný rockový nášup v štýle Motorhead a podobných, ale na podobnú muziku je treba mať hromadu energie aby to fungovalo. A  oni ju majú. Celkom príjemný zjav, treba si ich zapamätať.

Na hlavnom má hrať ďalšia z pochybných hviezdičiek tohto ročníka, Jessie J. Prichádzame s tým, že si to obzrieme pekne zozadu, v kľuďe, bez tlačenia. Jessie sa snaží snáď ešte viac ako Joss, akurát nemá hlbokomyšlienkové preslovy, ale zato o to viacej energických gest, behania po pódiu a ujúchania. A miesto šiat má sukňu a krpatú podprsenku. Remeslo ovláda, o tom niet pochybnosti. Akurát, čo sa hudby týka, nie je v tom nič viacej ako v sólových albumoch členiek Spice Girls.

Tak naspäť na štvorku, kde hrajú Slaves. Výborný koncert zahrali aj minule na pohode a tunajšie menšie pódium v industriálnom prostredí odpichu vysokej pece im pasuje ešte viac. Je to podobný systém ako poobední Black Pistol Fire - energická dvojica bubeník a gitara, akurát tu je ten energetickejší z kapely spevák a bubeník v jednom. Babám sa to hodne ľúbi, ja takisto nefrflem, má to skutočne hodne energie a výborne to funguje. Po príjemnom sete sa presúvame na päťku, kde majú hrať Algiers, ale ja sa chcem ešte zastaviť na Full Moon, kde hrá John Parish, dlhoročný gitarista od Poly Jean Harvey. Výsledkom je hodne príjemná muzika, ktorá ale v pomalších kusoch tak trochu skĺzava do akademičnosti. Holt, nie každý nestratí vekom iskru, jeho domovskej PJ Harvey sa to bohužiaľ stalo takisto.

Tak ale ku tým Algiers. Čaká ma hodne nevyrovnaný set - vo chvíľach, keď chalani chcú hrať rock, tak sú úžasní, ich čierny frontman hrá jak pán a jeho prejav má tú správnu energiu. Ale v kúskoch, kde dávajú prevahu elektronike, samplom a podobným veselostiam odrazu ich prejav slabne. Nie vždy, sú veci, ktoré fungujú i na podmazoch a expresívnom prejave speváka, ale čím je toho viac, tým viac a viac sa stráca ich sila. Občas je skutočne vhodné menej experimentovať a proste sa do tej gitary riadne oprieť.

Po ich sete sa pomaly presúvame naspäť na trojku, kde má hrať nejaká Lenny, tiež domáci interpret. U nás skoro neznáma, ale zisťujeme, že na tejto strane kopca má svojho publika požehnane. Jedná sa vlastne o strednoprúdy rock, nič,  čo by urazilo poslucháčov českých rádií. Trojka je v obliehaní fanúšikov, nie je možné sa dostať do rozumnej blízkosti, tak to proste po pár skladbách vzdávame. Presun vedľa na štvorku, kde po chvíli nastupuje Marlon Williams. Prvá pesnička je niečo jemné, krehké, sólovo akusticky gitarové, od druhej nastúpi kapela v pozadí a odrazu je zo setu celkom príjemná záležitosť. Naozaj, na záver hektického dňa sa to hodí, taký príjemný výklus.

Ale už sa tvrdo hlási únava. Mladá má také tie chytré hodinky s GPS, ktoré jej rátajú kroky a metre, a každý deň jej to naráta asi tak 25 až 30 kilometrov. To by ešte nebolo také strašné, lenže ku tomu si treba prirátať mnoho hodín státia na mieste a toto všetko dokopy dá nohám poriadne zabrať. Naviac, keďže dažde ustali, nenapadlo ju nič lepšie, ako si na dnešný deň vziať na nohy také piškótky s podrážkou hrúbky dva milimetre, čo sa ukázalo ako nie príliš vhodná obuv na povrch tvorený ostrou drvenou struskou frakcie 32-64. Čiže už posledných niekoľko hodín trpí pri každom jednom kroku, naviac si niekde narazila palec a hrozí, že posledné kilometre do kempu ju budem niesť. Nakoniec to so slzami v očiach zvládne. Samozrejme, ďalší deň sa pokorne vráti k teniskám, ktoré majú aspoň nejaký náznak podrážky. Skutočne, na Colours si treba zobrať boty s niečím hrubým naspodku, ja som v konverskách trpel ku koncu dňa tiež.

Posledný deň už od rána pečie slniečko, konečne festivalové počasie. Čiže porobiť nejaké denné fotky v areáli, kým tam nie sú zástupy ľudí a pokial nie je pod mrakom. Z toho dňa je napríklad aj titulná fotka článku. No dobre, trochu som sa pohral so saturáciou. Ale iba trochu.

Program posledného dňa začína na štvorke, kde hrajú nemci Lilly Among Clouds. Speváčka má skutočne veľmi zaujímavý hlas, nie bezpohlavne dokonalý, skôr ako mladá Patti Smiths predtým, než objavila blahodarný vplyv whisky a tabaku. Celkovo je to hodne príjemný začiatok programu. Vedľa na štvorke po nej nastupujú February, ktorí sa na Colours dostali cez nejakú súťaž, a tak človek čaká celkom slušnú úroveň. No, chalani nehrali zle, taká štandardná gitarovka, ale celé to úplne zráža strašne falošný spev. Ale strašne falošný. Tak sa ideme túlať po areáli, a pritiahne ma nejaká energia ozývajúca sa z dvojky. Hrá tam Marpo so svojim Trouble Gangom. O jeho produkcii si môžeme myslieť všeličo, ale je neodškriepitelné, že naživo to táto partia skutočne vie odpáliť popiči koncert.  Za mňa veľké áno.

Pomalý presun na hlavné, kde začínajú Mig21. Ja mám kapelu skutočne celkom rád. Nie až tak, ako ich súputníkov Monkey Business, ale stále hodne. Ich pohoďácky zmysel pre absurditu je prudko nákazlivý. A vo svojom sete tohto všetkého dali požehnane. Moc príjemná záležitosť.

Cestou na štvorku sa ešte stavíme na FullMoon stage. Hrajú tam Core Belief, čo je dievčie trio hrajúce niečo ako indie rock s éterickým pozadím. Funguje to, ale nie až natoľko, aby sme po chvíli nepokračovali na trojku, kde sa chystajú FVTVRE. Je to nový projekt speváka rozpadnutých Sunshine a ja som na nich hodne zvedavý. A je to podobné ako bývali starí Sunshine – len nasratejšie. Veľmi dobrý koncert, len občas by im pomohlo menej robiť hluk a viac robiť pesničky, vedia to.

Na hlavnom pódiu začína Seasick Steve. Pred pár rokmi hral na Pohode a ešte bude hrať toho roku na Grejpe, ale aj tak si ho rád pozriem, Pišta je skutočne dobrý. Zvuk je spočiatku mizerný, ale ujo zvukár v niektorej z búdiek si rýchlo vstúpi do svedomia a prestaví hejbátka a točítka do správnejšej pozície. Bavím sa, lenže baby okolo mňa moc nie a frflú, že sa máme ísť kuknúť niekam inam. Tak ideme naspäť na štvorku, kde hrá Angličan Nick Mulvey. Je to anglán, má gitaru – mladá by mala priasť od spokojnosti. Lenže nie, baby zas frflú. Pritom to určite nie je nepríjemná muzika. Neviem, občas ich podozrievam z frflania pre samotné frflanie.

Tak sa presúvame naspäť a cestou sa zastavíme na FullMoon stage, kde hrá kapela Sýček. Počul som o nich dobré chýry, na jar hrali aj u nás v klube, len vtedy som nejak nemohol ísť, tak som zvedavý. A sakra, zas jeden koncert, kedy som pomaly celú dobu hubu nezavrel. V čechách ich označujú ako miestnych predstaviteľov krautrocku, čo tak úplne neviem čo má znamenať. Ja počujem rozťahané a nekonečné gitarové linky, ktoré mi hodne pripomínajú raných My Bloody Valentine, vrstvené občas dvomi, občas tromi gitarami, ku tomu dvaja chalaniská točia všelijakými tými čudlíkmi na elektronických mašinkách a spevák do toho dáva texty, ktoré akoby vypadli z najlepšieho obdobia kapely Dunaj. A celé to dokopy napodiv výborne funguje. Skutočne výborne. Teda, občas to kapela až priveľa naťahuje a zišiel by sa dirigent, ktorý by im to uťal. Piesne skladať skutočne vedia a je skutočne trochu cez čiaru končiť set desaťminútovým fade outom. No, hrajú spolu ešte krátko, možno len nemajú dosť materiálu na celú hodinu. V každom prípade – Sýček neboli najlepšou kapelou, ktorú som tohto roku objavil, ale určite boli najzaujímavejšou. Treba ich sledovať.

Po skončení väzbenia Sýčkov prechádzame na Päťku, kde hrajú záver svojho setu Holy Moly & the Crackers. Taký bigbít s dychovkou krížený, aj to celkom má energiu. Lenže mne v gebuli sa ešte stále odrážajú uväzbené gitary z predošlého setu, a tak ich nejako neviem oceniť. Pomalý presun na hlavné, teda niekam ku koncu davu, má nastúpiť Grace Jones. Babička si dala na čas, nechala publikum čakať snáď dvadsať minút. A keď konečne vyliezla na pódium, nebolo ju kvôli maskám a expresívnemu kostýmu vlastne ani vidieť. Ale ako otvorila hubu, tak každému bolo jasné jedno – milé Jessie J ci Jossičky Stoneovie – vy sa snažíte, makáte a idete sa pretrhnúť, lenže toto je proste úplne iná liga. Holt, niekto to v sebe proste má.

Lenže hocijako má ženská úžasný prejav, jej hudba nie je z rodu tých, ktoré chcem počúvať hodinu v kuse, najmä keď viem, že na druhej strane areálu majú o chvíľu hrať Hentai Corporation. Cestou ešte stíhame sa zastaviť na FullMoon, kde hrajú polskí nezávisláci Trupa Trupa, ktorých tiež predchádzala dobrá povesť. Lenže chalani sú tak nejak zastretí, ako keby hrali z vedľajšej izby, tak pokračujeme na trojku.

A Hentai Corporation to osolili. Nie je to taký surový nášup v štýle hardcoru ako boli FVTVRE, skôr to má občas nádychy klasického metalu, akurát spevákov škrekot to trochu narúša. Ale v každom prípade je to výborný set a pomerne rozľahlé publikum sa skvele baví. A ja s nimi takisto.

Program pomaly končí, cestou naspäť ešte stíhame na FullMoon stage vystúpenie Beneho s Lyrikom aka Modré Hory. A je to po metalovej nádielke veľmi príjemné, Roland Kánik s chalanmi odsýpajú jeden track za druhým, nazvučené je to dobre a na počudovanie v dave počujem prevažne češtinu, takže asi to skutočne s tým nerozumením za riekou Moravou nebude až také akútne, keďže Modré hory rozhodne nemajú texty primitívne a jednoduché. Ale publikum – i keď nie až tak obrovské - je celkom nadšené a chalanov ani nechcú pustiť z pódia.

Koniec, čas posledný krát sa vydať na dlhú a boľavú cestu do kempu. Na hlavnom stage ešte má záverečnú show Kygo a efektami by zahanbil snáď aj Rammsteinov. Lenže sakra, čo z kýblu efektov, keď chalan púšťa totálne nezaujímavú stredoprúdovú diskotéku. EE, toto za boľavé nohy nestojí.

Ráno smutne zbaliť, napchať sa do auta, skočiť ešte za kamarátkami do mesta na raňajky, v Karolíne kúpiť pár sprostostí, ktoré na našej strane kopca nedostať a dve hodiny za volantom domov v nastupujúcej horúčave. Jaj, to je radosti môcť sa pol hodinu za nejakým magorom ťahať cez kopce tridsiatkou. Ale cesta sa nakoniec zvládne bez trvalej ujmy na mojich nervoch a doma ani nemám potrebu okamžite odpadnúť a pol dňa sa nehýbať.

Dojmy z Colours? Minulý rok som tam išiel primárne kvôli Midnight Oil, tohto roku pre mňa podobne silný headliner absentoval. Zlata v jednom rozhovore pred Colours odpovedala aj na otázku, koho veľmi chceli tohto roku do lineupu a nevyšlo im to – vraj Florence s Machinou a Killers. No, bola by to úplná bomba. Ale na Colours sa chodí zďaleka nie len kvôli lineupu, ktorý je vskutku mimoriadne rôznorodý a skutočne sa tam dá nájsť všetko možné v slušnej kvalite. Na Colours sa chodí kvôli fantastickej atmosfére, ktorú dokáže vyčarovať podobná akcia situovaná v úžasnom industriálnom prostredí Dolních Vítkovíc. Ten areál je úžasný i počas roka a cez deň, ale keď sa ku hrdzavej kráse pridá záplava svetiel, všadeprítomnej hudby a ľudí, výsledkom je niečo neopakovateľné a nenapodobiteľné. Proste to človeka chytí na prvý šup a už ho to nevie pustiť.

A inak som rád, že ešte stále dokážem zvládnuť podobnú štvordňovú akciu od rána do noci naplnenú behaním za muzikou, celodenným dodržiavaním pivného režimu a oddávania sa nezdravým jedlám bez toho, aby som sa z toho musel liečiť niekoľko ďalších dní či týždňov. Či pôjdem aj o rok? Dúfam, že áno.