Sú festivaly veľké, väčšie a sú aj festivaly najväčšie. Mne úplne stačí rozmer pohody, bývalého trutnov open air či colours, na akcie dimenzie Sziget či Glastonbury ma to nejak neťahá. Ale sú aj festivaly malé, menšie a asi aj nejaký najmenší niekde bude. Bufet a hajzle na miestnom futbalovom štadióne, gril s klobásami, pár miestnych garážových kapiel a ak vydá, tak jedna známejšia kapela z okresného mesta. Samozrejme, takéto akcie vedia byť úplne super. Alebo vedia byť úplne nachuja, dopredu to ťažko odhadnúť. Ale človek dobrodružný sa výziev nesmie báť a na malosť má nehľadieť.

Tak sme sa minulý rok v rámci medových týždňov vydali na akciu, ktorá sa v tej dobe ešte volala Vúdstok. Festivalček v koncovej obci Mojtín, kúsok od Beluše, čo je od nás ani nie hodinka cesty. A cesta sa pomaly zmení zo slušnej asfaltky na neslušnú asfaltku, až skončí na rozbitom zarastenom parkovisku pod miestnym upadajúcim lyžiarskym strediskom. Pamätám ešte doby, keď sme tam ako puberťáci chodievali, ono svah je tam celkom pekný. Len sa po revolúcii jaksi o to začali hádať, aspoň čo som počul, chata pod zjazdovkou zhorela, a najmä nikto sa nemal do budovania zasnežovania. A medzitým im tak trochu ušiel vlak a ľudia sa naučili chodiť inde. Vleky tam stále fungujú, síce minulý ročník bol na bufete stále cenník z roku 2011 či ako, ale túto zimu sa tam pokiaľ viem nejakú dobu lyžovalo. No, ani nikoho nenapadne z toho na leto urobiť bikepark, čo dodať. Ale ako podklad pre krpatý festival je to celkom funkčné.  Pódium postavené na rovinke pri dolnom vleku, obojstranný bufet, ktorý akcii kapacitne stíha. A pre tento rok sa premenovali na festival Končiny. Festivalček na konci cesty. Alebo na konci sveta.

Stan staviame na rovnakom mieste ako minulý rok, snáď päťdesiat metrov od pódia, v tieni pod stromami a ako sa hneď prvú noc ukáže, v tesnej blízkosti nejakej pubertálnej bandy. Ešte sa stíha ísť po pivo, čapujú desinku Urpín za euro a pol, a keď sa im druhý deň večer minie, prepnú za rovnakú cenu na jedenástku Svijany. A už je na pódiu prvá kapela z tých, ktoré sme stihli, miestni Anunnaki toť dole z Púchova. Minulý rok som ich počul v Trenčíne v Paddocku a celkom sa mi ľúbili, a nesklamali ani teraz. Je to taká pomerne jemná indie gitarovka, ale chalani vedia písať pekné melódie a celé to aj s prejavom speváka sedí, človek ani nemá chuť im odporučiť, nech sa oprú do gitár a vytiahnu gain na maximum. Funguje to tak, ako to je.

Na festivale bežnej veľkosti človek má na výber, keď jeden set skončí, prejde na nejaký druhý stage a plynulo pokračuje. Tuto samozrejme nič podobné nieto, program je striktne lineárny. Síce za rohom je vojenský hangár fungujúci ako čajovňa, kde v prestávkach medzi vystúpeniami na pódiu bežia nejaké diskusie, premietajú tam nejaké filmy a občas je na programe nejaký komorný akustický koncert, ale nám sa tohto roku zablúdiť do tých končín nepodarí. Ono ten priestor je primárne okupovaný nejakými alternatívcami predávajúcimi raw bio vegan koláčiky a tak je pochopiteľné, že starý zvrhlý pankáč ako ja od nich bočí. No ale potom musí brať na pódiu to, čo je zrovna v ponuke a po príjemných Anunnaki sú v programe Malalata. Ono, nič v zlom, chalani vedia namixovať skutočne podivuhodné zmesi, ale pokiaľ to jeden chce iba počúvať a nechce sa mu tančiť, tak by si vedel predstaviť aj lepšiu hodinku. Ale nemôžem povedať, že by mi vadili. Len ich mohli dať radšej hrať niekedy v noci na záver.

PO Malalate nastupujú ďalší z miestnych, Fiktívny Ventil. Vraj kapela, ktorá kedys bola v miestnych kruhoch pojmom, načož sa chalani na dlhé roky na muziku vysrali a  teraz, na staré kolená, sa zgrupli nanovo a pripomínajú si mladé veky. No, je to taký klasický bigbít, chlapi nemuseli byť vo svojej dobe márni, dnes už je to tak trochu kostrbaté. Ale muzika ich evidentne baví a vedia to dať najavo aj publiku. A o to vlastne ide zo všetkého najviac. Po prestávke na nazvučenie nastupujú na svoj set Walter Schnitzellson. No, mladý Rezník hrá, ako je u neho zvykom, skutočne o dušu, občas akoby chcel vyskočiť z kože. Ale, samozrejme, chalani už majú niečo odohraté a tak to šlape. Publikum funguje, aj pri starých veciach, aj pri novších. Čo dodať? Výborný set, kapela aj publikum sa výborne bavili. A ja takisto.

No, a mladá je unavená a že chce ísť do stanu drichmať. Tak ju idem uložiť, kým sa nazvučia Tolstoys. Jaj, lenže zrada. Tak nejak sa mi podarí zaspať ešte skôr, než to zvládne ona a keď sa moje telo raz rozhodne spať, tak proste spí a nie je tej sily, ktorá by mu to rozhovorila. Takže Evu Tolstovú som úspešne prechrápal a zobudil sa až niekedy ráno o siedmej na strašnú hádku spojenú s mnohostranným pičungom z vedľajšieho stanu obsadeného nejakými tými spomínanými puberťákmi. Vážne, hádalo sa ich tam neviem koľko naraz, oboch pohlaví a slovník mi tak trochu pripomínal noc po sociálnych dávkach u kamarátov z osady. A afektovanosť takisto.

V celom areáli je všehovšudy osem toitoiek. A najväčšou záhadou je, že sa pred nimi netvoria rady a dokonca ani zvnútra nevykazujú znaky prechodu hnedého frontu, a to počas celej akcie. A nie, nechodilo po nich ráno auto s čerpadlom a hadicou. Hygienu obstaráva cisterna s vodou a pripojeným umývacím žľabom. Tak sa ráno ošpricujem jak ráno na vojne a tvárim sa vskrieseno. Mladá potrebuje samozrejme kafe, akurát v tej biorawvegan čajovni či kaviarni nedržia mlieko, lebo mlieko je fuj a kravičky dojením trpia a hladné teliatka revú jak divé tury, pritom divé tury už vyhynuli. Miesto toho majú nejakú sójovú sračku, čo je že vraj strašne sladká a to ona vôbec nemusí. Holt, občas sa musí aj trpieť. Samozrejme, ak niekto čaká na akcii podobného rozsahu nabitý foodcourt, tak má smolu. Ale nie je to zas úplne tak, že sa navarí za kotol gulášu po dve päťdesiat a vybavené, aj keď aj také akcie som už zažil a boli fajn. Tu majú stánok nejakí Päf, ktorí robia burgre, haloumi, obsypané hotdogy, je tu nejaký príves s hranolkami a cigánskou, trdelníkári a ešte jeden stánok s všelijakými vínami, mixovanými alkoholmi a podobným sortimentom, ktorého obsluha je ku koncu dňa celkom slušne nadratá. No, mladá nepochodila s mliekom do kávy, večer sa na ňu kuchárisko v Päf kukal jak päf, keď chcela burger bez žemle, ale ja som napríklad vôbec netrpel.

Doobeda na programe nie je nič, akurát niekedy o desiatej má spievať nejaká miestna folklórna úderka. Môj postoj ku organizovanému folklóru nie je nijakým tajomstvom a tak hľadám možnosť, ako utiecť niekam ďaleko. Keďže sme kusisko od dymiacich civilizácii, mal som v pláne si vybehnúť hore nad vrch zjazdovky a pokukať sa po bylinkách. Lenže opla, nejako sa mi podarilo doma nechať všetky pripravené papierové tašky a v areáli je niečo také sakra že úzky profil. No, nakoniec zoberiem od bio raw vegan babeniek nejakú mikroténovú taštičku z biodegenerovateľných plastov a s nádejou, že ten zázrak nezdegeneruje aspoň do nedele vyrážame do kopca.

No, asi v dvoch tretinách kopca zisťujem, že moje sandále, ktoré som si ako každý rok na Pohode zliepal roztaveným asfaltom z dilatačných škár na pristávacej dráhe akosi znovu strácajú konzistenciu. A o pár výškových metrov neskôr bez jediného slova rozlúčky odrazu sa spodná podrážka na pravej nohe poberie vlastnou cestou. Moje skautské pokusy o jej opätovné pripevnenie za pomoci roztopenej živice z okolitých smrekov končia absolútnym, dokonalým a nespochybniteľným neúspechom. Nakoniec ako priznanie porážky odtŕham spodok podrážky aj z ľavej boty - nie že by to vyžadovalo priveľa úsilia - a mierne nasratý beriem azimut dolu do Mojtína. Keby som aspoň nejaké rozumné bylinky pochytal, ale okrem myšochvosta na tých blbých lúkach nič osožné nerastie.

Vraciame sa do areálu ešte v dobe, kedy na pódiu doznieva spomínané folklórne teleso. Niektorí jeho členovia už od rána spievali pri výčape odrhovačky s vytrvalcami od večera za doprovodu heligónky, ale ich program našťastie nie je až taký strašidelný. No, ale ja to proste rád nemám. Ale pretrpím to a o dvanástej nastupuje prvá dnešná kapela. Včera sme tu mali zaslúžilých rockerov z Púchova, dnes tu máme zaslúžilých rockerov z Trenčína, kapelu Uzavretá Spoločnosť. Ich príbeh je tým Púchovčanom hodne podobný. Akurát podľa mňa hrajú o kúsok lepšie, sú zohratejší, asi to bude tým, že oni sa dali znovu dokopy už nejaký ten rok dozadu. Ich piesne tiež zhusta nezaprú dobu svojho vzniku, ale v ich textoch je dosť nadčasovosti, bohužiaľ. A vlastne, človek je rád, keď nejaká kapela spieva po slovensky, dnes to začína byť vzácne. Trochu tomu aj rozumiem, napísať po slovensky text tak, aby to nebola úplná blbosť nie je jednoduché, a naviac riskuješ nepomerne viac ako s angličtinou to, že ti ľudia budú rozumieť.

Ďalej idú Dreamfield z Ladiec. A kukám, veď to je partia, čo majú stan kúsok od nás. Nie tí pubertálni asociáli, tí stanujú opačným smerom. Táto partia ma akurát zaujala, že hneď keď som sa ja súkal von zo stanu, oni si už kolektívne odpaľovali prvé ranné brko. Ale nehrajú zle, našťastie to nie je nijaké reggae ani zhulená intelektuálčina, proste normálne pesničky. Rozprestrú na pódium vlajku Južnej Afriky, neskôr si nájdem, že ich spevák odtiaľ pochádza a aj vo svojich piesňach sa dosť zaoberajú apartheidom a podobnými príjemnosťami. Ale ako som spomínal, boli celkom dobrí.

Po prestávke na nazvučenie pokračujú košičania Univesum Project. Mladí vlasatí chalaniská, ktorí sa zhliadli v rockovej hudbe polovice sedemdesiatych rokov. Ale že úplne. Dajú aj zopár coverov z tej doby, flojdov či kvínov, a ich vlastné piesne znejú vlastne tiež ako cover. Ich gitarista síce vie hrať celkom pekne, lenže mi nejako nejde do hlavy, že síce má za sebou lampovú hlavu za priemerný plat a ku tomu poriadnu bedňu 4x12, ale aj tak sa mu nejakým zázrakom darí znieť ako z čínskeho 15w tranzistorového komba. Ale nechápte to zle, chalani hrať vedia a pokiaľ vašou prioritou nie je originalita za každú cenu, tak sa vám budú ľúbiť. Ja som príliš nepyskoval tiež.

Po nich majú pôvodne vystupovať srbskí Zemljotres, ale tí majú nejaké problémy sa dopraviť na koniec sveta a cesty, a tak na ich okno presunú z čajovne bandu Guitarritos y la Banda. V popredí dvaja chalaniská so španielkami, v pozadí nejaké perkusie a podobná svoloč, hrá to hudbu španielsko mexicko kubánsku, štandardy spomenutého pôvodu. No áno, chalani svoje nástroje ovládajú a aj spievať vedia, aj sa baviť s publikom vedia. Ale pre mňa bola najsvetlejším bodom programu ich jediná autorská pieseň, ktorú zahrali skoro na úplný záver. Aspoň chvíľu boli svojskí a svoji.

Ďalší v programe sú Vrbovskí Víťazi. Moja mladá skutočne silne, mohutne a nerozkolísateľne neznáša Braňuška Jóbusovie, takže na nadchádzajúci set sa úprimne neteší. Mne chlap vadí o niečo menej ako jej, určite má u mňa plusové body za to, ako sa vytrvalo drží západného nárečia a ja všemožné slovenské i české nárečia milujem. Lenže horšie je, keď chlap začne spievať svoje pesničky. Karpatské Chrbáty majú jednu dobrú pesničku, Vrbovskí Víťazi majú jeden celkom dobrý text a to je trochu málo.

Po nich nasleduje pomerne dlhá zvukovka, to sa chystá Marek Rakovický. Ja môžem aj jeho sólové veci, aj Lavagance, takže keď nastúpi a všetko funguje, viem, že nebudem sklamaný. Aj keď občas chalan zatiahne trochu falošne, nie je toho toľko, aby to človeka rušilo. Dáva staršie aj nové veci, anglické aj slovenské a ludia sa výborne bavia. Lenže opla, po pol hodine Marek vyhlási koniec, že program má sklz, odložia inštrumenty a idú preč. Sakra, zrovna keď sa ľudia zahriali na prevádzkovú teplotu. Toto sa nerobí, boha vášho. A vôbec, presvedčite niekto Mareka, nech sa dá ukecať aspoň na jednorazový reunion Testimony, prosím prosím.

PO Rakovickom sú v programe bratislavskí Says, neviem, či to nie sú nejakí jeho chránenci. Ale aj tak znovu musím napísať, čo tu píšem skoro ku každému - nehrajú zle. Ku gitarám pridávajú navrch poriadnu porciu elektroniky, ale stále robia pesničky. A vedia to. Vlastne keď sa na to takto pozerám, celá dramaturgia je postavená priamočiaro od drevného analógu dňa ku digitálnejšiemu večeru. Ďalší majú byť totiž Luvver, ktorých si skôr pamätám pod ich pôvodným názvom Fresh Out of the Bus.  Kapela, ktorú som videl prvýkrát kedysi dávno na dvojkoncerte spolu s Elecions in the Deaftown a už vtedy sa mi obe kapely strašne páčili. Luvver sa tvária, že sa premenovali kvôli zásadnej zmene filozofie kapely, lebo vraj nadobro zahodili gitary a vyniesli na svetlo reflektorov macbook. No, naživo to našťasie nie je až také horúce a naviac stále dávajú aj repertoár gitarového obdobia. Od prvého koncertu majú furt jeden zlozvyk - kdesi zohnali tie také reflektorové stojany, ktoré sa plynulo rozsvecujú a zhasínajú, a hrávajú skoro bez nasvetlenia spredu, len s tými stĺpmi za sebou. Do toho dymu ako keby bol glycerín v akcii. Je to síce pôsobivé, ale za chvíľu máš vypálené očiská a za ďalšiu chvíľu začneš rozmýšľať, akou odpudivou vizážou musia disponovať členovia kapely, keď sa za každú cenu bránia tomu aby ich publikum videlo. No dobre, aj by som zabudol povedať, že chalanom to sakra že šlape, aj tie mašinkoidné nové veci, a až budú hrať niekde na dostrel, treba sa na nich ísť pozrieť.

No, a mladá vraví, že je znavená a že ide spať, tak ju idem uložiť a čo sa nestane... No, znovu som zaspal jak poleno. A tak som prišiel o tých srbov, ktorí v noci konečne docestovali a vraj boli celkom dobrí. A ešte mali hrať v noci aj nejakí BDHS, čo mi nič nevraví. 

No čo už, ráno friško pobaliť, kým čackí junáci z púchovského zboru dorazia s drägerom na jedinú príjazdovú cestu. Ale nie, ja som zodpovedný jedinec a nielen že som sa držal večer na uzde, ale aj ráno som si skúšobne prefúkol donesenú trubičku s nulovým výsledkom. Ale hliadku smerujúcu ku areálu sme stretli v protismere až pár sto metrov po tom, čo sme vyrazili preč a nefrflal som, že to takto vyšlo. O rok znovu? Ale prečo nie, ak budú ešte fungovať. Podobné akcie mávajú zhusta podenkovú trvácnosť, jeden dva ročníky kruto zmoknú a výsledkom je škaredá dlžoba, prípadne organizátori odrastú univerzitným vekom a odrazu riešia úplne iné veci ako nejaký čurbes na kopci za dedinou. Veru, pamätám viacero výborných akcií, nad ktorými sa rokmi zavrela voda a je ich škoda. OZ Mŕtva Kosť robilo mojtínsky festival tretí či štvrtý ročník a snáď im to vydrží i do budúcna. Ľudí tam bolo pocitovo o niečo viac ako pred rokom, aj sa im tuším v sobotu pásky minuli, tak snáď budeme mať aj o rok prvý augustový víkend kam ísť.