Pohoda. Pevný bod vo festivalovom vesmíre, ktorý keby navštívil Aristoteles, tak boh vie kam by dokázal svet posunúť. Akcia, ktorá si v domácich kruhoch vydobila kultové postavenia a miliardy hejtov od indivíduí, ktorí sa tam nikdy nevyskytli a nevyskytnú. Proste must be in.
Lupeny máme už od minulého roku, aj opáskovať sme sa nechali vopred. Výhoda z toho nijaká reálne neplynie, akurát si človek ten štránek môže nastaviť na mieru rozumnú podľa neho a nie podľa esbees kara.
Začína Lola Marsh na hlavnom pódiu. Hrá tu už poneviemkoľkýkrát, ja som ju videl raz či dvakrát a vždy bola dobrá. A drží líniu aj dnes, jej hudba je proste príjemná, jej prejav je príjemný, a aj Čerešne zaspievala, text z listu. Príjemný set, akých bude pomenej.
Mladá ide na Paru sápať sa do prvého radu, ale ja chcem ísť na Plastikov. Ku spájaniu rocku so symfoňákmi bývam vždy skeptický, ale tu majú prezentovať v podstate ucelené dielo Co znamená vésti koně, tam to vadiť asi nebude, toto bolo od začiatku koncipované ako jedna epopej. A nevadilo. Je mi síce skutočne smutno z toho, ako sa Plastici porozhádali a že dnes máme kapely hneď dve, ktoré sa vzájomne akurát osočujú, ale teraz to proste hodím za hlavu a počúvam. Plastici sú stále magickí. Neviem to bližšie vysvetliť, je to proste pocit ktorý som mal vždy, keď som ich videl naživo.
No nejak mi po tom nejde vychutnať si na hlavnom The 1975. Nie, že by to bola zlá muzika, ale už dlho som proste nevidel nič plastikovejšie. Aj mám miestami pocit, že hrajú na halfplayback, aspoň bicmen občas máva rukami trochu inak, ako počuť ty škopky. Že chalanom na gitarách zrejme šľape po krabičkách niekto v zákulisí už ani nekomentujem. Neviem, možno každej mladej kapele čo dostane singel do Top20 UK musí zákonite začať jebať.
Všetci sa hrnú na druhé pódium na jedenástku, ale ja skutočne nemám náladu na to, ako niečo zásadné prerábajú tvory ako dorotka, a tak idem radšej do stanu nórskych autobusárov na LUVVER. Tí odohrajú klasiku, sú fajn, ale nijaký extra dojem to vo mne nezanechá. Už veľa rokov mávam pocit, že ten stan je proste tak trochu prekliate miesto, že aj koncerty tých najväčších šúp sú tam tak nejak nijaké.
Skeptu na hlavnom idem kuknúť, či ma náhodou neosloví. Náhoda sa nekoná. Chalanisko má proste jeden kus ako druhý, absolútne nijaká invencia. Alebo proste podobnej hudbe nerozumiem, čo je dosť možné. A ten klaksón na konci každého tracku mi vážne lezie na nervy.
Koniec prvého dňa, kedy celý ten kolos pohodový organizačne hodne škrípal. Rady na pivo gargantuovských rozmerov, dobrovoľníci mimo svojich rolí, celé zle. Sakra, to je naozaj tak ťažké si uvedomiť, že systém musí byť nastavený na skutočnosť, že na jednej strane pultu je polodementná vopice a na druhej strane pultu je polodementná vopice? A musí byť schopný aj absorbovať mimoriadne stavy kedy ani na jednej strane pultu tá vopice sa neuspokojí iba s polodementnosťou?
Druhý deň pre nás začína na Budiši, kde hrajú Our Stories. Inštrumentálna záležitosť, znovu musím vytiahnuť the Ills ako benchmark. Poschodáci sú blízko, ale stále dosť ďaleko. Mladá potom uteká na Waltrov, ja utekám do Kušnierika na Med. Tomáš Ďurovka je ako vzdy výborný, kapela šlape parádne. Ešte som ich predtým nikdy naživo nevidel a som rád, že sa mi to podarilo napraviť. V ďalšom sete čaká ďalšia z legiend, brnenskí Ještě jsme se nedohodli. No, a banda recesistov už trochu pokročilého veku ma rozhodne nesklamala. Ano, jazzoví virtuózi to nie sú, ich rukodělné nástroje moc nezneli, čo vyniklo v momente keď do rúk chytili nástroje továrenské. Ale ich kusy boli buď zaujímavé alebo dobré. Rozhodne to bola príjemne strávená hodinka.
Naspäť do Kušnierika na Modré Hory. A okolo priam davy ľudí. Kušnierik nie je moc dobrý na počúvanie, pokial je človek z toho stanu moc ďaleko. Tak ostanem asi polku setu a ideme radšej niečo zjesť. Pohodu ospevujú okrem iného aj ako festival gastro zážitkov, s čím ja až tak úplne stotožnený nie som, najmä keď to porovnám s Colours. Ale toho roku sme mali šťastie že sa nám vyhli vyslovené sklamania. Aj keď, treba priznať, ten jelení burger napríklad nebol teda nič moc, ale zjesť sa to dalo. Ale mohol by Remy skúsiť vybehnúť so stánkom na Pohodu, čo by na to hipsterská komunita povedala.
Prechod na Budiš stage, kde hrajú Vojdi. Hrali už minulý ročník na menšom pódiu a hodne sa mi ľúbili. Teraz na väčšom sa takisto nestratili a bol to podarený set. Po nich hrá Ultrazvuk na Sporke, ale ja znovu chcem ísť do Kušnierika na Karpatských Pastierov. Dobrá voľba, perfektný set okorenený ešte aj vsuvkou spevokolu Federácie Spoločenského Hokeja pri príležitosti krstu nejakej tej placky. S fajn náladou utekám do sporky na koniec setu Ultrazvuku. No, neboli zlí ani oni, ale aj tak neľutujem že som bol kde som bol.
Roots ma nezaujímajú natoľko, aby som išiel na celý set, a na budiši majú hrať nejakí angláni s gitarami, tak aj s mladou ideme tam. No, angláni sú navlečení v niečom, čo vypadá ako zlá paródia na sniperské maskovanie imitujúce vzrastlé traviny. Gitaru síce majú, ale basu nie, miesto nej tam jeden z nich obsluhuje mašinku vydávajúcu vreskot. Neviem, ako podivnosť na desať minút by to šlo, ale proste ich hudba je nezaujímavá. Tak sa idem do stanu obliecť, včerajšiu zimu si ešte moc dobre pamätám. Obchádzam hlavné pódium s Roots, neznejú zle, ale ani tak dobre, aby ma prinútili ísť bližšie a ostať tam. Nie, vážne boli dobrí, ale ja som proste mal náladu na nejakú úplne inú muziku.
Na sporke majú hrať Death Grips a to je kapela, u ktorej sa bojím že jej povesť nedostojí očakávaniam. Totižto ospevovali ju ľudia, ktorí ospevovali v minulosti kapely, čo sa ukázali ako totálny fail. V zmysle, že miesto hudby bola iba arogancia. A bohužiaľ ma moje tušenie nesklamalo. Death Grips boli totálne zlí. Ale totálne, viac ku tomu nemám čo dodať. Svet by bol bez nich krajším a lepším miestom pre život.
Lykke Li ostala vraj trčať niekde na letisku v espanii, tak len naslepo prechádzam areálom, čo kde bude. Počujem zvukovku z Europy, zvučí sa tam niečo, čo vypadá na príjemnú anglickú gitarovku, čo by bola priam živá voda v mori samoľúbych experimentov. Pokračujem na Budiš a tam sa zvučí niečo, čo vypadá ako trochu tvrdšia britská gitarovka, tak snáď bude čo vybrať. Tí na Budiši sú švédi Viagra Boys a popis sľuboval mnoho. Nastúpia, štandardná zostava, a spustia. A celý zvuk je prehlušený totálne prebustrovanou basou. Ale doriti, to snáď nie je možné, aby jedna prekreslená basa komplet zabila sound celej kapely. Ale áno, evidentne sa to dá. Ale máme predsa exit, Europa a tí mladí gitarovkári, čo som ich videl zvučiť a zneli príjemne, volali sa Alxndr London. Joj, ale na mieste čaká prúser jak Brno. Na zvukovke som videl troch mladíkov čo zvučili príjemnú gitarovku. Na pódiu vidím naviac nejakého černocha v kostýme gejše s činelom na hlave, ktorý falošnou fistulou spieva nejakú mizernú paródiu na funky. A kapela sa do toho neumelo snaží triafať, čo sa im zhusta nedarí. Sakra, toto je vážne zlé, strašne zlé.
Vraciam sa nasratý na budiš, že tých Viagrachalanov nejako pretrpím. A čo sa nestane - po chvíli niekto, neviem či náhodou či náročky šlapol tomu basákovi na ten pekelný pedál a vypol ten šialený booster. A jejda, ako kúzlom je odrazu tá kapela funkčná, znejú proste ako nasratá gitarovka, ktorá má aj melódie a gitary a speváka, nie iba prepálenú basu. Akurát si hovorím sakra prečo? Prečo to tri štvrťky setu kurvili?
Michaela Kiwanuku som videl minule na Colours, a aj keď bol príjemný, tak dnes si to opakovať moc nechcem. Som nasratý a preto idem na garáž stage. Odkedy to vymysleli tak všade píšem, aký je to perfektný nápad a ako je komplet zabitý kokotským prevedením. Chcel som znovu písať, ako garážový koncert znamená, že niečo z kapely počuje možno dvadsať ľudí, čo sa natlačia do dverí predmetnej garáže, z ktorých polka je samotná kapela s frajerkami. A ako ostatní majú proste smolu, lebo nepočujú ani alfa. A ako okolo chodia desiatky ľudí, ktorí sa zastavia na pár chvíľ, zistia že celá garážová scéna je nachuja a idú zhnusene preč. A chcel som aj napísať, ako je Mišo úplne zabednene z tohto stavu, ktorý v konečnom dôsledku zúčastneným kapelám strašne škodí nadšený a ako je hluchý voči tomu, keď mu všetci vravia ako to nefunguje. No a potom som si povedal, že to predsa môžem natočiť, i keď baterka skapíňa. A nahrať niekam na tie internety, napríklad tu: https://vimeo.com/348472787
Necelých desať metrov od dverí garáže. Polka zvukov, čo na tom zázname počuť, pochádza z Nay stanu vzdialeného snáď dvesto metrov. A ľudia chodia okolo, kuknú čo to za zrúdnosť a zhnusene idú ďalej. Ale má to význam? Mišovi toto už vravelo iks ľudí, vrátane takých čo si váži, ale on je proste v tomto kokot a radšej bude mladým kapelám škodiť, než by niečo zmenil. Lebo on bol raz vnútri v garáži a bolo to fasa. Čo tam po smutnej realite.
Tie zvuky išli od Nay, kde hral ansámbel menom Baba Zula. Jako som bol nasratý, tak som to chcel okomentovať že je to v podstate bezzmyselná jazzová onania, akurát nástroje na ktoré hrajú sú exotickejšie, ale hrajú na ne štýlom aj harmóniami ako na nástroje nám bežne známe. No, ako som ich počúval, trochu ten môj nasraný pohľad zmäkol. Trochu, to vyššie napísané v podstate platí. Ale tá banda napriek tomu odpálila popiči koncert. Prial by som im aj sebe stretnutie v priaznivejšej atmosfére, snáď niekedy inokedy a niekde inde. Je to na ceste ku budišu, kde o jednej v noci ešte ma čaká Slobodná Európa. Snáď nejde porátať koľko krát som chalanov videl, ale vždy si ich kuknem znovu rád. Aj keď dnes je okolo nich nával a podobne ako u Kušnierika, aj tu je zvuk degradovaný s druhou mocninou vzdialenosti.
Posledný deň, rozospaté ráno, vlastne už predobedie. Hodne rýchlo príde prvý set, ktorý chcem tento deň vidieť - na sporke hrajú Čavalenky. A sú proste dobrí. Od začiatku až do konca. Ani ich som ešte naživo nevidel a sakra sa mi chalaniská cigánske lúbia. Ono s rapom je to podobné ako s punkom, aby to za niečo stálo musíš tým chalanom na pódiu proste veriť. A tuto s tým nie je nijaký problém. Konečne snáď zlomená kliatba sporka stageu, za mňa to bol popiči dobrý set.
Hneď vedľa na budiši následujú Raptor Koch. No, čo povedať. Na nervy človeku neliezli, ale ohúrený som nebol. A ich snaha o vtipnosť išla tak nejak mimo mňa. V klube by to asi fungovalo omnoho lepšie. Presun na Kušnierika, kde má hrať Vec. A znovu ako s Modrými Horami - nátresk. A všetko ostatné takisto, zvuk ďaleko od stanu nefunguje. Tak osvedčený postup aka ústup. Na budiši majú hrať Raketkanon, mladá dokonca odmietne ísť na Korbenov na hlavné. Nerozumiem, patrí sa predsa babe ísť sa siapať do prvej rady na benetina. Ale toto je vlastne všetko, čo som si z toho koncertu tých rakiet odniesol. Bol absolútne nijaký. Hneď skraja som sa vybral ku stanu, bo po všetkých búrkach obíduvších pohodu začalo byť jasné, že tá posledná to trafí. Z pôvodnej idei zobrať bundu a vrátiť sa ostala nakoniec správa pre mladú, že nech dojde friško do stanu, že má asi tak desať minút kým na letisko spadne nebo. Stihla to. Nakoniec najhoršia smršť prešla pár sto metrov okolo, niekade ponad fabriku, ale vody napadalo na stan naozaj hodne.
Aj trochu zdriemnutia sa stihlo počas lejaku, čo sa telu hodí. A akurát to skončilo tak, že sa človek pohodlne môže pripraviť na hlavné a na Liama Gallaghera. Čo je arogantný chuj rozmerov že na neho wikipedia zriadila zvláštnu kategóriu. Aspoň takým býval, aj keď sa poslednú dobu množia hlásenia, že trochu ubral. Mladá ho už párkrát videla a veru jeho koncert neodporúča, ale ja proste ho vidieť chcem a chcem sa nasrať na základe vlastných skúseností. No, mohol by som písať že som bol sklamaný že som bol málo sklamaný, ale nielen že by to znelo ako blbosť, ale ono by to blbosť aj bola. Liam si odpustil bohorovné výroky na zvyšok ľudstva a primárne na zvyšok branže, on si odpustil vlastne všecko to bohorovné okrem vonkajšej studenosti. Ktorú ale nabúraval hláškami a aj lokálne upravenými textami. Neupodozrievajte ma z toho, že si idem jeho fotku zavesiť nad posteľ, to ani náhodou, ale Liam proste urobil fajn koncert. Fajn koncert Oasis. Lebo Noelovu gitaru dokáže zručný hráč za použitia zamenitelných komponentov nahradiť a to sa aj dialo, Liamov spev je pre kopírovanie trochu trvrdší problém. Ano, Liam si hodne partov upravil a zjednodušil, občas to za uši zaťahalo. Ono zasa chalanisko je aj odo mňa o nejaký týždeň starší a ja tiež už neutiahnem všecko v tóninách ako sme si ich pamatali keď sme mali sedemnásť. Ale Liam pochopil že jeho tvorba je mizerná a dal viac ako polku setu Oasis. A ten večer to Oasis boli. A ja som síce Oasis v dobe britpop battles nemal rád, ale človek časom zistí, že ten Noel vedel písať sakra že silné melódie. Proste čas odplaví tú žumpu a pokiaľ je jadro v cajku, tak sa raz ukáže.
Na dvojke hrá Tony Benet, figúrka tlačená povesťou priam nekonečne. A ja stále neviem pochopiť prečo. Tony je podľa mňa totálne nudná a nezaujímavá muzika, a ani ten ospevovaný pocit nejakej voľnosti či radostného rozptýlenia z neho vôbec necítim. Cítim len nafúknutú bublinu, ktorá nemá vnútri absolútne nič.
Ale zato určite chcem vidieť Charlotte Gainsbough. Nie preto, že by som miloval protekčné decká, ale preto, že baba vie robiť muziku. Na rozdiel od mnohých protekčných deciek, aj u nás by sa príklady našli v branži, žeáno. A koncert vypadá úžasne. Vypadá. Ale úplne úžasne nezneje. Nechoďte na mňa s krehkosťou prejavu, zvukár proste šabľu so spevom Šarlotky utopil. Nie úplne, ale mal ty svoje lenivé pazúry posunúť o pol čísla vyššie. S tým by to bol krásny koncert. Takto to posral. Nie úplne, neurobil z toho nepočúvateľnú záležitosť, ale z potenciálne fantastického koncertu urobil koncert kde človeku niečo vadilo. Myslím, že dvadsať rokov trestnice na Solovkách by bolo primeraným zadosťučinením. Prepichnutie ušných bubienkov by malo byť samozrejmosťou.
Nemám náladu sa znovu nasierať s garážou, tak sa jej radšej vyhnem a s trávim ďalšiu hodinu pri stánkoch s kvapalinami a pri kamarátoch. Deň predtým som zhrozený utiekol pred radou do Magic stanu, tak dnes sa o reunion Last Days of Jesus radšej ani nepokúsim. Miesto toho si dám ako zatvarák Pohody Wilderness. Kapela, ktorá takisto posledné roky žila viac z povesti ako z aktuálnej formy. A preto sa ich setu bojím, ich realitou bývala posledné roky bohužiaľ totálna prevaha posolstva nad formou. Samozrejme tým nechcem povedať, že forma je najdôležitejšia, ale keď sa na formu rezignuje do miery že miesto muziky je iba nasraný vreskot tak to proste nefunguje. No, neviem či podobné výhrady Bangovi predostrel niekto predo mnou, ale koncert je až na malé výnimky znovu fajn. Chalani neubrali z nasrania a vrátili hudbu. Dobrá cesta.
Dobrá cesta pre konkrétnu kapelu. Ale nemôžem sa zbaviť strašne silného dojmu, že Pohoda sa vydala cestou, ktorá zďaleka takto dobrá nie je.
Áno, pohoda je najmä o pohode. O tom ťažko popísateľnom pocite, keď sa na pár dní na kúsku sveta vytvorí istý mikrosvet, kde je človeku proste fajn. Ale tento svet mával isté základy a tieto základy sa dnes podľa mňa začínajú droliť. Všetky tie literatúry, debaty, výtvarná i všetky aktivizujúce nadstavby vyrástli na podhubí muziky, ktorá vždy tvorila základ celej akcie. A ja mám každým rokom čoraz silnejší a silnejší pocit, že pohoda už začína fungovať samospádom. Že každým rokom viac a viac hazarduje so svojimi základmi. Že ľudia na ňu chodia pre samotnú predstavu Pohody a nie pre jej základný obsah. Lenže toto môže fungovať iba v obmedzenej časovej miere. Áno, navonok je všetko fajn, akcia sa vypredala a všetky možné komentáre sú unesené. Naviac tu máme vydobytý status kedy nás hejtujú prakokoti a aj to naženie kus obecenstva len pre pocit že sú tí lepší. Nič z tohto by som nerozporoval, keby to boli sprievodné znaky.
Ale začína sa z Pohody stávať legenda bez prítomného obsahu. Pomaly, nebadane, ale degres tu proste je. V tom, čo som označil ako jej základ a tým je tá blbá muzika. Dramaturgia začína stavať na zaujímavostiach a prestáva vidieť obyčajnú, poctivú muziku. A na krásnu muziku už priam zanevrela v štýle že to je sprosté slovo. Neviem, či všetka dramaturgia sa robí už len na shoegazerových akciách, kde je asi alfou a omegou byť iným, ale napríklad z dramaturgie posledné roky úplne vypadla česká klubová scéna a aj z tej slovenskej sa tam stále objavujú tie isté mená. Zmizla scéna Rádia FM, kde sa objavovali zhusta zaujímavé veci, z garáže je paródia na paródiu. Ak nezaujme headliner, tak zvyšok zahraničných interpretov je tam kvôli tomu, že niekoho z redakcie ohúrili nejakou výstrednosťou. Čo je predpoklad toho, že sa človek bude päť minút kukať s otvorenou hubou, ale aj toho, že 55 minút bude pičovať. Áno, aj šrób W8 so stúpaním 1,75 bude výstredný, ale okrem toho je aj úplne napiču.
Je samozrejmé, že otĺkať Pohode o gebuľu lineup čojaviem Coloursov je odveci, bavíme sa o trochu iných finančných ligách. Ale je povážlivé, že už minimálne druhý rok po sebe má aj pre fosíliu ako ja o stupeň lepší lineup taký Grejp s polovičným budgetom, čo bola vždy akcia koncipovaná na odhánanie pedagogického dozoru. Z Pohody sa stáva festival potľapkávania sa po pleci. Utvrdzovania sa vzájomne v tom, akí sme všetci fasa a akí sme výnimoční. A je to stále viac a viac potľapkávanie pre potľapkávanie.
Tento rok som si lupeny na budúci ročník nekúpil. Ak bude v tom termíne Rock for People, sakra budem rozmýšľať. Aj keď si ich asi nakoniec kúpim. Ale už asi len zo zvyku a preto že je to doma. A nie preto, že by som sa celý rok dopredu tešil.
