Štvrtok ráno a ja sa snažím ešte narýchlo dopratať byt a dokončiť jeho každoročnú transformáciu na Hotel Pohoda. Vyťahujem a obliekam periny, rozkladám postele, bodrel po deckách maskujem, ako sa dá, hromadu bielizne rýchlo poskladať a nejako napchať do skríň, najlepšie do tých, ktoré sú na to určené. A ešte každoročný rituál s pečením cheescaku. Čokoládky na vankúš toho roku nebudú a basta.

Chcel som vyraziť hneď poobede, aby som sa so stanmi vopchal niekde bližšie ako do sektoru U64, ale nakoniec som rád, keď sa mi podarí opustiť barák niekedy o pol tretej. Auto nechávam v Biskupiciach, vešiam na seba dva stany, tri karimatky a šliapem tých pár kilometrov k bráne. A prvý šok – pred bránou je hádam paťdesiatmetrová tlačenica. Sakra, toto bývala výsada Grejpu, na Pohode je to nejaká novinka, asi bude filcung ruksakov či čo. Nakoniec sa tá masa hýbe pomerne svižne a kontrola batožiny nebola ani symbolická.

Nájdem miesto celkom v rozumnej vzdialenosti od festplacu, rozkladám stan pre mňa, rozkladám stan pre kamošov, ktorí bude nakoniec skoro stále prázdny. Cvakám ako každý rok vlajku na instagramy a fejsbúky, aby ma našiel ten, kto ma nájsť chce a nenašiel ten, kto ma nájsť nechce, hádajte, ktorá možnosť nakoniec vyhráva. A idem na plac, že kuknem prvé lacnejšie lístky na Pohodu 2019. Znovu ma uvíta rad dimenzie kilometrovej, ale veď aj tak zatiaľ niet čo robiť, tak sa staviam na koniec a čakám, až príde zvyšok partie a niekto ma vystrieda. Samozrejme, prídu až vtedy, keď som si v očeredi pobudol snáď devať desatín jej trvania, ale aspoň majú zvyšky chochmesu a rovno utekajú po pivo. S Pohodou spriatelená banka toho roku mala veľkú kampaň propagujúcu možnosti bezhotovostných platieb na pohode úplne všade, lenže hopla. Všade – až na platbu za lístky. Pri stolíku sa dozvedáme, že lístky jedine za hotové, čo poteší, keď ich chem vziať štyri a v pudilári mám okrem kariet akurát päťdesiatku. Nakoniec mi milostivo podržia miesto a niekto sa prebehne k bankomatu. A poďho ďalšia z vychytávok – ten krám ma nastavený limit na výber na dve stovky.

No, tak sme všetci postretaní a Mišo dáva úvodný prejav. Za ním poskladaný spevácky zbor. A ja nemám podobné telesá rád. Na klasickej hudbe som síce do istej miery vyrastal, ale postupom vekov mi je čím ďalej tým viac ľahostajná. Nemôžem to asi jednoducho odbiť nejakým antisnobizmom, len proste v reprodukcii hudby z nôt mi chýba aspoň náznak spontánnosti a úprimnosti, čo sú hodnoty, ktoré v živom hudobnom prednese radím úplne najvyššie. Tak ideme s kamarátom na pivo a okecať dôležité životné problémy. Rady na pivo sú ešte akceptovateľné, čo sa má v najbližších hodinách dramaticky zmeniť. Presun na dvojku a Bílej Barman jede tmou. Razím už dlho pravdu, že spolupráca rockerov s vážnohudobným telesom, poťažmo symfoničákom, je neklamnou známkou absolútnej straty súdnosti, a niečo podobné by som mohol povedať i o kooperácii s nejakou tou folklórnou úderkou. Aj keď tu jesto výnimiek viac, spoločné veci Waltari a Värtinä fungujú perfektne a Roots Bloody Roots je legendou. Ale, nech sa už úplne znemožním, priznám sa aj ku poklesku z najhorších - som veľkým, priam zásadným nepriateľom organizovaného folklóru, považujem ho za skryté zlo a jeho dopad na psychologický vývoj nedospelej generácie za devastujúci. Bílej Barman má síce podľa mňa svoje najsilnejšie obdobie už asi za sebou, ale stále vedia urobiť slušný čurbes a krojované výpomoci ich oslabujú. Ale tak čo ja môžem vedieť o ich motivácii, že.

Ziggy the Son. Holt, môj problém je asi v tom, že už viac ako dvadsať rokov nehulím. Reggae ma baví iba v podaní otca a aj to tak maximálne tri songy v rade. A syn kvalít otca nedosahuje. Nezaujal. Polemic na druhom pódiu. Ja sa priznám, že tá kapela mi je dosť nesympatická, aj keď kedysi som ich mal celkom rád, moja bývalá frajerka istú dobu u nich hrávala na gitaru a s Petkom už vyše dvadsaťpäť rokov si nevieme spomenúť, odkiaľ sa vlastne poznáme. Ale na štvrtkový deň to bolo vlastne celkom dobré a keď vyliezol hore ten germán, tak to fungovalo takisto. Skákať som neskákal, ale celkom sa to počúvať dalo.

Chemickí bračekovci. A prvé z obrovských sklamaní toho roku. Nie že by to, čo liezlo z aparátu, bolo zlé, na to mám ich hudbu veľmi rád. Ani nemôžem povedať, že by to bolo ako kedysi s Portishead, ktorí pôsobili ako keby vyliezli na catwalk a zapli cédečko. Ale ja som dúfal, že bračekovci urobia koncert. Tá ich hudba si priam pýta živé prevedenie a dodalo by jej to ďalší rozmer. Áno, ja si nikdy dopredu nepreverujem interpretov, ktorých koncerty ma čakajú, radšej budem riskovať nepríjemné prekvapenie, než by som si skazil príjemné. A okrem toho som hnilý. Takto namiesto koncertu bola stena mašiniek, okolo ktorej poskakovali dve postavičky. Načo im boli tri kamióny aparátu je mi vskutku záhadou.

Noc v stane bez komplikácií, hovnoškrekov je na pohode našťastie pomerne málo, najmä v porovnaní s miestnou festivalovou konkurenciou. Ráno ma čaká nepríjemná povinnosť, konkrétne povinnosť pracovná na druhom konci mesta. Budím sa pomerne zavčasu, idem obehnúť areál a dám si pár tých hnusných imitácií kofoly, a vyskúšam včerajší večer nafasované alkoholtestery. Trubička mi ukazuje pomerne povzbudzujúcich 0,0%, povzbudzujúcich s ohľadom na zaparkované auto pri Biskupickom cinteri. Snáď tomu môjmu telu ešte dlho vydrží tá verva v pasovaní sa s alkoholmi.

Takže kilometre šliapania k autu, kilometre šliapania v rámci prehliadky pozemku, kilometre šliapania od auta naspak k areálu. A s vedomím, že ma čakajú kilometre šliapania areálom za muzikou. Sakra, ja netrénujem na Frkovu tisícku. A nohy mi moje limity onedlho pripomenú.

Prichádzam práve včas, aby som si stihol zobrať prvé pivo a hneď na Mazagrande - behom dňa prekrstenom na Masaker Stage - začínajú Papyllon. A hneď príjemné prekvapenie, chalanom to fakt šlape. A prvá dilema - NVMERI alebo Talkshow? Dám na skúsenosti a idem na Talkshow, sú fajn, aj keď menšie pódiá im pasujú viac. Nech ma neškrie, idem pozrieť ešte koniec vystúpenia aj NVMERI na slsp stan, ale nemá to šťavu. Neviem, ale v tomto priestore nejako koncerty nefungujú - za mnoho rokov Pohody som tam snáď skutočne úchvatný koncert nezažil, aj keď tam hrala Santigold či podobní.

A ďalšia z dilem. Chcem ísť na konkurz na dievočky, čo hrajú na hlavnom stage (a vraj boli výborní), ale kamarádi ma zlomia, že keď som im toľko vychvaloval Catastrofy, že mám ísť s nimi. Ideme a mám prvý vrchol tejto Pohody - Boris si publikum dokonale omotal okolo prsta, dvetisíc ľudí pod pódiom ho nabilo energiou ako snáď ešte nikdy nie a Pohoda zažila, okrem iného, svoj prvý circle pit. Chcel som pôvodne ostať na polku setu a ísť ďalej, ale to proste nešlo. Kamaráti, metálmi moc nepobozkaní, čumeli celý set s otvorenú hubu a Boris so zbojníckou bandou majú minimálne o dvoch fandov viacej. Ale zrejme o hodne viacej ako len o tých dvoch.

Po podobnom nášupe by to mal ťažké asi každý. Midi Lidi mám rád, a viem, že vedia robiť veľmi príjemné koncerty, lenže znovu zapôsobí symptóm slspstage a výsledkom je jedna rozpačitosť. Presúvam sa na Orange, poľskí Mitch a Mitch sú síce strhujúci, ale iba prvé dve pesničky, kým vám nezačne vadiť, že vlastne hrajú furt to isté dokola. No, nech nie som zlý, dokukal som ich a bolo to fajn, ale zážitok vypadá inak.

Blossoms na hlavnom - štandardná britská gitarovka, ktoré mávam naživo celkom rád, ale tu to nejako nemá život. Prechod na Diego do Masakra - majú konečne naspať huslistku, ale spočiatku mi to takisto pripadá, ako keby hrali z povinnosti. Našťastie sa trochu rozbehnú, ale začínam mať boľavé nohy, uzimené nohy a podobne nepríjemné nohy. Tak smer stan, natiahnuť najskôr seba a následne dlhšie vrstvy na nohy aj nenohy. A prejsť si hamham stánky. Nechcem sa moc rozpisovať o kulinárskej stránke Pohody, popravde, od festivalovej stravy zázraky nečakám a zväčša ani nerozumiem tomu, keď to niekto prehnane vychvaľuje. Mňa trochu sklamali chalani s ich pastrami sendvičmi, ktoré mám v pamäti ako mňammňam, ale tohto roku mi prišli trochu nedopečené (možno iba to bol dôsledok štvrtkového kolapsu kapacít, ale keďže som si dal pevnú zásadu, že každý stánok iba raz, tak neviem, či sa ďalšie dni polepšili), a zvyšok festivalu bola v podstate klasika - účel to splnilo, zlé to nebolo, ale zážitok v papuli vypadá inak. Aj keď v partii bol napríklad argentínsky steak značne velebený, ja som od neho čakal silnejší zážitok. Najmä mám skoro vždy neodbytný pocit, že za tie peniaze, čo im človek vysolí, ho tak trochu ojebávajú, trochu hodne. V tomto je to napríklad o kus lepšie, keď človek ide na akciu na moravskej strane kopca.

Vrchnosť straší búrkou, pre ktorú sa trochu prehádže lineup, ja ako miestny znalec meteorologických postupov prorokujem, že búrky ostanú nad Ostrým vrchom a Drietomou a na letisko sa nedostanú. Mišo Kaščák v príhovore uznáva triumf mojich skúseností a predpovedá, že v blízkej dobe zavíta na letisko mierny dážď, ktorý do desať minút ustane. Ja ako znalec miestnych pomerov po obhliadke výškových prúdení a farby obzoru na dôležitých horizontoch toto okomentujem, že ano, slabo pršať bude, ale určite nie desať minút, skorej dve hodiny. Hádajte, kto mal zasa pravdu, skromne.

V daždi oscilujúcom niekde na pomedzí miernej a strednej intenzity sa presúvame ku Orange stage, kde je na rade Jessie Ware. Dážď a aj iné okolnosti nás zaháňajú pod strechu pivného stanu, odkiaľ je celkom funkčný výhľad a aj solídny zvuk. Jessie spievať bez debaty vie perfektne, jej kapela šlape bez debaty perfektne - lenže mám neodbytný pocit, že ako človek raz vidí jeden z koncertov týchto kostýmových dív, tak vlastne videl všetky.

Presun na Buďiš a na kapelu, na ktorú sa teším toho dňa najviac. A sklamanie - hovno, nič také nebolo. Ride sa od prvého tónu do toho opreli presne tak, ako som čakal, narvali do publika svoju stenu gitarovej sily  a pomalých vokálov, skĺbených do mimoriadne silných melódií. Celkom ma prekvapilo, že som skoro všetko poznal a sila koncertu ma strhla, aby som spolu s nimi spieval pesničky, ktoré som už dávno zabudol. Proste jeden z ďalších mojich vrcholov tohtoročnej Pohody. Tak, mali sme tu už Slowdive a Jesusa s Mary Chain, Mišo, budúci rok dovleč My Bloody Valentine a bude to komplet. Mimochodom, Slowdive aj bratia Reidovci boli takisto výborní, čo pamätám.

Orangestage a Fink. Tu som nič nečakal, neviem prečo, očakával som nejakú mašinkovú nudu. Ale na prekvapenie chlap robí koncert a naživo je celkom fajn, má to aj nejakú šťavu. Lenže po Ride by musel byť setsakramentsky dobrý, aby som ho vnímal viac, ako iba ako niečo celkom príjemné. St. Vincent. Babu môžem, a to hodne. Ale zasa kontrast s Ride - príde mi strašne plastiková, už len čakám, kedy sa nad pódiom rozbliká veľký nápis Mattel. Idem po pol hodine kuknúť na BadBadNotGood a znovu sklamanie - jedna veľká intelektuálska nuda. Nasratý kukám do rozpisu a vidím Honzu Muchowa, tak tam utekám. A pičujem, že som tam nebol od začiatku setu. Honza je síce uctievaný ako prorok a producent a inovátor a čojaviemeštečo, ale v prvom rade chlap vždy vedel písať sakra že silné piesne. A aj so svojim aktuálnym projektom Antagonist to vrchovate dokázal. Výborné.

Prejdem sa na druhý koniec letiska na Soya a v podstate ihneď sa otáčam, toto teraz nie je skutočne nič pre mňa. Počujem nejaký príjemný hluk z Europa stanu a tam Schnellertollermeier robia pôsobivý randál.  Skutočne pôsobivý, napriek tomu, že hrať skutočne vedia, sa okázalo nepredvádzajú a skôr dávajú dôraz na hutný zvuk celej kapely. Fajn prekvapenie, škoda, že som nevidel celý set.  Prejdem cez Budiš, kde niečo zúfalo silené predvádzajú členovia ansámblu Pussy Riot, čo sa nedá kukať ani očúvať, a idem si po očakávané sklamanie z garážového stejdžu. Sklamanie nesklamalo, Mišo proste svojou tvrdohlavosťou celú túto výbornú myšlienku zabíja.

Ale konečne, po dlhom a intenzívnom snažení, aspoň začínam mať pocit že sa začínam zbavovať tej mojej otravnej triezvosti, a tak mierne nasratý mierim do stanu, kde ma nikto nečaká, okrem tmy a studeného spacáku. Kamaráti dávno zmizli na taxík smerom ku nášmu bytu, kde budú mulatovať do šiestej ráno, ale aj to patrí ku Pohode.