I keď stan je zvnútra čierny ako moje svedomie, budím sa niekde okolo ôsmej a ani nemám v hlave polepšovňu. Mladá si vymodlila stan Fresh & Black, že ona v štandardnom trpí, a ten bazmeg vážne funguje, nie je tam teplo a je tam značne tma i pod priamym slnkom. Akurát ich už je podobných v areáli strašne veľa, čiže mladá má problém nájsť ten pravý. Trmolím sa po areáli, zas pijem tú hnusnú atrapu kofoly a neveriaco kukám na zástup zvláštnych indivíduí, ktoré si nevedia nájsť lepšiu kratochvíľu na sobotné ráno ako behať organizovane po letisku dokolečka. Naviac ma skutočne prekvapí, keď zistím, že rad pred sprchami nedosahuje vesmírne rozmery, dokonca ma to prekvapí natoľko, že po asi hodine  úporného premýšľania sa rozhodnem, že sa do toho zástupu pseudozombie postavím aj ja. Po pár desiatkach minút strávených  v rade a pod prúdom liečivého a omladzujúceho prúdu vody vyjdem von ako nový človek, voňavý, trblietavý a skrznaskrz nádherný. Tento pocit mi vydrží niekoľko minút, až pokiaľ ma nezbadá moja mladá práve prijduvšia z bytu a neusadí ma miesto pozdravu konštatovaním že vypadám použito. Najhoršie bolo, že som tak iba vypadal.

Znovu sa začína koncertom vážnohudobným, čo nie je nič pre mňa. Takisto nevidím zmysel v návšteve niektorej z diskusných hríbární, čiže znovu vyhráva pivný stan a čakanie na štart hudobných pódií. Po tom, ako vo štvrtok v noci rady na pivo narástli na mieru, že by to z jedného urobilo abstinenta, sa našťastie ďalšie dni situácia unormálnila na mieru pre pohodu bežnú. A ten Urpiner, ktorý je na čape, je určite krokom vpred od časov Corgoňa. Dajú sa aj v bežných pivných stanoch nájsť i menšinové žánre ako extra chmelená 14ka, plus samozrejmosťou už je pivná brána s denne obmieňanou ponukou remeselných pivovarov. Akurát že je tam nonstop plno a mne všetky tie Ipy a Apy a Pale a Ale príliš nechutia, ja mám rád klasické spodne kvasené ležiaky. Len tá desinka, ktorou si plním kvóty pitného režimu, zrejme bude v reáli niečo ako tá sedmička, ktorú za komančov čapovali na Portách, aby sa im lúza neožrala a nepáchala provokace, keďže v piatok začali byť účinky vážnejšie badateľné až v pokročilej noci a v sobotu ani to nie. Ale zas mi to až tak nevadí, nechodím na podobné akcie preto, aby som ich preležal pochcaný za toitoikou. A úplne nealkoholické to zasa nebolo.

Medial Banana dnes nechcem, islandský rap nechcem, tak idem pozriet do Kušnierika na trio Nina Rosa. Je to taká pomerne príjemná mierne najazzlá klubová záležitosť. Na začiatok programu okej, aj keď bežne mi vadia kapely, kde v každej jednej pesničke sa musí predviesť každý z muzikantov nejakým sólom, asi aby niektorí z poslucháčov nenadobudli dojem, že od tej minulej náhodou zabudli hrať. Ale do tohto prostredia sa to hodí a ich set má práve správnu dĺžku, aby ma nezačali nudiť.  Idem pozrieť na Jade Bird, baba sa snaží, usmieva sa na celý svet, aj zahrá cover od Pixies. Celkom príjemné, ale určite to nie je na udržanie pozornosti na celú hodinu. Nechcem ísť na pudingov na hlavné, síce ich mám rád, ale nedávno som ich videl a tu chcem vidieť aj niečo iné, tak idem na Masakra stejdž na Vojdi a celkom sa zvyšok ich setu bavím. Chalani skutočne neovládajú pódiovú komunikáciu, alebo sú iba z plného obecenstva trochu nervózni, ale hlavne že ovládajú tie hudobné inštrumenty, len tak ďalej. Isto si ich pôjdem niekedy pozrieť do klubu, až sa naskytne šanca.

Chcem vidieť baby z Genius Locci, tak ostávame hneď vedľa u Kušnierika. Mám ich rád odkedy som ich prvne videl, vtedy ešte hrali iba s gitarami. Ale aj s celou kapelou to funguje rovnako dobre. Patria do vzácnej skupiny ľudí, ktorí snáď nevedia vymyslieť slabú melódiu. A najmä, ako ich človek počúva, tak má pocit ako keby vymyslieť krásne melódie bola tá najjednoduchšia vec na svete.

No, a je tu najväčšia dilema tohoto ročníka. Mišovi sa do skladby programu podarilo nacpať do jedného slotu Everything Everything, Čad a baby z kapely ZubyNehty, ktoré na pohode hrajú s extra programom pod hlavičkou svojej starej kapely Dybbuk. Dlho a intenzívne som na tento súbeh frflal. Čadov som videl dokonca už aj na pohode, Everything2 by som ale celkom rád počul. Lenže baby som videl posledne niekedy dvadsať rokov dozadu a mám ich strašne rád. A naviac keď majú ten extra Dybbuk program - serem na to, že to nie je svetové meno, výber je pre tento deň jasný. A že či som to ľutoval? No, zvuk nebol spočiatku nič moc, baby zrovna moc najpresnejšie nehrali, predsa len sa nejakú dobu venovali iným veciam ako muzike, najmä gitaristka bola hodne neistá. Ale napriek tomu pre mňa bol ten koncert výnimočne krásny. Už dlho sa mi nestalo, že by som mal skoro celú dobu slzy v očiach. A neboli rozhodne iba z nejakej nostalgie, boha.

Checkpoint napravo od zvukárovej búdky funguje a tak nachádzam kamarátov vo chvíľach, keď Everything2 dohrávajú posledné tóny svojho setu. Na Orange za chvíľu štartuje Charlie Winston, ale ja sa chcem po nejakej dobe kuknúť na obtlstlých pánov, ktorí sa kedys rozhodli si krízu stredného veku nekompenzovať nejakou pičovinou ako porše, ale radšej si založili kapelu stredného veku. Kedysi dávno som videl jeden z ich koncertov prvého turné a bol som úprimne zdesený, ale chalaniská dokázali snáď nemožné - z nepočúvateľnej kapely sa zmenili na kapelu počúvateľnú, dokonca príjemne počúvateľnú. Vravím o Bebem s Kaskom a ich Saténových rukách.  Lenže hopla, okrem mňa má pozitívny názor na ich dnešnú formu povážlivo hodne ľudí, a pódium Kušnierik je pomerne špecifické v tom, že dobrý zvuk sa nešíri príliš ďaleko od pódia. Tak niekde v polke setu padne rozhodnutie ísť kuknúť toho anglána na Orange.

Charliemu to skutočne šlape, kapela je zohratá, frontman suverénny, repertoár nápaditý – proste všetko, čo má fungovať, funguje. Mladá samozrejme napchatá v prvom rade, lebo Charlie nielen že je anglán a má gitaru, ale ešte má aj bradu a dokonca aj vestu, a tak sa treba sápať. Ako sa jeho set končí a my sa všetci stretneme napravo od zvukárovej búdky, vidím na jej svietiacich očiach, že sa znovu bezhlavo zamilovala. Hmmm, neviem, či mám rád Charlieho Winstona.

Cestou naspäť sa zastavujem na Budiši, kde hrajú This is the Kit. Neviem, speváčka má síce body za banjo, síce šesťstrunové, ale banjo, ale napriek tomu mi celá kapela pripadá nevýrazná a po chvíľke pokračujem na hlavný stage, kde hrajú Little Dragon. Lenže moc som si nepomohol, malí draci oproti svojim nahrávkam sú takí nejakí hluchí, ako keby išli na pol plynu a divné šatové kreácie to nezachránia.

Idem sa radšej do stanu navliecť do dlhého a čakám na Sixta Rodrigueza. Asi trikrát musím postupne kamarátom a kamarátkam vysvetľovať, čo je to za zjav a aký príbeh je za ním. Kto to neviete, tak friško doštudovať, jeho príbeh je jedným z najväčších príbehov v tom panoptiku zázrakov zvanom hudobný priemysel a pridružené činnosti. Chlap je už fyzicky mierne za zenitom, ale hrá krásne, istá surovosť tomu ani v najmenšom neškodí. Veľmi sa mi páčil štýl jeho hry na gitaru, ľavá ruka iba s tromi prstami chytá cigánske akordy a pravá, tá mi tak trochu pripomínala štýl Johnyho Lee Hookera. Hlas už chlap najzvučnejší nemá, ale vlastne sa to do jeho smutných piesní hodí a ani za mlada to nebol nijaký Pavarotti. Ja som bol skutočne spokojný, aj keď som počul v okolí aj frflanie. Nie, len tak napísať, že som bol spokojný nie je úplne presné. Bolo to set-sa-kra-ment-sky silné a dlho to vo mne ostane.

Cestou na Orange nás zláka energický prejav z NAY domu, kde svoje argentínske pecky odpaľujú La Fanfarria del Capitán (koment do zátvorky sa priam núka, ale ja ho nepoužijem, aj keď určite nie som lepší človek). Energie majú skutočne plno, takže vôbec mi nie je proti vôli na nich nejakú dobu ostať a nechať sa ich fiestou pohltiť. Ale chcem ísť aj na Calexico, tak po pár kúskoch pokračujem. A Calexico hrá, čo čert nechcel, v podstate to isté, len uhladenejšie. Ako dedina ľudojedov pred érou misionárov a po ich príchode.  Paradoxne, Calexico sú na koncerte najsilnejší v pasážach, kde nehrajú ako Mexičani. Ale naspäť na hlavné, lebo v lajnape je LP. Babu som minulý rok zastihol na Colours, lenže som prišiel do areálu hodne neskoro a stihol som iba posledné piesne z jej setu, ale i to mi stačilo na to, aby som sa na jej dnešný koncert tešil ako malé decko. A bolo na čo, baba to do obecenstva nacpala naplno a čo dokáže so svojim hlasom, to  je niekedy skutočne k neuvereniu. A pritom s absolútnou ľahkosťou. Skutočne silný zážitok, ukážka toho, že koncert ani na hlavnom pódiu nemusí stáť na šialených kostýmoch či náročných videoprojekciách, úplne stačí vedieť robiť dobrú muziku a dať do toho srdce.

Hneď vedľa je Europa, kde s polnocou začínajú Wilderness. Už viem, že aj veľké pódium ustoja, Bango je srdciar. Občas mi vadí že hrávajú furt podobný playlist, ale tu vyťahujú aj veci, ktoré nedávajú až tak bežne. Ale ja, trdlo, si chcem ísť okuknúť GusGus, už len preto, aby som o dva týždne v Ostrave vedel, či stoja za to, aby som im vyhradil celý set, a že veď Wilderness vidím každú chvíľu. Tak sa v polke presúvam a to som nemal robiť. Ak som okomentoval Chemicals, že mi chýbala u nich živosť, tak na GusGus to platí tisícnásobne. Toto bol proste zlý koncert. Totálne zlý. Ale, sakra, v Ostrave ma to bude lámať ísť sa presvedčiť, že či nešlo o  mimoriadny kiks, či šlo vážne o systémovú chybu. Veď GusGusi nemôžu byť až tak nemožní, to by sa nikdy nedostali cez hranice Reykjavíku. Čiže som si moc nepomohol.

Kamaráti sa zberajú zasa skapatí na taxík a mne ostáva osamelá posledná noc pohody.  Idem naspäť a mierim na Budiš - a tam ma čaká absolútny vrchol celej Pohody. Zeal&Ardor. Prídem, postavím sa na klasické miesto - už asi tušíte kde - a otvorím hubu. A najbližšiu hodinu a pol ju nezavriem. Pätica postáv v čiernom a za nimi bicman, ktorý trápi dvojšlapku z rodu Gatling, ktorá sa vlastne do tej ich hudby vôbec nehodí... Ale celé to kurva že fantasticky funguje. Niečo na pomedzí energického black metalu a nasratého blues, ale v prvom rade neopísateľná energia, ktorá človeka priam fyzicky facká, trhá mu kožu z gebule a rve mu ju naspak do uší, do hrdla a ešte niekam. Traja z tej pätice démonicky pôsobiacich postáv spievajú krásne hlboké viachlasy - akurát to občas frontman naruší úpenlivým bluesovým prejavom. Znie to takto opísané tak trochu ako kočkopejskovitý dortík, ale ono to celé drží pohromade. Sakra, splietam tu ako puberťák na písomnej maturite, ale čo mám robiť, ten koncert bola taká šupa, že moja chabá vyjadrovacia schopnosť dostala cez piču a gebuli vyleteli všecky poistky.

Ešte zmátožený idem znovu ku garáži. Nagy&Beny už hrajú, aj keď, klasicky, počuť ich tak na tri metre od dverí. Mišo mi nedávno na môj pičung na FB odpísal, že nie, že to nie je chyba, ale že to presne tak chcú, a o niekoľko dní aj v rádiu sa rozplýval, že sa minulý rok bol na jeden koncert kuknúť, vliezol až dovnútra do garáže a že to bolo fajn. Jaj, Mišo, lenže to, že sa do garáže dostaneš ty, ešte vôbec neznamená, že sa tam rovnako ľahko dostane aj nejaký bezvýznamný potkan. A výsledkom idiotského lpenia na rozhodnutí nechať celý aparát vnútri garáže je iba to, že okolo chodí hromada ľudí, ktorí chcú počuť koncert, lenže po pár minútach zistia, že to nejde a tak pokračujú niekam inam. Celá táto tvrdohlavosť tým zúčastneným kapelám v konečnom dôsledku ubližuje – dostanú možnosť hrať na pohode, mnohí z nich hrali dovtedy maximálne za cesťák na pár DIY akciách niekde na chate, a nakoniec výsledkom je, že na tej pohode ich počuje ešte menej ľudí, ako na bežnom klubovom koncerte a aj to sú všetko ich kamaráti.  Áno, nebyť Mišovej tvrdohlavosti, asi by nijaká Pohoda dnes nebola, ale keď je niečo objektívne blbosť, je choré na tom trvať. Veď kedysi Mišo napríklad vyhlasoval, že metal brány Pohody nikdy neprekročí, a dnes už snáď aj on vidí, aká to bola somarina.

Štyri hodiny ráno, vzadu nad hradom je už obloha ranná a ja sa tmolím naspať do stanu. Uchodený, unavený, presiaknuty nikotínom aj všemožnými alkoholmi, a tak trochu smutný, že to celé skončilo. Ráno celý ten stanový cirkus znovu navešať na seba, presvedčiť nohy, že tých pár kilometrov ku autu ešte nejako zvládnu, a prepliesť sa bočnými uličkami naspať na byt, z ktorého už všetci ubytovaní odišli. Ďalšiu Pohodu sme v zdraví prežili . A o rok sa vidíme zas, ako vždy napravo od zvukárovej búdky.

A ako každý rok po konci Pohody začínam mať smutný pocit, že leto pomaly končí.