Na moje prekvapenie to bolo z hotela k areálu skutočne čo by kameňom dohodil. Cestou tam som míňala nekončiace obchodíky so suvenírmi, ale nepristavila som sa, nechala som si to na spiatočnú cestu. Ej obanuješ to dzífča, obanuješ... Čím som bola bližšie, tým viac som mala pocit, že som sa ocitla v nejakom ľudskom mravenisku.

Keď som prešla bránou areálu, prvé, čo moje oko zazrelo, bola bazilika, ktorá akoby žiarila v slnečnom svetle. Neskôr som si všimla, že to spôsobuje jej zlatý náter na stenách. Nechala som sa viesť davom. Obzrela som si návštevníkov. Všetci upierali pohľady niekam do diaľky. Akoby videli niečo, čo ja ešte nie. Areálom sa nieslo len akési šumenie. Ako keď starenkám spodničky šuchocú. Jedna časť davu sa odpojila a visutým schodiskom postupovala smerom k hornej bazilike. Tá je postavená priamo nad jaskyňou v novogotickom štýle. Na pohľad sa zdá, že ide o jednu baziliku. Ale nie je to tak. Ja som sa vybrala do dolnej baziliky, tzv. ružencovej, a táto je v byzantskom štýle, ktorá bola pristavaná až neskôr. Nebolo tam veľa ľudí. Vošla som cez Porte de la vie, čiže Bránou života. Vnútri bol vzduch ťažký od zapálených sviečok, ale prekvapil ma ten obrovský priestor vnútri s veľkou kupolou nad hlavou. Biele, zlatom zdobené steny, akoby nahrádzali okná a tak tam nebolo to klasické prítmie, čo človek v kostoloch očakáva. Mňa najviac zaujali krásne zdobené brány, aké som predtým ešte nevidela. Vyšla som von cez Porte de la Lumiere, čiže Bránou svetla. Vonku som si uvedomila, že ľudia sa niekam stratili, lebo na veľkom námestí pred bazilikou bolo skoro prázdno. Napravo odo mňa som začula spev. Zamierila som tam a zistila, že sa tam nachádzajú výklenky vytesané do kamennej steny a v každom z nich boli oltáre. V jednom z nich slúžil kňaz omšu. Na jednej strane odložili lavice na kopu a na ich miestach boli ľudia sediaci na vozíčkoch. Keď kňaz skončil, podišiel ku každému jednému a podali si ruky. Aj z tej diaľky som videla tie šťastné, zaslzené tváre. Vtedy som si uvedomila, že nech sa píše o Lurdách čokoľvek, či je človek veriaci, alebo nie, či zázrakom verí, alebo nie, na tú chvíľu som cítila všetko...radosť, žiaľ, úplný koktail všetkého... keď vidíte toľkých ľudí, čo prišli, lebo oni verili v to miesto. Sa dojákuješ jak mauá, sa vzchop čovječe.

Utrela som si sviečku tvár a vydala som sa hľadať jaskyňu. Keď som prešla doľava poza baziliku, vedela som, že som na mieste. Prebojovala som sa davom a keď som bola v dostatočnej vzdialenosti, aby som aj niečo videla, zbadala som jaskyňu. Učupenú pod základmi hornej baziliky. Človek len žasne, ako to, že tá bazilika nad ňou ju nezavalí. Ľudia sa v zástupe cez ňu prechádzali, zľava doprava, pomaly prstami prechádzali po každom milimetri skaly a zachytávali kvapky vody, stekajúce po stenách, do vreckoviek. Chystala sa pred ňou ďalšia omša. Správny moment na spoznanie zvyšku areálu. Neprešla som hádam ani 200 metrov a všimla som si pod múrom kohútiky v kamennej stene, ktoré tiekli do akéhosi dlhého kamenného umývadla. Ľudia k nim šli s bandaskami. Veľkými. Päťlitrovými. „Se kua sa??? to sú takí smjadný či co??“ A potom, keď som videla ako sa s ňou špelúchajú, umývajú, pijú ju, naberajú si do fľaší rôznych tvarov a veľkostí, vyzliekajú sa a špelúchajú sa ešte raz, došlo mi, že toto je tá voda, kvôli ktorej sem ľudia chodia. Už mi tie bandasky dávali význam. Podišla som k jednému kohútiku a stisla. Nič. Stlačila som silnejšie. Nič. Mer..! (facka cez hubu, chovaj sa dzífča pánabeka!). Ani slza. A tak som tam trápne stála, ošívala sa, veľmi potichu a vyberane premýšľala, že prečo z tých 20 kohútov čo tam boli, sem si vybraua zrovna ten jeden jediný kerý neteče! A čovjek si ani zanadávat nemože. Panenkomariapopdr....  ech! Nahla som sa k tomu kohútiku, v čom môže byť problém a stlačila. A voda vytryskla. Priamo mne do tváre. A vlasov. A bola voda. Durch. Začula som hihňanie. Tak. Umytá som bola. Aby bol pohár trápnosti naplnený, vytiahla som skoro prázdnu litrovú fľašu Vittelu a načapovala som si. Vidzíš to? Keby sas zastaviuas v tém obchodze cestú, mjeua bys aj ty takú pjeknú flašku.  S výrazom, že každý deň naberám zázračnú vodu z Lúrd do fľaše od minerálky som ju naplnila až po vrchnák a vrátila do tašky. Ako som odchádzala, už ma chcela vystriedať jedna rodinka. Rozmýšľala som, či/čo im povedať, ako povedať, alebo nepovedať o neposlušnom kohútiku, ale miesto informatívnej vety vyšlo zo mňa len „KAPUT, WATER“. Ich pohľady povedali všetko.

Prešla som cez potok, ktorý pretína areál, na druhú stranu kde sa nachádza tzv. sviecový háj. Úprimne sa priznám, že mi padla sánka. Chcela som zapáliť sviečku. Lenže... akú?

Vybrala som si teda nejakú veľkosť a hľadala som pokladničku, do ktorej sa zvyknú peniaze za sviečky a kahance vhodiť. Nič podobného som nenašla. Bezradne som obiehala s tou sviecou v ruke, až som si všimla platobný terminál. No kukáj ich modernistov! Vytiahla som teda kartu, priložila, zvolila si sumu za sviečku a na obrazovke sa objavila informácia, že doklad o zaplatení mi príde na email, ktorý mám zadať. Tak som ho zadala, transakcia prebehla v sekunde a na termináli svietilo veľké Merci. Keď som si neskôr našla email, z adresy Lourdes@ s veľkým poďakovaním, dokladom o úhrade za bougie á 10 EUR, a s inými informáciami, normálne som sa potešila. Aj na bankovom výpise sa dodnes táto položka vyníma. Naozaj, tomuto sa vraví pokrok. Tie sumy za sviece (viď obrázky) mi vyrazili dych. To fakt ňekdo donde a kúpi si svíčku za 500 EUR??? ...som sa zamýšľala ako som šla cestičkou ďalej. Zo zamyslenia ma vytrhol pohľad na chlapíka, ktorý oproti mne viezol na rudli sviečku veľkú ako... jednoducho OOOBROOOVSKUUUU. O chvíľu sa jej plameň rozhorel na zvolenom mieste. Tých sviečok a sviec tam bolo zapálených veľmi veľa, možno tisíce a dym z nich odsávali obrovské komíny. Ja som sa tešila z mojej... potichu som ju venovala všetkým mojim milovaným a blízkym. Tá úplne naľavo.

Cestička, či skôr chodník uprostred trávy, ktorá bola ako koberec, ma priviedol ku krížovej ceste. Jednotlivé zastavenia predstavovali z kameňa vytesané tabule s reliéfmi a na nich boli dolu mená jednotlivých diecéz, ktoré ich dali zrekonštruovať, resp., ktoré ich darovali. Cesta bola lemovaná stromčekmi, z ktorých viseli stužky. Nedalo mi to a išla som sa pozrieť bližšie. Boli to v skutočnosti pátričky, rôznych veľkostí, farieb a dĺžok, a fotografie ľudí zavesených na šnúrkach. Zrejme na ne ľudia, vo všetkých jazykoch sveta, písali svoje želania a modlitby pre svojich drahých.

Celkovo je areál obrovský, zelená tráva kam oko dohliadne. Bol tam kľud. Snažila som si predstaviť tie masy ľudí, čo sa tu zídu v čase púte. Tých 5 000 000 ľudí, čo navštívia Lurdy každú sezónu. Bola som rada, že v čase mojej návštevy bolo v areáli „poloprázdno“. Hodiny leteli a môj žalúdok začal kričať po jedle a tak som sa vybrala späť s tým, že sa zastavím v nejakom tom suvenírovom obchode a neskôr v potravinách, kde si kúpim niečo na večeru. Oproti mne začali do areálu vchádzať ľudia so sviečkami, ktoré mali na konci akési papierové kvietky. Potom som si spomenula na lampiónový pochod, ktorý mi odporučila recepčná. Pozrela som na hodinky, ale bolo len sedem hodín, omša bola až o dve hodiny. Zrejme vedeli, prečo idú tak skoro. Ja som vbehla hneď do prvého obchodu. Klasický suvenírový obchod. A potom do ďalšieho. A zistila som, že všetky boli ÚPLNE rovnaké, a predávali ten istý tovar, ale každý mi ponúkal „spešal praiz for ju madmuazel, only for ju, dakord?“  A pritom som mala pocit, že som sa ocitla niekde v Taliansku, a chvíľu som sa musela ubezpečiť, že som na francúzskej pôde, lebo majitelia boli do jedného evidentne Taliani. Tutti frutti eňo ňuňo béne.

Chcela som si vážne kúpiť jednu tú bandasku, lebo som vedela, že mi bude navždy pripomínať ako som sa v Lurdách elegantne okúpala. Ale keďže auto má len jeden kufor a mňa čakala ešte veľmi dlhá cesta, kúpila som len zopár magnetiek, malinké fľaštičky na vodu a pátričky pre moju babku. Cestou na hotel som našla otvorené ešte jedny potraviny. Bola som šťastná, tieto boli 24/7. Môj úsmev zmizol, keď som zistila, že polovicu tovaru tvoria všetko iné, len nie potraviny. A aj tie stáli asi tak 4x viac ako normálne stoja. A tak som si obiehala smutne regále a do košíka šupla jednu šunku, šalát a syr, a Evian za sviežich 6 EUR. Ale v kufri som mala dobré zásoby čokolád, takže keď som sa najedla, chrúmajúc tabuľku čokolády, premýšľala som, že to bol nakoniec dobrý nápad ísť do Lúrd. Najmä keď človek nemal žiadnu predstavu o tom, ako to tam reálne vyzerá a tá atmosféra bola naozaj taká...iná. Čo mi bolo ľúto, boli tie nekonečné obchody s tovarom – suvenírmi, niekedy ozaj nízkej kvality, ktoré boli vo veľkom kontraste s pietnym areálom. Prosto konzum. Až priveľký. To som naozaj nečakala. Neskôr som sa dozvedela, že som nevidela všetko. To je tak, nepripravenosť ochudobňuje. Areál totiž skrýva jedno prekvapenie. Nachádza sa tam podzemná bazilika. Vojde sa do nej 25 - 40 000 ľudí. Má dĺžku 191 m a šírku 61 m.

Celý čas som chodila po jej „streche“ a netušila som, čo mám pod nohami.  Ten ovál na obrázku, to je ona. A toto sa nachádza pod povrchom:

Lurdy sú naozaj zvláštnym mestom. Mestom nádeje, zázrakov, pre mňa aj plné rozporov a prekvapení. Mesto, ktoré je napriek ľudskej bolesti, či vnútornej alebo vonkajšej, mestom úsmevov a sĺz radosti. Pozrela som na fľašu Vitellu s vodou v kufri. Zajtra ma čaká Pau. Zajtra je v pláne časovka Vuelty a navečer Biarritz. Oceán. Už aby bolo ráno.