Bola som vtedy tehotná. Ledva som sa hýbala, guľatá a ubolená. Otvorila som svoju poštovú schránku a pomedzi letáky mi na zem vypadol malý papierik. Musela som si čupnúť, aby som ho zdvihla. Au. Ach. Ježišmária to je také ťažké! Ale neprežila by som byť pôvodcom odpadu v bráne. Že „kúpim byt v tejto lokalite“. Zavolala som uvedené číslo.
„Dobrý deň, volám ohľadom letáčiku, že hľadáte byt v tejto lokalite.“
„Dobrý deň, máte byt na predaj?“
„Ani nie. A keby som mala, použila by som na nájdenie realitky internet. Viete, tak ako je normálne v dnešnej dobe.“
„A prečo voláte?“
„Lebo ma neskutočne štve, ako mi zasierate schránku malými papierikmi, ktoré vypadávajú na zem a robia bordel. Vás nemrzí, že takto špatíte okolia schránok?“
„Ani nie, aj ja žijem v bytovke a neporiadok v spoločných priestoroch beriem ako súčasť života.“
„Jáj, tak to bude ten rozdiel medzi nami. Mohli by ste s tým prosím prestať? Inak vám zavolám, aby som vám vynadala zakaždým, keď ten lístok zase dostanem.“
„Aj ostatným, čo používajú rovnakú metódu voláte?“
„Vy ste prvý, ale už si dám tú námahu volať všetkým.“
Neviem, čo to bolo za generálneho uja. Ale tie papieriky mi zo schránky vypadávajú zas a znova dodnes a nemala som v sebe toľko disciplíny, aby som im ozaj zavolala a vynadala. Preto vás prosím o pomoc. Urobme tento svet lepším. Zavolajte im, ukradnite im kus ich času, vynadajte im, podeľte sa s nami o svoje zážitky a ktovie, možno pochopia, že buď hodia do schránok normálny formát alebo sa presťahujú s otravovaním na web.
V bytovke máme tradične veselo. Napríklad sa zväčšil mokrý fľak na stene až tak, že opadala farba. Ten fľak tam postupne rastie už niekoľko rokov, tak som si povedala, že nastal čas to riešiť. Zavolala som správcovi. Pošlú vodára. Na x telefonátov sme sa konečne dohodli, kedy príde, lebo bolo treba dohodnúť aj susedov a vodár sa zdal značne náladový a nepredvídateľný. Ok, prišiel. Prvý problém začal, keď som ho požiadala, aby si nasadil rúško.
„Rúško, taká somarina. Ľudia sú ovce! Korona neexistuje! Ale už príde koniec. Už v októbri budú všetkých zbierať!“
„Koho?“
„Všetkých, politikov aj médiá za to, že šíria klamstvá!“
Ach jo. Ale možno je aspoň dobrý vodár.
„Pustím vám video, v Amerike už začali zatýkať tých, čo hovoria o korone.“ Ach nie, toto bude nadlho. Ujo vytiahol veľmi hrdo svoj mobil a pustil mi video, kde nejaká plamenná dievčina za pultom hovorila o „citizen arrest“. No však ako chce, ale váha toho videa bola nulová ku čomukoľvek, o čom sme hovorili.
Pán vodár zatiaľ že pozrie stupačku. „Ta to je príšerné, to kto toto tak odflákol? Však to sa tak nemá robiť! Vám treba celé stupačky meniť, ale ja som čo, aby som to robil? Viete, aká to je piplačka? A nevybetónovali vám predely. Však to môže celé vyhorieť. Ale ja to nebudem robiť. Nech to robia tí, čo to takto nechali! Ja som to minule robil primárovi, poznáte ho? On je primár. Robí v nemocnici. A jemu som robil a bol veľmi spokojný. Ale toto sa tak nedá. Celé zle to máte...“ Pán vodár hovoril rýchlosťou asi dvesto skomolených slov za minútu a každú pseudomyšlienku opakoval aspoň desaťkrát, takže som hneď bola ohučaná a hľadala spôsob, ako ho vyprevadiť. Chcel, že príde ešte keď budú doma aj susedia z poschodia nad fľakom. Zase x telefonátov na skoordinovanie. Prišiel, nepovedal nič nové, len asi milión slov bez významu, a že tam vidí mokré naspodku, treba meniť stupačky aspoň na dvoch poschodiach. A potom zahlásil ďalšiu dychberúcu vec:
„Ta viete, už končí september, október, november, a máme koniec roka. To zbehne jak nič, ja už tento rok nemám čas to robiť.“ Zhlboka som sa nadýchla, zdvorilo mu poďakovala za ochotu a vyprevadila ho. Zavolala som správcovi, že chcem iného vodára na posúdenie. Prišiel sympaťák, pustil vodu naplno a zistil, že susedom na vyššom poschodí chýba okolo vane silikón. Preto zateká do stupačiek a vyteká u susedov plus tam, kde opadáva farba na schodisku. Problem solved.
Zavolala som správcovi, aby som im pomohla k sebareflexii, že mi zabíjajú čas posielaním blázna namiesto vodára. Môj príhovor zhrnuli sucho: „Takže je to vyriešené. Dopočutia.“
Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla do vankúša s vreskom. Sascha na mňa začudovane zízalo.
Ako dar z neba pred Vianocami, dostali sme pred blok veľký kontajnér na jeden týždeň. Škoda, že bez varovania. Tak som rýchlo vylepila oznam, nech si ľudia vypracú staré veci z kočikární, lebo o štyri dni ich vypraceme za nich. Áno, mám aj pár úžasných susedov, ktorí sa ponúkli pomôcť. A ak niekto ešte chce mať svoj bordel, nech naň nalepí svoje meno. Som príliš milosrdná, ja viem.
O dva dni pri vyprážaní rýb mi niekto klope na dvere. Naša pani upratovačka.
„Dobrý deň pani Shakirka, prišla som s manželom, videla som kontajner. Požičajte mi kľúče od pivnice, vyhodíme konečne tie dvere, čo tam zavadzajú.“
Nuž, som kojaca žena. Mozog mi veľmi nepracuje. Na sporáku mi ide zhorieť obed. Načo sem prišla? Budem riešiť ktoré dvere? Budem brániť žene, čo dobrovoľne robí nadprácu zadarmo? Videla oznamy, že ešte beží moja lehota milosrdnosti? Čo keď tie dvere niekomu patria? Do frasa, je mi to jedno. Schmatla som kľúče, dala jej a ratovala obed. Ďalšie dva dni som samozrejme bola v strese, kto mi vynadá, že kde sú jeho dvere.
FB Messenger: suseda: Shaki, ale tej starej skrine z masivu je skoda. Radsej ju dam na fb ze darujeme.
Ja: ako chces.
Suseda: ale co ked je niekoho? Este ma dva dni. Nechcem ponuknut a potom sa niekto ozve, ze je jeho.
Ja: kludne ponukni, ak sa doteraz neozval, myslim, ze majitel tu uz nezije.
Suseda: no ale nechcem niekoho nasalit a odstupit.
Ja: tak mas na to dva dni, potom ju rozbijeme a vyhodime. Nik, koho som sa pytala, sa k nej nepriznava
suseda: mozno aj moj brat by si ju zobral
ja: tak sa ho opytaj
suseda: ale oni byvaju daleko, tak neviem
ja: tak sa ho opytaj
suseda: minule som mu nieco chcela dat a nevedeli sme sa niekolko tyzdnov zladit, aby dosiel.
Ja: zacnime tym, ze sa ho opytas.
atď atď ešte asi pol hodina písania
Suma sumarum, skriňa je tam dodnes. Fajná, veľká, ťažká a zbytočná. Ale aspoň je už prázdna. Keď som stretla susedu a pýtala sa jej na to „ponúknutie“, tvárila sa, jak keby o tom prvýkrát počula. No neľúb ju. Ale okrem skrine si ešte vypýtala aj pár starých stoličiek, že si ich rada nechá na chatu, ak si ich nik nevezme. Sú tam tiež dodnes.
O deň neskôr som natrafila na našu iniciatívnu pani upratovačku opäť. Tentokrát so svojím manželom a susedou z FB riešili hromadu železa v miestnosti pre upratovačku.
„Pani Shakirka, čo s tými železami tu?“ pýta sa pani upratovačka.
„Vyhoďte, ak sa vám chce, ak nie, vyhodíme zajtra.“
„Mohli by sme zavolať cigánov, nech si to prídu odniesť,“ navrhla veľmi rozumne, lebo ozaj to nie je práca pre starých ľudí ako ona, ani pre slobodnú matku na ceste do obchodu ako ja.
„Zavolajte.“
„Ale správca nám sľúbil, že ich osadí naspäť, to bola brána vedľa výťahu,“ zatvárila sa suseda dôležito.
„Pred koľkými rokmi to sľúbil?“ Vidíte, zlepšujem sa, už sa nesnažím okamžite každému hneď vyhovieť.
„No ale čo keď prídu?“
„Ja sa pokojne stavím, že už na to dávno zabudli. Keď nedonútili stavebnú firmu, ktorá riešila ten priestor, aby to osadili, kým tu pracovali, po piatich rokoch ich už naháňať nebudú.“
„No ale to sme mali vtedy reklamovať!“ Tak ešteže pred piatimi rokmi som tu nerobila zástupkyňu majiteľov, lebo by som za toľkú náhlu múdrosť zúrila. Chcela som poznamenať, že ma mrzí, že nemám stroj času, ale zdržala som sa a použila inú výhovorku:
„Aj tak je to proti predpisom.“
„Ale ostatné brány tam majú dvere!“
„Aj tak je to proti predpisom.“
„Takže necháme to tu?“ spýtala sa suseda.
Mne sa asi sníva. Ktoré z mojich slov jej dali pocit, že taká možnosť je na stole?
„Nie, zavoláte cigánov, oni si to radi odnesú. Okolo kontajnera je ich teraz dosť.“
Táto nová manažujúca časť mojej osobnosti je milým prekvapením, ale za jej prejavy platím aspoň poldňovým plačom prerastenej potreby každému vyhovieť.
Na záver už len pripomínam, aby ste zavolali tým, čo chcú kúpiť byt vo vašej lokalite.
Vlastne ešte poznámka. Niekto sa v diskusii tuším pýtal, prečo zastupovanie majiteľov bytov robím a ešte k tomu zadarmo. Robím to z radosti, že existujú tí, ktorí nám dobrovoľne okopávajú predzáhradku a nik im za to nikdy nepoďakoval. Alebo tí, ktorí mi tlačia oznamy, lebo nemám vlastnú tlačiareň. Tí, čo prišli v dohodnutý čas vypratať kočikárne. Tí, čo odpracú odpadky po iných. Je to možno tretina susedov a pre mňa sú nesmierne milým prekvapením. No a ostatní sú nevyhnutnou súčasťou toho krásneho balíčka.
Joj a ešte niekoho v diskusii trápilo, ako príde žena za mužom, že chce od neho spermie. Nuž, tento skvost som našla: https://alestvrdy1.blog.sme.
