„Ďakujem za koláč. Aj keď mi nechutil.“
Saga Norenová, Polícia Malmö (Bron, S1E10)
Najprv takto. Už od malého decka uvažuješ nad tým, že sa dáš určite spopolniť, radšej, ako by si riskoval, že sa jedného dňa zobudíš v truhle a nebudeš sa môcť vyhrabať, vlastne ani pohnúť, v tej tme si vydýchaš všetok vzduch a nik ťa pri tom nebude ani počuť? Máš poprdeli kondičku, lebo ani za boha nenastúpiš do výťahu, aj keď musíš ísť až na štrnáste poschodie? Pri čekovaní do lietadla úpenlivo upieraš psie oči na tetušku za prepážkou, aby ti venovala miesto pri okne, ideálne pri núdzových dverách v strede lietadla? V stiesnených priestoroch sa cítiš nesvoj?* Pri pozeraní Votrelca máš najradšej predposlednú scénu, keď Ripleyová ovládajúca nakladacieho robota vyhodí tú potvoru do voľného vesmíru? V Bratiske zo zásady nechodíš metrom?
*( hetero disclaimer: neplatí v akejkoľvek súvislosti so sexom)
Ak si odpovedal/a na všetky otázky nie, gratulujem, práve si ušetril/a pár minút potrebných na prečítanie tohto článku a môžeš ísť rovno do diskusie. Ak si odpovedal áno, potom vitaj v našom privátnom klube klaustrofóbov. Nie je to žiadna nóbl spoločnosť, väčšina členov tam vstúpila nedobrovoľne, na druhej strane však človek nemusí platiť žiadne členské príspevky, chodiť na schôdze, raz za rok mávať na námestí vlajkami a ani nosiť odznaky s preškrtnutým piktogramom krokodíla na chlopni saka. (To mi nehovorte, že nepoznáte ten starý vtip: Dvaja cigáni spia na brehu jazera, keď zrazu vylezie obrovský krokodíl na breh a jedného z nich začne žrať. Ten druhý sa prebudí a pozerá, ako ten jeho kamarát trčí z papule a hovorí mu: - „Dyk, som nevedel, že máš spacák Lacoste!“ Ha-ha-ha!) Aby sme boli presní, klaustrofóbia je vlastne neodôvodnený strach z uzavretých alebo stiesnených priestorov, ktorý nejakým spôsobom ovplyvňuje život a správanie pacienta. Väčšina ľudí sa s ňou bije potichu, ale je to normálne psychické ochorenie, v medzinárodnej klasifikácii kód choroby F40.2, keby ste chceli vedieť.
Nuž a stalo sa to, že sa jeden takýto člen klubu (budeme o ňom písať v prvej osobe jednotného čísla) vybral na vyšetrenie magnetickej rezonancie. Magnetická rezonancia (skrátene MR) je niečo podobné ako CT-čko, ale úplne iné, nevysiela to žiadne rádiové žiarenie a v súvislostí s MR-kom nie sú popísané žiadne prípady náhleho zbohatnutia repujúcich operencov (aspoň som o ničom takom nečítal). Funguje to asi tak, že telo má nejaké magnetické pole a keď do tela mašina púšťa elektromagnetický signál a mení pri tom frekvenciu, senzory odmerajú zmeny magnetického poľa kmitajúcich atómov vodíka a počítač vykreslí rez tela, no a potom to celé hodí do procesoru a na základe n-rezov v rovine XY dostaneme 3D snímok. V čiernobielom. Ak nerozumiete, dajte si to do wiki, ja z toho tiež nie som bohvieako múdry. Každopádne to funguje, takže nám to môže byť vlastne jedno.
Aby sme sa však dostali k meritu veci. Prichádzam na vyšetrenie, dve hodiny predtým nejem ani nepijem, presne podľa pokynov. Emerká, cétečká a labáky sú momentálne zlaté bane, v ktorých sa dá zarobiť nejaký ten cash v zdravotníctve, takže všetko funguje tak ako má, sú tu cítiť love, robí to samostatná eseročka v našej strediskovej nemocnici, takže vám pekne aj zavolajú, ak by sa im uvoľnil termín. Všetko je čisté, pekné, voňavé, normálne sa cítite, jak keď idete dať auto prezuť do slušnejšieho pneuservisu a nie k Jožovi vedľa na dvor. Teta na recepcii mi dáva do ruky nejaký dotazník, kde sa ma pýtajú, kto som - čo som, asi desať otázok typu „Nemáte náhodou kardiostimulátor?“ a „Naozaj nemáte kardiostimulátor?“, prípadne „Keby ste náhodou mali kardiostimulátor, povedali by ste nám o tom?“. Z toho usudzujem, že mať kardiostimulátor môže byť problém a radšej ho zamlčím. Samozrejme žartujem, viem si predstaviť, aký silný prúser môže nastať, keď si človek s čímkoľvek kovovým zašitým v sebe ľahne do zariadenia s piatimi tonami rotujúceho magnetu s výkonom 3,0 Tesla. Videl som terminátora trojku, viac mi to vysvetľovať netreba. Tetuška si ma ešte raz očami premeriava, opýta sa, či nevážim náhodou viac ako 200 kíl (čo je, samozrejme, otázka úplne od veci, síce nevyzerám ako Chris Froome, ale jej skúmavý pohľad mi pripomenul, že som sa už dlho nevážil) a už ma volajú do kabínky. A začína zábava.
Vstupujem do miestnosti s pekelnou mašinou a otváram oči doširoka ako 20-ročná blondína, ktorá vyhrá konkurz na herečku na ulici v Bardejove a až po príchode do štúdia v Düsseldorfe zistí, že film sa má volať Schmutzige Elke Zwei a rozhodne nie je natočený podľa motívu Rosamunde Pilcherovej alebo Ingy Lindströmovej. Predo mnou sa rozkladá obrovský stroj s ležadlom, ktoré ústi do hlbokej tmavej úzkej diery, pripomínajúcej hrob. V momente sa mi podlamujú kolená a chytám sa zárubne, takmer sa mi reštartuje bios a na poslednú chvíľu spúšťam v hlave záchranný softvér s názvom Predstavuj si niečo pozitívne. OK, poďme na to logicky. Panely sú biele. Diera je čierna. Celé je to veľké a hladké. Má to na sebe napísané Siemens. Vkladám parametre do softvéru a ten mi posiela správnu asociáciu. Vraj sa pozerám na vagínu extrémne obéznej Nemky, ktorá sa prvýkrát tento rok chystá na nudapláž. Sklamaný radšej softvér zatváram a idem si podľa inštrukcií personálu ľahnúť na ležadlo alebo skôr podávač. Hlavu mi fixujú do kolísky, dostávam inštrukciu, že sa nemám hýbať, do rúk mi vkladajú balónik na šnúrke s poznámkou „Stlačte, ak by vám bolo ťažko“, a na hlavu mi nasadzujú slúchadlá. Je to taký ten otíkovský typ, zrejme pôsobím ako retard.
Ani sa nestačím opýtať nejakú kontrolnú otázku a ležadlo sa pohne v ústrety diere. Zatváram oči, prepadá ma panika, dávam jej dvadsať EUR, ale pýta si aj mobil a cigarety, lenže ja nefajčím, takže jej nemám čo dať, ona mi prikladá nôž na krk, snažím sa dýchať, moc to nejde s tým nožom na krku, točí sa mi hlava, už-už chcem stlačiť balónik, keď zrazu ležadlo zastane a okolo mňa sa rozhostí mŕtvolné ticho. Normálne počujem, ako sa tie ťažké magnety medzi sebou dohadujú, ktorý z nich na mňa spadne prvý, aby ma pochovali zaživa na niekoľko dní, keď zaznie strašný zvuk. Niečo sa šumenie mora s mohutným úderom hromu. Asi ako keď Optimus Prime ráno vstane, ide na vécko, zdvihne poklop, vyčúra sa a na konci si na celý byt prdne. Moja zvedavosť zatvára klaustrofóbiu do spodného šuflíka a čaká, čo sa bude diať. Po krátkej dramatickej chvíli sa ozýva kopanie. Predstavujem si začiatok rockového koncertu na atletickom štadióne, keď 15-tisíc divákov sa pozerá na zatmavenú scénu, každú chvíľu očakávajúc otvárací vypaľovák, vidíte svetlá bateriek, podvedome tušíte, že členovia skupiny si dávajú na seba gitary a do toho vám bubeník udáva rytmus búchaním do kopákov. Aj ja čakám na zvuk gitary so zapnutým boostrom, zrazu ale prichádza šok.
Moje uši sa v momente ocitajú niekde na diskotéke na Ibize, normálna techno párty s BPM niekde medzi 150-180, v klietke pri DJ pulte tancujú sporo odeté go-go girls z východnej Európy, vedľa mňa grcajú ožraté sedemnásťročné dievčatá z Anglicka do rytmu. Repetitívnosť strojového chladu hlavného samplu je priam hypnotizujúca, začínam mám chuť na vodku s redbullom a predstavujem si, že mám v ruke také tie svietiace neónové tyčinky. Rytmy sa menia, DJ je evidentne skúsený, šamanské beaty sa striedajú s motívmi od Davida Guettu a mixujú sa s asymetrickým trancom, housové vložky dopĺňajú melodickejší rave, sem-tam sa vyskytne aj jungle a mám pocit, že som začul aj freektechno s BPM niekde okolo 220. Mám chuť tancovať, vrtieť sa, úplne sa uvoľniť a zabudnúť na všetky problémy i bolesti, normálne že dať si jednu extázu, prípadne jointa, zavrieť oči a iba tancovať až do úplného vyčerpania. Klaustrofóbia z posledného šuflíka ma zrazu ale napomína, že sa nemám vrtieť, lebo si to celé budem musieť zopakovať ešte raz. Takže sa iba rytmicky pohupujem na parkete, užívam si hudbu a pomyselne kývem hlavou do rytmu, aj tak je plac preplnený a na nejaké divočiny jednoducho nie je priestor. Neviem, ako dlho to celé trvá, neviem, čo sa deje okolo, zabúdam na všetky starosti. Čas zrazu nič neznamená a ja som dostávam do hypnotického stavu. Už viem, čo znamená Tao, ten pocit úplného vyprázdnenia mysle, žonglujem s Jinom a Jangom ako s dvoma loptičkami, ktoré sú ale vlastne iba jednou spojenou entitou, začínam sa vzďaľovať od svojho tela, porozumievam princípu trojjedinosti Boha, navrhujem tykanie si nekonečnosťou vesmíru, už začínam chápať, aký je zmysel života i spôsob oceňovania pohľadávok podľa novej IAS 15 z najnovšej revízie IFRS.
A zrazu už nepočuť nič. Nastáva čas, kedy párty končí. Ležadlo sa hýbe, ja si dokonca v priebehu pohybu dovolím pootvoriť jedno oko, ale klaustrofóbia sa už vyslobodila zo spodného šuflíka a rovno mi dáva jedno výchovné zaucho, tak ho rovno zatváram, beztak som hovno videl. Ležadlo zastavuje, ja otváram obe oči a zoširoka sa usmievam na nechápajúci uvítací výbor.
MR-ku udeľujem osem z desiatich rakiev so zvončekom pre prípad predčasného pochovania z konca 19. storočia. Z pohľadu bežného pacienta ide samozrejme len o obyčajné vyšetrenie.
