Tak. A dovolenku máme aj tento rok za sebou.

Ja som vedel, že bude. Drahá sa posledné dni potmehúdsky usmievala a často neprišla na obed s tým, že už niečo má. Najprv som sa potešil, že asi milenec, ale to len snorila po cestovkách. Jasné, že bezo mňa. Od určitého času len bezo mňa. Po vzájomnej dohode. Tak je to lepšie. Mám akurát jedno kritérium, na ktorom bezpodmienečne trvám a to je odlet z mojich rodných  Košíc.

Abo aj Myslavu, Lorinčík, Budimír a snáď aj Prešov by som dal, ale ďalej ani bohovi.

A ešte, aby transfer nebol dlho.

A ešte, aby ma tam nikto nenajebal.

A ešte, aby fasa varili.

A ešte, nech mi nechcú predať fejkové hodinky, okuľare, cetky, výlety, ponory a tak ďalej zaiste /@ Hašek - Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války/

Vlastne, nech mi nič nepredávajú, neponúkajú, neotravujú a nech idu šicke do chmaroch,  ja chcem ostať doma a moja predstava najlepšej dovolenky je nejaké neurčité miesto v slovenskej prírode, kde 100 metrov od mojej postele, abo spacáku je krčma a 100 metrov na druhú stranu nech je dajaký fasa bordel. Nech sú tam kamoši, trochu rieky, abo inej vody, stačí aj kaďa, dajaké ohnisko a vybaveno.

Ale človek nemôže mať to najlepšie a predsa už má rodinu, vek, tak sa podvolí a pre rodinu urobí všetko. Takže, keď prišla drahá s info, že sa ide, mňa zaujímalo len nasledovné:

Koľko trvá let?

Koľko trvá transfer do hotela?

A koľko trvá celá dovolenka.

Na základe týchto parametrov som si mohol vyrátať tabletky a celkom presne určiť, koľkokrát počas pobytu ma takmer jebne a ako kvalitne.

Decká sa potešili. Drahá im opisovala ako navštívia staroveké pamiatky a bude more a SPA a kulinárske veci.

Ale oni sa tešili niečomu úplne inému.

Tešili sa tomu, že ocka znova, ako každý rok, spáli slnko, bude žrať a ochutnávať veci pre Slováka nestráviteľné, následne sa zosere, /už cestou z jedálne/  zbľuje a bude ako každý rok preklínať celú dovolenku. Ale každým rokom ju preklína ináč a vďaka stúpajúcemu veku je jeho umelecký pičung literárnejší a taký, hutnejší.

A keď bude bonus – tak určíte niečo pridá – buď si rozjebe nohu, buď ho okradnú, zatknú, dokúše ho hmyz, ťava, surikata, abo kuchár, pomiluje tigricu, odloví domorodca, proste on nesklame a bude dovolenka taká kúlová ako každý rok.

Pre mňa dovolenka začína nasadením si svojho dovolenkového kalapa.

Môj dedo taký nosil celý život, ale ja si ho jebnem na hlavu len v čase dovolenky. V momente, keď mam kalap na budke – som iný človek.

Som dovolenkár. Nepičujem, že taxík na letisko je dvakrát drahší jak normálne, nenasere ma syn slovami, že vyzerám jak sváko Ragan a už vôbec ma nenajebe smiechom sa dusiaci, trasúci taxikár, vezúci nás na letisko. Aby mal aj on trošku adrenalínu, akože nechtiac mu hmýrením v sedadle mojou fotokabelkou vyraďujem päťku kvalt v taxáne. Motor zavýja. Keď sa všetci ukľudníme, moja drahá polovička podá nesmelé hlásenie, že si nie je istá, či zavrela balkón. Ja som si istý, že som zavrel vodu, čo bola moja úloha a ona si nie je istá zavretím balkóna, čo bola jej úloha.

Ale dovolenkovú náladu si nedám dojebať a tak volám do firmy, nech niekto vyberie z môjho stola náhradné kľúče a ide k nám zavrieť balkón.

Na letisku dostávam SMS že zavreli aj balkón, aj okno, aj zhasli svetlo v hajzli a ešte zavreli chladničku. Aj vodu.

Zhlboka dýcham, rátam bodové svetlá na strope a začínam sa jemne triasť.

Totiž.

Bojím sa lietania. Teda, nie celkom lietania, ale nemám dobrý pocit z množstva ľudí v priestore.

Takže nákupné centrá, kiná, električky, autobusy a zvlášť lietadlá s mojim fantastickým vnútrom robia neskutočné veci. Z kina ujdeš. Aj z električky sa dá.

Ale z lietadla?

No nič.

Tri pivá, dve borovičky, jeden frontin a môžem to kľudne aj odpilotovať.

Tesne pred pristátím sa za oknami blýska. Hádže to s nami po oblohe a v prednej časti ľudia výskajú a plastové šálky poletujú povetrím. Ja sa len usmievam na zelenú dcéru a s kľudom angličana ju chlácholím, že to bude dobré.

Za tri minúty ladne dosadneme, rúra sa roztlieska a ja sa smutne teším, čo príde ďalej.

Je noc, ale drahá ma preventívne už v lietadle natrela krémom na opaľovanie. Vlastne dvoma.

Jeden faktor 30 a druhý 50. To aby som sa nespálil.

Ono to aj tak hovno pomôže a ja sa spálim stále. Keď natretý nie som, tak ma spáli do oranžova za dva dni a keď sa natieram, tak ma spáli do žlta za tri dni.

Hodinka na letisku, dve hoďky transfer a hoďka na recepcii hotela pri hľadaní našej rodinej izby.

Medicína ešte pôsobí, takže pohodička.

Ráno.

My, počítačoví ľudia nemáme radi slnko.

Nám vyhovujú podzemné, klimatizované priestory, kde si monotónne hučia servre a jediné svetlo, ktoré znesieme, je svetlo monitorov a blikajúcich lediek.

Idem si po prvú rannú kávu.

Ako tak vychádzam z baru na terasu hotela, zaliateho ranným africkým slnkom, môj organizmus spustí alarm a následnú obrannú reakciu. Irisové clony v očiach v okamžiku úpne uzavrie a keď zistí, že aj napriek tomu je svetla veľa, spustí dole aj lamely viečka. CPU mám zastaralé a má čo robiť s prívalom nových podnetov, takže systém ovládania spodných končatín nechá bežať autonómne.

Takže idem. V ruke káva. Schod s obrovským grafickým logom POZOR SCHOD nezaregistrujem, zakopnem, a normálne po slovensky sa zjebem na africkú dlažbu.

Keď som v mladosti spadol zo steny žľabu v Nízkych Tatrách, tak myšlienky boli nasledovné:

Žijem? Žijem.

A teraz rátaj, čo ťa bolí.

 

Dnes je to inak.

Keď sa zjebem dnes, tak to vyzerá asi takto:

Žijem? ....................................asi žijem.     KURVA JA SNÁĎ NAOZAJ ŽIJEM - JES JES JES

AU KURVA AU AU AU

A teraz rátaj, čo ťa NEbolí.

 

Lebo ja keď sa dnes zjebem na zem, tak ma bolí komplet všetko.

A tak tomu bolo aj teraz. Normálne som cítíl bolesť ešte aj v tej šálke s vyliatou kávou.

A potom hlas mojej drahej:

Ocko!  Si v poriadku?

A potom hlas mojej milovanej dcérenky ako volá svojho brata.

ADAAAM !

Čekuj stvoriteľa! Už to začalo!  Už si ide svoje!

Mecem sa jak chuj na horúcej dlažbe a pomaly vstávam.

Pribehne ku mne poplašený pikolík, ale ja mu rozumiem akurát bla bla bla mesje bla bla bla....

CHOĎ DO RITI TY CHUJU A DONES MI DAJAKU NOVU KAVEJU!

Môj syn Adam, ktorý okrem francúszkej školy má aj doučovanie a okrem toho pozerá francúzske filmy, k nemu po francúzsky s úlisným úsmevom povie pár krátkych viet.

Pikolík vytreští oči a odbehne het.

Čo si mu povedal?

Ja? Ja nič – ja som mu len preložil tvoje slová.

Pikolík to berie s humorom profíka a jeho úsmev je do konca dovolenky snáď jediné moje pozitívum.

Vždy keď ma zbadá, nadšene ma zdraví a kýve na diaľku 50 metrov. Len mňa. Na iných taký srdečný nie je.

IDEME NA PLÁŽ

Milačku?

A kde mám plavky?

No v kufri predsa. Som ti zabalila troje.

No.

/hrab hrab hrab/

Tu nie sú.

Ale sú. Len hľadaj.

/hrab hrab hrab//hrab hrab hrab/ PIČI TAM /hrab hrab hrab//hrab hrab hrab/...

O 10min neskôr.

Na hotelovej izbe, v nemenovanej africkej krajine, sedí na zemi smutný, holý, biely, mastný muž. S údivom pozerá na obrovský prázdny kufor. Všade okolo neho sú porozhadzované veci. Množstvo vecí. Väčšinou oblečenia, rôzneho druhu. Spodné prádlo, tričká, svetre, roláky, mikiny, nohavice, sukne, kostýmy, šaty, smoking, saká, košele, topy, blúzky, šály, rukavice, ponožky, žabó, fraky, prilby a prilbice, čapy a čapice, ale plavky pre smutného holého bieleho a mastného muža ani jedny.

Milačku?

Tu nie sú.

Ale sú. Len hľadaj, Šmudlo, ozvalo sa spoza machľovacieho stolíka.

Začínam jemne soptiť.

Drahá vidí, že dačo nedobre, začne hrabať veci na zemi.

Ako tak hrabe  a ja som nasratý, tak začínam na ňu jemne kotkodákať. Kotkodákanie ma prejde hneď po tom, čo obsiahnem kvalitnú šlehu po chrape dajakou podpirou čo sa jej priplietla pod ruku.

No neboj, tu budú - pozri, aj pivo som ti doniesla a pchá mi pred oči horúcu plechovku plzne.

Aha? To miesto plaviek? Takže mám ísť venčiť anakondu na pláž s pivom v ruke? Alebo to najprv vypiť a plechovku použiť miesto plaviek?

No fasa!

Šak čo sa mi môže stať?

Môžu ma akurát tak zavrieť a ukamenovať, čo vlastne nie je nič hrozné proti tomuto, čo prežívam teraz.

Ale plavky sa nakoniec nájdu v kufri deciek.

 

No.

V ďalšej časti si povieme, ako si vyložiť výrazy českej delegátky "ne, není to daleko" a "tady kousíček", ďalej si povieme o typoch sračiek a pridám jednu pre mňa smutnú príhodu o kúpe hrnčeka /hľadanie - dlhé hľadanie, výber - dlhý výber, cenotvorba - krátka a neúspešná/. 

A ešte si predstavíme pár ruských počmáranín.