Keby ste sa Thajca opýtali, či sú tieto sandále rovnaké ako zmrzlina, povedal by „Same same but different.“ Pad Thai (jedlo) a Pattaya (miesto)? Same same but different. Sex a jazda na skútri? No však same same but different. Neviem, či je to súčasť budhizmu, že všade nachádzajú podobnosti. No ale proste, všetko je rovnaké, len iné. A v Kambodži je neviem aké náboženstvo, lebo tam je všetko „Same same but better“.

           

Sama a bez plánu na tri mesiace v Thajsku som sa rozhodla byť dobrovoľníčkou. Lebo pozor. Možno si myslíte, že byť dobrovoľníkom je zadarmo. Kdeže. Videla som ponuku na dobrovoľníčenie v Mexiku, ktorá by ma stála 600,- euro týždenne plus letenky. Nápad ísť do Thajska vznikol tak, že to bola jediná krajina, kde som za svoju bezplatnú prácu nemusela ešte platiť. Tiež sa napríklad dajú ísť zbierať olivy do kibucu, ale ani tú rozkoš som si nemohla dovoliť.

           

Odpovedala som teda na prvý plagátik hľadajúci dobrovoľníkov, ktorý som našla v Bangkoku. Fun4kids, Khao Lak. Organizoval to Angličan, čo nechal doma ženu a dospievajúcu dcéru. Už ho nemohli vystáť, tak si šiel užívať predčasný dôchodok. Cieľom jeho charity bolo vyrábať drevené preliezky pre školy a sirotince. Mal malú plechovú dielňu, kam nás každé ráno zaviezol, dal nám inštrukcie a že sa pre nás o štyri hodiny vráti. Práca ho už nebavila, dopyt aj tak nebol veľký, celé to nejako fungovalo samospádom.

 

Ľudia, ktorí tam boli so mnou, boli buď cudzinci, čo sa usadili v Thajsku dlhodobo, alebo cestujúci okolo sveta. Jeden párik už cestoval dva roky. Ďalší mali v pláne rok, ale nakoniec sa usadili vo Vietname a sú tam dodnes. Vždy som žasla nad tým, kde na to berú. Zo všetkých najviac ma šokovala asi 19-ročná dievčinka, ktorá si na dva roky svojho života v Thajsku spojeného s vydržiavaním lokálneho frajera zarobila za tri mesiace brigádovania v Nórsku. Pozdravujem SLSP. Jedna Kanaďanka žila už niekoľko rokov z kreditných kariet, o ktorých vedela, že ich nikdy nesplatí. Nemala žiaden príjem. Živila seba, svojho Thajca (s ktorým sa nemala ako rozprávať, lebo nevedel po anglicky), ich spoločný bar s ďalšími ľuďmi (z ktorého ju postupne vyšachovali). A bonus: Thajcovu rodinu, lebo on bol ženatý a mal deti. S Kanaďankou bol, aby nemusel pracovať. Bingo Bonus: platil z jej peňazí aj miestne prostitútky a nepoužíval kondómy. Kanaďanka, samozrejme, o všetkom vedela.

„Ale keď mňa západní muži tak veľmi sklamali...,“ vysvetľovala. No čo dodať? Kto chce kam...

           

Moji spoludobrovoľníci sa vo voľný deň rozhodli ísť na trek do džungle. V živote som džungľu nevidela, o adrenalínových športoch som len počula, tak jasné, že idem. Kondičku som mala asi ako dôchodca pred výmenou kĺbov. Chvíľu sa zvažovalo, či nejdeme na „tubing“. Splav rieky na pneumatike mi znel ako podstatne lepšia zábava. Teraz malá ukážka thajskej biznis morálky:

„Tubing really good“. Krásna rieka. Pivo zadarmo. Vyvezieme vás na začiatok a vyzdvihneme vás na konci. Privezieme sem. Obed zadarmo.

 

Ale keď sme spomenuli, že možno by sme išli na trek, ktorý bol drahší ako tubing: „Good choice. Tubing málo vody. Niekedy treba pneumatika niesť. Nie dobrý čas roka na tubing. Trek výborný.“

Mne naivnej odľahlo, že nejdeme na tubing. Lebo keby sme vtedy povedali, že ideme na ešte drahšiu atrakciu, možno by spomenuli, že na trek je už neskoro a nemajú pre nás baterky na tú časť túry potme pomedzi pijavice.

           

Tak teda produkt zvaný Adventure Trek. Ukázali na mňa.

„Šľapky nedobre.“

Pohoda, mám predsa sandále v ruksaku. Počkali sme si asi hodinu, kým nám pripravia náš „obed zadarmo“. Niekam nás odviezli a aha, chodníček do džungle. Oblohu som ani nevidela pre stromy. Vlhkosť mala asi milión a jedno percento. Prešli sme možno aj 50 metrov, kým prvý človek začal kvíkať, že sa naňho prisala pijavica. Moje emancipované ja sa vyparilo ako eurofondy. Zato prišlo to paranoidné. Úplne bez srandy, každý môj ďalší krok bol malým očistným rituálom. V rámci neho som si prešla rukami lýtko pre prípad, že na mňa nejaká pijavica skočila. Nech čierneho pasažiera strasiem skôr, ako od samej hrôzy skolabujem. Asi som pritom vyzerala jak človek posadnutý démonom.

 

Začiatok treku bol strmo hore. Po piatich minútach mi horeli svaly a chcela som sa vrátiť, kým ešte bola šanca, že trafím. Odhovorili ma: „Bolesť je dočasná, sláva...“ Bullshit. Strmo hore sme šli nekonečne dlho. A ja som mala z Tatier zafixované, že keď niekam výjdem, bude odtiaľ pekný výhľad. Prd makový. Hádajte, čo nasledovalo po vrchole. Oblohu som stále nevidela, pijavice som s hnusom striasla asi tri a bol čas ísť strmo dole. Tadáááá.

 

Niekto mal počas cesty debatu, aké topánky sú na tento trek vhodné. Či stačia turistické poltopánky, alebo sú potrebné celé, Goratex a tak. Nuž, moje sandále to nejak nezvládli. Začali sa vpredu roztvárať, akoby chceli pojesť pijavice skôr, než ma zabijú. A potom akoby chceli zjesť prípadného krokodíla. A potom som už fakt nemohla pokračovať.

Vyriešil to sprievodca. Prisahám, jemu niekto určite vyoperoval centrum mozgu generujúce sťažnosti. Vyzul si svoje sandále, dal mi ich a pokračoval bosý. Hľadeli sme naňho asi ako keby sme videli Ježiša chodiaceho po vode. Jemu to nič nerobilo. Proste šiel jak nič tam, kde my sme kráčali opatrne takmer po štyroch.

 

Keď skončila etapa strmo dole, nasledovala etapa dole po potoku. Rozum mi zastal. Však zjavne vedia, čo je turistický chodník. Prečo teda po nejakom nejdeme? Voda bola miestami po kolená. Toľko k debate o vhodných topánkach. V rámci tejto etapy sa Austrálčanka šmykla (aj v Thajsku sa mokré kamene šmýkajú, tss tss) a buchla si hlavu. Keď jej rana začala krvácať, vyzeralo to desivo. Ako doparoma by ju tu mohli zachrániť, keby to bolo vážne? Je to vážne? Ani len cesta tu nie je. Majú snáď vrtuľník? A ten sprievodca, čo sa nesťažuje, akou psychopatológiou ešte trpí? Bože môj, dostanem sa odtiaľ ešte niekedy do civilizácie?

 

Členky som mala povykrúcané do všetkých smerov, pády v skupine pribudli... zjavne nejaký manažment rizík a starostlivosť o zákazníka je tu na úplne inej úrovni, než som bola zvyknutá. Zastali sme tam, kde skončil náš vodopád namiesto chodníka. Síce stále chodník nebol, ale aspoň sme už pokračovali po rovine. Sprievodca nás usadil na kmene popadaných stromov a vytiahol z ruksaku malé balíčky z listov banánovníka. V nich bolo ešte teplé jedlo. Rozdal nám príbory. Tá  starostlivosť bola srdcervúco dojemná. Možno to nie je až taký psychopat. A však je tu krásne. Uprostred prírody, obed bez plastového obalu... raj na zemi pre moju ekologickú dušu. Ako dezert nám mačetou nasekal ananás. Jak keby som pristála na inej planéte a na chvíľu na nej bolo veľmi fajn. Eufória z jedla, idylka preč od civilizácie, toľko nečakaného... asi preto sem ľudia chodia. Potom sprievodca vytiahol čosi divné z vody.

 

„Koža kobra. Kobra chutné mäso.“ Idylka skončila. Tak nestačí, že ideme pomedzi pijavice? Lebo ak je na tejto planéte niečo, z čoho strach ma dokáže zabiť, tak sú to hady. No a potom sa začalo stmievať. Posledný vodný úsek sme prešli nesúc ruksaky nad hlavou a dúfajúc, že sa nešmykneme. Všetci sme tam mali foťáky a doklady. Vodu sme mali skoro po plecia. Toľko posledný dodatok k debate o vhodných topánkach.

 

Asi desiati s troma baterkami, po tme a nekonečnom pochode blatom sme sa konečne vrátili na začiatok. Už som ani nemala silu na svoje očistné rituály. Ešte aj mentálne sa môj strach z pijavíc vyčerpal. Aj z hadov a všetkého, čo okolo nás v tme vydávalo zvuky. Celkovo sa vyčerpal môj pud sebazáchovy, aj chuť žiť. Katarzia horšia ako tá spievajúca.

 

Svalovku som mala ešte ďalší týždeň. Všetci sme prežili a akosi už nik o tom nechcel hovoriť. Toľko k téme adventure trek. Rozmýšľam, čo dobré by z toho mohlo vzísť. Napríklad keby nejaká donášková stravovacia služba začne namiesto polystyrénu baliť jedlo do listov banánovníka, budem si vravieť, že moja samozvaná obeť nebola márna.