Thajsko má veľa prekvapujúcich elementov v mentalite svojich obyvateľov. To ešte okrem toho, že chodia do jaskýň, nechajú sa pod zemou odrezať od sveta vodou a čakajú, či ich niekto nájde skôr, ako im dôjde kyslík. Úprimne dúfam, že víťazi tejto disciplíny sú dostatočne jednoznační, aby sa ich už nik nepokúsil tromfnúť.

Na nepríjemné situácie reagujú Thajci smiechom. Vraj je to snaha rozptýliť negatívnu energiu. Keď som si potrebovala kúpiť kraťasy, pri váhe 58 kg som na trhu hľadala márne. Skúšala som si žiadať veľkosť M. Smiech. Skúšam L. Viac smiechu. XL? Detto. Keď sa milá predávajúca dochichúňala, povedala „ XXXL too small“ a schuti sa chichúňala ďalšie kolo. Zjavne mi chcela pomôcť spracovať dojem,že ma majú veľkosťou za slona a tie predsa kraťasy nenosia.

Náhodným prekvapením bola Princess Cave. Len tak na pláži na jednom z milióna ostrovov, kráčam k čomusi farebnému v skale. Čím som bližšie, tým zvrhlejšia je moja myseľ. Silou mocou jej farebný stĺp pred „jaskyňou“ (rozumej výklenkom) pripomínal falus. Chcela som tú myšlienku zahnať, ale no proste ťažko bolo vymyslieť, čo iné by to mohlo byť. A veru bol to falus. Asi taký metrový, drevený, krásne namaľovaný na tyrkysovo a červeno a okolo neho ešte hŕba menších. Ale fakt hŕba. Rôzne veľkosti, stačí si vybrať. Vraj je to darček pre stratenú indickú princeznú, ktorá za takéto dary zošle šťastie námmorníkom. Ja len nedokážem pochopiť, ako si ju predstavujú. Žeby dvadsaťmetrovú nymfu? A fakt ich nenapadlo, čím iným by ju mohli potešiť? Čo tak kabelky a topánky?

Na čase v Thajsku bolo najlepšie, že sa dalo porozprávať takmer s každým. Často som si vypočula zaujímavé príbehy. Ľudia boli akísi otvorenejší a nemali potrebu sa chrániť, ani upodozrievať cudzinca z úchylných úmyslov.

„Ahoj, ako sa máš?“ na bratislavskej stanici by som  zdvorilo odignorovala a zamierila preč. Hlavou by mi preblyslo x diagnóz a yz zlých úmyslov, ktoré ho k tej otázke mohli motivovať. Ale pod ázijským slnkom to fungovalo úplne inak. Niekto sa mi prihovoril len tak na prechode pre chodcov, kým naskočila zelená a keď sme prešli, rozlúčili sme sa. Celá interakcia trvala do dvoch minút. Nebol žiaden konkrétny dôvod rozprávať sa, ale prečo nie? Nebol žiaden dôvod čakať niečo zlé a čakanie dobrých vecí bola krásna nová skúsenosť.

Takto jednoducho a spontánne som stretla Jaya. Prišli sme naraz do hostela a vyžiadali si, že si izby najprv pozrieme. Ako sme tak pozerali a komentovali, dali sme sa do reči až sa minul celý večer. Jay bol gay, Američan, černoch, katolík, adoptovaná sirota s bipolárnou poruchou. To bolo predtým ako Moonlight dostal Oscara. Žil v Bangladéši. Aj ma pozval, nech prídem na návštevu, ale nenabrala som dosť motivácie ani odvahy.

„Chcel by som sa s tebou podeliť o to najcennejšie, čo so sebou mám. Kedysi som na cesty nosil Bibliu, ale potom som ju vymenil za túto knihu.“

Jay vytiahol detskú knižku od autora so pseudonymom Dr. Seuss Oh the places you´ll go. Je to neuveriteľný autor, na ktorého sa nepodobá nič, čo poznám. Jeho logiku popierajúce ale instatne návykové rýmovačky slúžia v Amerike deťom na to, aby sa učili čítať. Niečo ako u nás „Bola raz jedna trieda“. Alebo Jano od Fraňa Kráľa ale nie depresívne a vizuálne pekné. Same same but different, chápete.

Je to akýsi návod na život v skratke pre každé dieťa. Začína fantázieplným opisom úžasných miest, ktoré dieťa v živote uvidí a ako bude šťastné a úspešné. Až na chvíle keď nie. Keď bude samé, v problémoch, zaseknuté v čakaní na niečo lepšie. Lebo v živote sú aj príšery a škaredé miesta a niektoré hry sa nedajú vyhrať, lebo hráme sami proti sebe... Lenže dieťa to zvládne a pôjde ďalej. Je totiž príliš dobré na to, aby sa nechalo zaseknúť. Dnes je jeho deň a svet čaká, tak nech ide.

Bola som očarená. Šiel z toho optimizmus a životná múdrosť aj úprimnosť. Pre tých, čo chcú obohatiť svoj život, tuhľa http://denuccio.net/ohplaces.html . Text je, žiaľ, bez famóznych ilustrácií z knihy, ale darovanému koňovi, kým sa nerozbije a tak. Chápete.

Asi by už o Thajsku aj stačilo, len nejaký happy ending by to chcelo. Tak teda. Stretla som ho v autobuse cestou cez pol krajiny. Dlhá jazda predĺžená ešte aj tým, že sa autobus dvakrát pokazil. Vyzeral ako Chris Hemsworth po dvoch týždňoch neholenia a rozprával po anglicky s rozkošným francúzskym prízvukom. Belgičan. Fakt nikde inde nebolo voľné miesto, osud musel strašne chcieť, aby sme sa spoznali. No a na takej dlhej trase sa dá spoznať vcelku dosť.

„Ahoj, ako sa máš?“

Mala som sa výborne. Chutil ako víno, bol na ceste do Bangkoku a odtiaľ rýchlo domov, aby stihol Vianoce s rodičmi.

Keď už sme do hlavného mesta konečne pricestovali, nejak sa nám nechcelo rozlúčiť. Sadli sme si do pouličnej reštaurácie, pili mango lassi a mlčali polomŕtvi od únavy z nekonečnej cesty. Bolo ráno a poobede mal odletieť.

„Za chvíľu sa vrátim,“ povedal zrazu a odišiel. Chvíľa sa natiahla na trištvrte večnosti, lassi bolo dopité, už-už som začínala veriť, že sa na mňa proste len vykašľal alebo dostal akútneho Alzheimera alebo ho zrazil ručne ťahaný vozík s jedlom. Životný optimizmus v plnom prúde. Ale fakt sa vrátil a v ruke mal papier.

„Kúpil som si novú letenku, lebo tá pôvodná sa už nedala zmeniť. Chcem s tebou zostať dlhšie, aby si na Vianoce nebola sama.“ (V tom čase Eat, Pray, Love už existovalo, takže Jay bol mojou jedinou životnou šancou na svetový námet, ktorú som si nechala újsť.)

Ale vráťme sa k tomu mega romantickému gestu.

Akoby do mňa udrel blesk a po prvýkrát som poriadne otvorila oči, nech sa pozriem, s kým to vlastne som. Okamžite som bola po uši zaľúbená. Bol tým najkrajším, čo som kedy na Vianoce dostala, aj keď konkurovať pyžamkám a šampónom nie je ťažké. Dovtedy vždy, keď som šla v Thajsku po ulici, vyskakovali na mňa predajcovia s pokrikom „Suit, sir?“ Akoby som bola muž a mala urgentnú potrebu zohnať si nový oblek tu a teraz. Moje nečakané šťastie muselo tak žiariť, že mi začali núkať svadobné šaty. Niektorí sa so mnou dokonca len chceli porozprávať bez potreby mi niečo predať. Dimenzie vesmíru sa asi ohli a nemohla som uveriť, koľko šťatia sa zmestí na jednu planétu. Priam do jednej osoby, a že výnimočne som ňou ja.

Toto šťastie trvalo tri dni, lebo obaja sme mali letenky rôznymi smermi. Zostali sme v kontakte cez skype a keď som sa vrátila do Európy, belgický zázrak došiel za mnou do 24 hodín. Odvtedy sme boli spolu stále. Teda, skoro stále, však aj do práce treba občas ísť. Dohodli sme sa, že budeme žiť v Londýne. Na treťom stretnutí sme podpisovali zmluvu na polročný prenájom bytu. Normálne muž, čo drží slovo. Inteligentný, galantný, príťažlivý, zaujímavý... Priam príliš dobré, aby to bola pravda. A keď niečo vyzerá príliš dobre... obvykle je to zraková vada. Alebo ako hovorí môj filmový sprievodca životom – Pán a pani Smithovci – šťastné konce sú len príbehy, ktoré sa ešte neskončili. Konkrétne tento príbeh skončil po roku.

Joj ale happy ending som chcela. Ta, nakoniec som našla v Thajsku kraťasy, do ktorých som sa zmestila.