Keď rozdávali návod na život, asi som práve ukrutne potrebovala cikať. Inak si neviem vysvetliť, prečo ma život neprestajne kruto fackuje z mojej naivity a stále je z čoho.

 

V rámci jednej životnej lekcie som sa rozhodla vystúpiť zo svojej „comfort zone“, ktorú tvorilo prevažne sebaobetovanie v sociálnych službách a vysedávanie v kostole. Šla som na tri mesiace do Thajska. Sama. Bez plánu. Že keď terapia šokom, tak predsa poriadne.

 

Prvá noc v hoteli, kde kúpeľňa vrátane záchodu mala veľkosť záchodu, ma naučila hneď jednu dôležitú vec. Ako som sa tak snažila neúspešne spať po nekonečnom lete, mala som pocit ako keby ma niečo hrýzlo. Neistota? Pochybnosti? Strach či nadšenie? Neviem, ktoré z toho, ale keď som rozsvietila, behalo to kade tade a po rozpučení nechávalo krvavé škvrny.

 

Aby bolo jasné, ja sa hmyzu bojím. Pohľad na krv mi nerobí dobre. Vrieskať viem pôsobivo neznesiteľne. Ale v tej chvíli sa zrodilo moje emancipované ja a zahlásilo: „Nehysterči, zabíjaj!“ Brand new me. Poslúchla som. A nový život sa mohol začať.

 

Po niekoľkých týždňoch a miliarde turistov som po prvýkrát začula slovenčinu. Znela tak krásne. Už som skoro aj zabudla. Predo mnou šli dvaja chalani a rozprávali sa, kam pôjdu jesť. Thajsko ma dočasne zbavilo hanblivosti. Normálne som sa im sama prihovorila. Neušli, svet sa nezačal točiť do opačnej strany a Trump ako prezident nebol ešte ani vtipom zo Simpsonovcov. Bolo to na Khao San Road. Mimoriadne dôležitá ulica, lebo na nej je všetko. Povedali mi, čo už videli. Floating market, tiger show, thai box, Ayutthaya, ping pong show, ale Angkor Wat... Angkor Wat musím zažiť. Fakt musím. Spomínala som, že som naivná? Uverila som im.

 

Aby bolo jasné, fakt som netušila, čo je ping pong show. A fakt som si kúpila zájazd do Angkor Watu v Kambodži. Lebo však to musím vidieť, ne? Ta popravde ani nie. Skrátim to. To, ako ma na každom kroku okrádali. Že kúpa toho zájazdu bolo zaplatenie za vlastné nevoľníctvo. Koľko lží, vyhrážok, ojebov a klamstiev som si užila. Ale hlavne, dostala som z tepla migrénu, všade bola miliarda komárov a bilión iného hmyzu (vrátane vnútri mojej moskytiéry keď som sa ráno zobudila)... a viete čo? Zistila som, že ma sakrálne stavby vôbec nezaujímajú. Ani staršie, ani novšie, ani väčšie, ani menšie, ani v džungli, ani v meste, ani s ležiacim budhom, ani so sediacim, ani so stromom obrastajúcim budhovu tvár, ani keď stromy na ruinách chrámu natrú nazlato, ani proste vôbec. Takže toto som fakt musela vidieť, hej.

 

Ale aby nebolo, že na Kambodžu iba kydám. Vedeli po anglicky oveľa lepšie ako Thajci a kúpila som si tam skvelú knihu „Emergency sex and other desperate measures“ o pôsobení jednotiek OSN v Kambodži. Keď som ju potom v Európe čítala cestou v MHD, zdalo sa mi, že ktorýkoľvek muž sa so mnou rád zoznámi. Všetci na mňa tak skúmavo hľadeli. Názov bol dosť neprehliadnuteľný. Súvislosť s OSN už pomenej.

 

Nuž. Ale tak, keď  už som mala za sebou Angkor Wat, zoznámila som sa s Amíkom. A neviem prečo, ja som jeho ukecala na ping pong show. Keď už teda skúšam ten život mimo komfortnej zóny, škoda si nechať ujsť príležitosť.

 

Tak sme prišli do vykričanej štvrte. Nesmelí, bezradní. Prešli sme okolo pár presklených  barov, kde na pultoch tancovali sporo odeté... tvory (v Thajsku ťažko odhadnúť, či to boli devy alebo iné pohlavie). Podišiel k nám miestny a že ozajstná show je na poschodí. Tam sú ženy nahé. Môžeme sa ísť pozrieť a ak sa nám nebude páčiť, nič neplatíme. Ta keď už sme tu... ta pome.

 

„Pi iba veci, čo si sama otvoríš a drinky nikdy nespúšťaj z očí,“ snažil sa Amík narýchlo o stratégiu prežitia najhoršieho. Jemu asi tiež bolo treba cikať, keď rozdávali návod na život.

Prišli sme do príšernej miestnosti s blikajúcim svetlom skvelom na vyvolanie epileptického záchvatu. Narozdiel od tvorov na nižšom poschodí, tunajšie tvory boli ozaj nahé. Ale aj tučné, znudené a neschopné tancovať. Neviem, kedy mi trklo, čo je ping pong aspekt tejto show. Ale už sa nedalo ujsť. Nechápavo som zírala pomedzi oslepujúce bliky ako bizarným spôsobom iné ženy používajú svoje genitálie na veci, na ktoré určite neboli nikdy určené. Amík bol rovnako znechutený ako ja. Po chvíli sme chceli odísť, ale obstúpilo nás asi šesť Thajcov s baterkou a kartičkou sťaby cenníkom. Že za pozeranie každý zaplatíme asi 80,- eur. Nuž. Boli v prevahe. Ale keď už som teda bola cikať, cestou som zjavne pobrala neochvejnú vieru vo vesmírnu spravodlivosť a zrátala som si, že keď ja na svoje peniaze potrebujem pracovať, aj oni by mali. Nielen sa takto povyhrážať po klamstve. Nuž a táto neochvejná viera ma tam držala odhodlanú nezaplatiť, ale bez akéhokoľvek iného východiska.

 

Ešteže Amík bol životaschopnejší.

„Toľko nemáme.“

„Koľko máte?“

„Desať dolárov.“

Keď už ich ukázal, tak ich hneď schmatli asi dúfajúc, že ho presvedčia, že má aj viac. Bla bla bla, ten, čo nás tam priviedol nám klamal, on pre nich nepracuje, musíme zaplatiť... a ja stále vo svojej bohorovnej viere v spravodlivosť, zaseknutá v situácii nepodobnej ničomu inému, nehápavo stojím a zíram. Zrazu Amík zrúkol. Tak hlasno a desivo, že Thajci odskočili. Schmatol ma za ruku a zrazu sme bežali. Ja, kostolná puťka, som prvý a posledný krát utekala, aby som nemusela zaplatiť. Bože aký je obrovský priestor za mojou comfort zone.

 

Došiel nám dych, zastali sme, aj tak nás nik nenaháňal.

„Nevedela som, čo chceš urobiť.“

„Ani ja. Ale nemusela si tak zamrznúť. To malo byť na odstrašenie ich, nie teba.“

„No super. Tak, keď už máme stratégiu, ideme znova?“

Ale Amíkovi stačilo. A mne pohľadu na sex priemysel popravde tiež.

 

Nuž. A o pár dní neskôr, opäť raz na Khao San Road, vidím dve známe tváre. Slováčiská.

„Tak ako? Pozrela si si Angkor Wat?“

„Hej. Ale teda, dobrá nuda.“

„Tak viac ako jeden deň sa neoplatí.“

„To mi teraz hovoríš? Keď jeden deň trvala cesta tam a jeden cesta späť?“

„Ale tak raz za život to proste treba vidieť.“

„Jáj, tak si mal rovno povedať, že to si šiel z pocitu nejakej iracionálnej povinnosti. Inak, bola som na ping pong show. Chceli nás obrať o 160,- eur.“

Slováčiská stíchli.

„My sme tam nechali asi štyri stovky.“ Pozerali do zeme.

„A to ste ma nevedeli varovať?“

„Nás by v živote nenapadlo, že akurát ty tam pôjdeš.“ Zásah. Však ešte nedávno ani mňa.