Keďže tento žáner nie je práve mojou sedmičkou Tullamorky, hlavnou motiváciou pozrieť si naturalistické dielko Terky Nvotovie bol pre mňa plagát k filmu, ten s tým žeriavom z bratislavského prístavu. Tieto žeriavy ma vždy fascinovali, pôsobia ako megastroje z nejakého postapo sci-fi. Vídavam ich len počas prejazdov cez bratislavské mosty a vzhľadom na to, že som lenivý odšliapať si k nim ten kilometer z najbližšieho parkoviska, vítam každý film, v ktorom si zahrajú. A že ich je dosť! Vlastne si ani nespomínam za posledné dvadsať-tridstaťročie na slovenský film, čiastočne sa odohrávajúci v Bratislave, v ktorom by nedostali nejaký štek. Ak si z nich raz nejaký zloduch sídliaci čo ja viem v UFO alebo vo veži na Kamzíku pomocou oživovača strojov ukoristeného transformerom zasedimentovaným pod Devínom urobí vraždiace monštrá, a tie si spomenú na všetky tie nevyplatené honoráre, nechcel by som byťť v koži producentov predmetných filmov (Pozn.: Námet možno využiť na natočenie slovenského sci-fi filmu len po predchádzajúcej dohode s autorom).

No ale vráťme sa k téme. Čo som to vlastne...?

Aha. Film je o znásilnení, o tom, ako ho znásilnená tínedžerka psychicky (ne)zvláda a o všetkých tých medziľudských veciach okolo toho. Ak mal byť film nejakou psychologickou sondou do duše obete násilia, tak sa to nepodarilo, lebo tento aspekt mapuje vcelku povrchne napriek tomu, že sa polovica filmu odohráva na psychiatrickom oddelení pre maloletých. Netušíme, čo sa Lene preháňa hlavou, vnútorný hlas by film trochu oživil a obohatil o ďalší rozmer (alebo zdegradoval na úroveň mexickej telenovely, asi to nechceli riskovať).

Ak mal byť film zároveň štúdiou medziľudských vzťahov a vplyvu sociálneho prostredia, darí sa mu to len čiastočne, pretože v snahe o dramatizáciu vytvára zbytočne zložité a málo uveriteľné konštrukcie bez zjavnej väzby na ústredný motív. Nevlastný otec (navyše Čech! No chápete?!), postihnutý brat (tiež Čech), učiteľ s neštandardnými vzťahmi s rodinou, neschopnosť Leny zdôveriť sa niekomu blízkemu s tým, čo sa stalo atď., ingrediencie, z ktorých možno uvariť polievku so zaujímavou chuťou, ktorá síce po príchode z lyžovačky poteší, no dupľu si nedáte.

Dievča žije s matkou, pravdepodobne nevlastným otcom a nevlastným bratom normálnym rodinným životom. Rodičia sú starostliví a majú ju radi, do bežných konfliktov občas prichádza s čiastočne postihnutým bratom. Chodí ju doučovať jej matikár (Robo Jakab), ktorý v jednej chvíli využije príležitosť a Lenu proti jej vôli šmykne v jej izbe, zatiaľ čo sa vo vedľajšej izbe balia mama s bratom na výlet a ani predtým nezamkne dvere. No a odvtedy je už všetko zle, babenke z toho začne hrabať a skončí na psychiatrii.

Oceňujem snahu vykresliť reálnu komunikáciu tínedžerov, som rád, že časy „chmuľov, chumajov, pakov, hlupákov“, rôzneho dobytka a podobných lajtových náhrad skutočne používaných hardových vulgarizmov sú za nami, no v tomto filme je to dovedené do extrému. Odmietam uveriť tomu, že dieťa vychovávané inteligentnými rodičmi sa môže reálne vyjadrovať tak, že by si pred ním zakryl uši šestnásťročný gangster z Bronxu, závislý na heroíne, ktorého fotra zastrelili v prestrelke gangov, mama fičí na kreku a segra šlape. Fak ju faking madrfakr! Ak by som mal deti, musel by som ich poslať spať. Nabudúce poprosím trošku súdnosti.

Ako spomínam vyššie, veľká časť filmu sa odohráva na psychiatrii, na svoje si však prídu aj obdivovatelia mostov, pretože porovnateľne dlho, ako v cvokhauze, sa hlavná postava zdržiava na Novom a na Prístavnom. Tomuto tiež nie veľmi rozumiem, prečo sa filmári snažia svetu vsugerovať, že keď sa chcú stretnúť dvaja Bratislavčania, urobia to takmer vždy v strede mosta nad Dunajom. Je to naozaj nepraktické. Nehovoriac o tom, že ak by sa babenky rozvaľovali na obslužnej lávke pod úrovňou mostovky, do pätnástich minút by im pozadie k duchaplnej konverzácii o "vtáčikoch" tvorili: vrtuľník, dve hasičské autá, policajný čln, horolezci, potápači, psychológ...

V súhrne film považujem na slovenské pomery vzhľadom na výšku rozpočtu a mladú režisérku za veľmi dobrý. Napriek kritike, za ktorú by mi odpad nestál, odporúčam. 
Bude pre vás určite väčším prínosom ako pozeranie záznamu Dankovho prejavu v ruskej dume, počúvanie Despacita dvadsaťkrát za sebou, či pozeranie Skrúcaného tolkšou.