Kapitola 2: Na sálu!!!

Zistenie, že operácia bude promptne ešte dnes, ma zvláštne upokojilo. Usmiala som sa na dochtora, nositeľa správ a odpovedí, sťa slniečko na hnoj a keď vytiahol päty, vrátila som sa k aktívnemu  pozorovaniu kvapiek v infúzii. (Postupne som putovala po hadičke očami až som sa pristavila na súčiastke s kolieskom. Čo to tam asi tak robí? Vyskúšame, uvidíme... Odvtedy si viem infúzku sama regulovať, sestry majú zo mňa radosť, nemusia sledovať kedy dokvapká, ja si odstavím a šťastne zaspím).

Slávnostne som sa oprela do vankúša – SOM V NEMOCNICI A BUDÚ MA OPEROVAŤ!!! Toto prapodivné šťastie mi vydržalo iba pár minút. Rozleteli sa dvere a vkráčala sestra (sme u Milosrdných, už zabudnite na tú z Kramárov a nebudeme sa k tomu vracať) s obrovským papierom a čiernymi doskami. Tak sme si dali opakovačku otázok a odpovedí z príjmovej. J Mala mierne rozšírenú sadu. Napríklad o požiadavku na duchovnú službu. Konečne som tak nejako pochopila, prečo je v izbe na stene jednoduchý hnedý krížik.

 

Intermezzo: Periférne vnímam, ako tento cirkus okolo novej spoluležiačky s fascináciou dvojročného dieťaťa pozerajúceho prvýkrát do kaleidoskopu, prežíva suseda pod oknom. Keď ma konečne opustí aj sestra (...) s obrpapierom, trošku sa rozhovorí. Teda, rozhovorí sa hodne, ale ja mám okamžitý rozsah pozornosti cca 30 sekúnd. Prišla na plánovaný žlčník a urgentný príjem nikdy nevidela, v podstate ani nevie čo to je (ani Nemocnica na okraji mesta jej nič nehovorí, Dr.House zabudnite, seriály ako ER, či Sanitka už vôbec nie) – až teraz tu a so mnou. V hlave mi tiahne – no, tak to sme, moja milá, čo sa týka zážitkov, hneď dve. So silou ušno-mozgového červa mi začne rezonovať v lebke titellied – Tvůj čas, je pouhopouhé prozatím.... (Užite si to, ja som to „počúvala“ dva dni.)

 

Niečo zašramotilo, tresklo a z dverí sa stali zasa lietačky. Kaleidoskop jednotlivých obrázkov pokračuje: Dochtor – už som ho videla, je to ten z kvízu (najlepší popis aký mám) Okresný fešák – vkráčal, rozhliadol sa, pristavil sa na mne pohľadom a zasa šiel preč. Sanitár s prázdnym pohárom. Sestra s výmenou infúzky. Dochtorka z interného s ďalšou opakovačkou sady otázok. Doteraz mi nikto neprezradil, či som vo výpovediach mala nejaké rozpory, alebo to komplet sedelo...

Hrkotajúci a cinkajúci vozík s EKG a a za ním schovaná sestričkovská obsluha. Namočila mi ručičky a nožičky vodičkou, nahodila na ne obrie krokodíly, plus si na mňa pricucla štyri senzory. Nehýbať, nehovoriť, pokojne ležte a dýchajte – bzzzzzzzz, šklb. Fascinovane som ju pozorovala a ani som sa nehla, okrem iného preto, že som nevládala. Samotná príprava trvala dlhšie ako tlač prúžkov papiera a zanechala husiu kožu.

Anesteziologička, usmiata sympaťáčka -  a áno, s opakovačkou sady otázok – a podpisovou A4, že súhlasím s uspatím. Čo by spravili keby som nepodpísala, na to sa raz asi predsa len spýtam.

Sťa svieži závan jarného vánku v pomaly sa vytrácajúcej zime, prileteli dve mladučké sanitárky s náručou elastických obväzov. Pripomínali nejaké drobné spevavce, štebotali a k tomu makali odušu. Výroba pančušiek bola fascinujúca a vraj sú teraz pančušky z obväzov na sále módne.

Vystrašená mama s vecami. Chcela toho hrozne moc vedieť a ja som nevedela a čo som vedela, na to som nechcela odpovedať. Len čo stihla vyložiť veci do skrine a nočného stolíka, vkráčala sestra a že teda JE (tensprávny) ČAS. Parádemaršom ma poslala na záchod aj so stojanom na infúzie a potom zasa do postele. Stihla aj dohliadnuť, aby som v tej posteli pristála len s pančuškami z obväzov. Držala striekačku a prvú svoju Náladovku som dostala cez kanylu priamo do žily.

Neuveriteľné, ako zaberá – okamžite utvorila moju vlastnú bublinu, v ktorej bolo všetko ÚŽA, nič netrápilo a z dvoch sanitárok boli dobré víly poletujúce okolo postele. Čo vám poviem, dokonalý svet.

Víly sa chopili svojej práce, odbrzdili posteľ, vyšoférovali na chodbu a ja som šťastne pozorovala žiarivky zjavujúce sa a zasa miznúce v  zornom poli. Mala som potrebu pomáhať – aspoň s dverami, čo sa zatvárajú samé... (Nevystrkujte ruky za jazdy z postele, ďakujem).

Zaparkovali ma aj s posteľou v malej miestnosti, starostlivo zabrzdili posteľ, popriali mi „držte sa“ a zmizli. Z hustnúcej náladovkovej hmly vyplával sanitár, upravil na mne, čo bolo treba, natiahol na mňa Anjela a pomocou nenaolejovaného kolieskového kresielka – rudličky (vrz, vrz, vrz, vrz) – ma previezol tých pár metrov na Sálu 1.

Tam už to žilo. Jedna v modrom kontrolovala podnos s nástrojmi. Vážny chirurg – teda oči pozerajúce zo zeleného - obhliadal bitevné pole, vrátane mňa. Akurát prach na skrini nepozeral. Dvaja ma usádzalii na stole a istili popruhmi. „Pani dajte túto ruku sem, doľava, tú druhú vám kolega popruhom prichytí, aby nezavadzala chirurgom pri práci.“ Chápem, asi nikto nestojí o ruku - náhodnú šmátralku - zhruba v úrovni pásu.

Za hlavou mi už sedela usmievavá teta z anestézy a kontrolovala prístroje. Niekto nastavoval výšku a sklon lehátka, na ktorom som ležala. Odniekiaľ na mňa priletela obrovská zelená plachta. Skúsila som vysledovať očami, kto to bol a našla stojan s infúzkami, vyzerajúci, že chystajú hromadnú akciu pre päť osôb. Z jedného podnosu s nástrojmi tam zrazu boli hádam tri. Chlapec, vezúci niečo ako smetiak pre rodinný barák. Niekto nado mnou manipuloval zhlukom reflektorov. Zažal. Zhasol.

Z očného prieskumu ma vyrušila usmievavá anesteziologička, tak pani, uspávačka nám už tečie, ja vám teraz dám na tvár tento náustok, je to kyslík, budeme potom počítať – a už by sa vám mohlo drie.....