Stmieva sa a teraz nemyslím politickú situáciu, tam je tma už dávno, keďže po tme sa lepšie kradne. Večere sa naťahujú do rozmerov knižných ság, a tak treba otvoriť okrem barovej skrinky alebo sudu v pivnici aj knižnicu. Kto ju nemá, nech ďalej ani nečíta alebo čítať môže a prípadné dôsledky na duševnom zdraví si ponesie sám. Dnešný názov som si totiž ukradla od členky nášho knižného klubu, do ktorého ma neomrzelo stále chodiť, keďže tipy na knihy si radšej beriem od ľudí, ktorí už čo-to prečítali, no a okrem toho a znie to neuveriteľne, aj knihomoli sa vedia dobre baviť. Tak napríklad, páru, ktorý sa nám zoznámil na knižnom klube, sa už narodilo bábo, týmto pozdravujem mamičku Anetku, dávam jej zahrať pesničku, môže byť November Rain od Guns N´ Roses s fantastickým Slashovým  gitarovým sólom.

A ešte si vedia moji knihomoli aj dobre vychutnať jedlo, čo sa potvrdzuje na každom stretku, kde každý dovlečie, čo upečie a ostatní neschopáci čosi kúpia, a tak je niekedy na stole viac jedla ako kníh. Naposledy vzbudila rozruch bábovka, ktorú našej členke v nestrážnej chvíli syn načal žufankou, odvalil si z nej svoj prídel a takto narušený cukrárenský výrobok sme v knižnom klube dorazili. Utešovali sme ju, že sa stávajú aj horšie veci a jedna členka hneď pridala zážitok, ako strihala v parku bábovku nožnicami, lebo nič iné ostré poruke nemala. Šéfka klubu to zaklincovala zážitkom, ako istá nemenovaná knižnica zaradila do top listu najviac čítaných slovenských spisovateľov hneď za Vasilicou Premúdrelou Kelňovou Ľudmilu Ulickú. Uznali sme, že meno znie našsky, ale je to fail, ktorý by nikto v takomto inteleguánskom prostredí nečakal, pretože zaradiť renomovanú a medzinárodne uznávanú, medailami ovešanú ruskú spisovateľku za úspešnú slovenskú zapisovateľku ženských predstáv, ktoré vznikli následkom zlej koncentrácie a zhoršenej pozornosti z nedostatku sexu, tak to by nikto nečakal. Mňa osobne sa to dotklo o to viac, že Ulickej knihy som čítala s nymfomanským zanietením, ktoré sa u mňa len tak ľahko pri čítaní iných kníh neobjavuje. Náladu mi zlepšil až erotický román od Jerofejeva Ruská krásavica, ktorý nikto z nás nečítal, ale všetci sčítaní a  šteklivou fantáziou podkutí sme si „to“ vedeli predstaviť, a preto sme sa aj bez znalosti obsahu na ňom pobavili. Až teraz, ako som toto napísala, mi prišlo fakt čudné, že sme sa tam tak dlho nad obsahom v našich predstavách zabávali, podávali si knihu z rúčky do rúčky a chichotali sme sa ako delfíny pri párení.

Ale chcela som točiť hlavne o tom, že pocit, že niekam patríte, je príjemný. Myslím tým rôzne kluby, spolky, skupinky… Človek je svorkový tvor a teraz si všimnite môj altruizmus, keďže som nepoužila termín – stádovitý tvor, ale píšem o svorke, čo znie o dosť vznešenejšie, šelmovitejšie, rozhodne nie tak tupo ako stádo. Je to tak, každý občan je rád v nejakom spolku, pridáva mu to na dobrom pocite, že patrí aj niekam inam ako len do zásobníka na platenie daní a získava príjemný pocit spolupatričnosti.

Keď narazíte na svorku iného druhu, hneď zistíte, že keď nepoznáte nuansy ich slovníka a miestne pomery, tak sa vo vás pocit spolupatričnosti nedokáže tak rýchlo a úspešne vytvoriť. Je to podobné, ako keď niekto príde medzi tunajšiu DM svorku a nechápe, prečo jazdí Zaki na dinosaurovi (nie je až taký starý, ale znáša to dobre, tak show must go on a občas mu ostatní toho dina aj nakŕmia), alebo Lučiak považovanú za miestnu krásavicu (zrejme je krásna, neviem, nevidela som ju a ženy sa mi páčia aj tak až po treťom pive), Marigolda, tajomného zaklínača duší, čo je čerstvý úlovok tejto partičky a všetko to je o folklóre, na ktorý tu každý tancuje a je to fajn, lebo presne takto sa ten pocit vytvára. Chuť po spolupatričnosti si niektorí čitatelia uspokojujú aspoň stalkovaním. Je to ako pozeranie cez plot k susedom s vytváraním si ilúzie, že sa zúčastňujete na vešaní ich bielizne, pričom pohľad na sporo odetú susedku pošteklí slabiny a spoďáre na šnúre odhalia tajomno toho, čo sa bežne svetu neukazuje. Potešiteľný je fakt, že vy viete o nich, oni o vás nie, čiže 1:0 pre vás, kým si ako stalker nedáte nečakane vlastný gól prezradením sa nejakou reakciou.

Svorka kolegov cyklistov, ktorí sa vybrali bajkovať až na Korziku, prekvapila rozprávaním o tom, že keď prejdú desiatky kilometrov, večer si sadnú na chate a prehrávajú si záznam z kamery umiestnenej na prilbe jedného z nich. Čumia celý večer na to, cez čo už raz prefrčali a kým im stihnem vysvetliť, čo všetkooooo by iní chlapi po večeroch robili, tak moju predstavu zrušia argumentom, že všetko nevideli a je super, keď si to môžu dodatočne vychutnať. Možno preleteli bajkom okolo stáda vysokej s plachými očami sledujúc bláznov na kolesách alebo okolo nahej nymfy, ktorá vykukla z vysokej trávy vyrušená svišťaním kolies a sledovala prekvapene polyamid a elastan nalepený na spotených mužských zadkoch. A vlastne chápem to spätné prezeranie si odžitého, tiež by som si chcela prehrať trebárs super letné zážitky, ale bez kamery môžem mať už len tichú jesennú afterparty nad fotkami, tak mi treba.

Ak čakáte, ako toto moje blúdenie od svorky k svorke skončí a chirurg si dá po odsvorkovaní highfive s pacientom, musím vás sklamať. Celé to tu ukončím cintorínom, kde sa pár dní pred Dušičkami stretla smutná svorka. Partička ešte možno deciek, ktoré si odkrútili svoje v nemocnici a na fotkách z letných táborov sú všetci rovnako vyškerení a rovnako zošití uprostred hrudníka, sa pri čerstvom hrobe spontánne zoskupila do veľkého kruhu a vzájomne sa objímali. A to moje decko je zas o jeden odídený život múdrejšie a jeden pevný kruh silnejšie.

Ukončila som príliš pesimisticky? Len si necvrknite a keď sa už tak chcete silou-mocou smiať, obstarajte si fajné zrkadielko od tureckého dizajnéra, vybavené kamerou a sofvérom na rozpoznávanie tváre a jej výrazov. Matný povrch ozrkadlovie až v okamihu, keď sa doň vyškeríte. Všetci aj tak vieme žiť už len v jednom hnusnom zhone, málokedy sa stíhame zastaviť, znehybnieť v lenivej polohe rátania múch na stene, proste žiadna úsmevná pohodička... Niekedy si pripadám ako na ceste autom na vidiek. Čím sú stromy bližšie, tým viac sa pohybujú, zmena relatívnej polohy sa volá paralaxa. Všetci okolo mňa sa kamsi náhlia, letia a len tí, čo sú už veľmi, ale ozaj veľmi vzdialení, sa nehýbu. Ale to je už celkom iná svorka a iná paralaxa.