Rok sa nám nie tak dávno jebol o rok ďalší, takže je tu čas na bilancovanie toho roku čo pošol do riti minulosti a vytýčenie nových mét pre ten čo prichádza.

Nájdeme si chvíľku -

- keď sme triezvy,

- keď nás neotravuje rodina,

- zákazníci,

- kolegovia,

- náhodný okoloidúci

(-ňema...ťe tri eura? – potrebújem pre deti na operacýjú. TYNNNK! Jóooj ďakújem, ňech vam panbíčko šéétko da... No halo - ta šato ľen euro a ja potrebujem tri na operacýju!

Choď do riti bo ti zajebem.

Nehňevajťesa, ďakujempekne. A nemaťe ešťe 20 eura? Abo aj 100 – tote potrebujem na chleba pre rodinu...

- keď sa nám až tak nejebe život,

- keď nás akurát nezrádza zdravie,

- no a keď akurát máme náladu na také tie skurvené životné počty.

Nakoľko taká chvíľa v živote neexistuje, tak si nájdeme chvíľu hocijakú inú a bilancujeme.

To že sa znova ide jebnúť rok o rok, spoznáte ľahko. V momente keď pár týždňov po Veľkej noci konečne zakryjete ozdobený vianočný stromček igelitom a po ďalších pár týždňoch ho spracete do pivnice, sa stane niečo strašné. Cestou s letného kúpaliska sa stavíte v posratom obchodnom reťazci a z každého regálu na vás gáni prebalený veľkonočný zajac do vianočného Mikuláša.

Následne štrajchneš o kercherom umytý, vyzdobený, vianočný umelohmotný stromček a z nenápadných reproduktorov na teba začne bliakať posratá svätá noc.

To sa ešte ako tak dá predýchať. Ale v aute, v aute, v tom skurvenom teple si to človek, ktorý o sebe tvrdí že je pánom na zemi, uvedomí na plno. Človek je možno pánom na zemi ale pánom času rozhodne nie je. Čas, ten skurvený dobrý sluha a zlý pán si ide svojim – oným. Časom. Počkať – TO JE O OHNI.

No šak vy dobre viete čo som chcel.

Cvaknem si moju obľúbenú internetovú stanicu, kde chodí nekompromisný džez-rock a neverím vlastným ušiam. Mŕtvy Žorž Majkl s Whem si ide svoju Leskrismis. Niekedy som túto otravnú chujovinu považoval za geniálnu a volal som ju skladba. Dnes je to už len pesnička a ak ma s nej uprostred niektorého leta nejebne, tak sa dožije statusu celoročnej odrhovačky. Zúrivo ťapem na obrovský displej aby som preladil, ale v tej mojej zúrivosti, aj napriek tomu že displej má 10 palcov, ťapem niekde na výduch kúrenia.

Oni, – teda tí čo to vyrobili hovoria že ťapať.

Ala ja do toho normálne jebem najobľúbenejším palcom mojej drahej, potom päsťou s očami naširoko a zubami zakusnutými až kdesi do brady. Zúrivosťou funím jak rozprávkový drak. Nakoniec sa mi podarí preladiť na slovenské rádio, kde nejaký chuj rozpráva, ako sa v mladosti guľoval. Ide ma jebnúť /ťapnúť/. Okolie obchodných reťazcov sa pomaly, ale isto plní.

Predo mnou po ceste ide modrý pežotík 106, s humenskou ŠPZ, ktorá je mne osobne dobre známa. Ja ho poznám. Moja drahá, sediac vedľa mňa ho nepozná. Na zadnom skle má nalepenú nálepku s menami výsledku jednej letnej diskotéky v Udavskom (Slavoslav - Qvazar) a jedného letného koncertu Elánu-revival band v Klokočove (Chloe - Ellizabetta).

Autíčko má na ospojlerovanom nárazníku nalepenú nálepku nasratého škorpióna, fakera a tesne pod ním fantómový druhý výfuk. Keď prídem bližšie identifikujem aj výfuk tretí. Taktiež fantómový. V strede autíčka skúsený pozorovateľ objavý výfuk tretí, ktorý aj keď je najväčší, tak z diaľky si ho normálny človek vôbec nevšimne. No z blízka v človeku evokuje papuľu žraloka. Snažím sa zapudiť myšlienku, že čo kurva robí zadnonárazníkový žralok na slovenskom asfalte a lešujem čím ma modré humenské autíčko ešte tak môže prekvapiť. No ničím. Normálne chodí od obrubníka po obrubník, až má človek pocit že vodič asi je nejako mimo. Ale asi nie je – to asi len zohrieva gumy. Zhrozená moja životná polovička vedľa mňa neveriacky hľadí na modré čudo pred nami a aj napriek tomu že je vyštudovaná čarodejnica s titulmi vpredu aj vzadu, má špecializáciu na predpovedanie budúcnosti a okrem iného fakt všetko aleže úplne všetko pozná a ovláda, tak ona čo ju nič nemôže prekvapiť, mykajúc kútikmi neveriacky krúti farebnou hlávkou.

Je pekne namaľovaná, nastajlovaná, s modernými okuliarmi a múdrym pohľadom pani sovy pripomína múdru doktorku alebo jadrovú fyzičku, človek čaká že začne hovoriť o vesmíre a procesov pri jeho zrode alebo nejakú hlbokú filozofickú úvahu a miesto toho s nej vypadne:

„Čo kurva ten humensky chuj na tej ceste robi?“

Moja odpoved je krátka a výstižná:

„Je leto – sú Vianoce a je z Humenneho.“

On môže robiť všetko.

Ale keď chceš, tak ti to poviem presne. Ťuknem do mobilu a na obrazovke sa objavi: volám jebnutý Joži zos Hum...

„Sluchaj Zajo... mate po chuja os, bo jednu mam v motoru a ani piču ju ňeznam vyduric. Aľe už asi pošla do chmaroch. Sluchaj. Dobre že volaš.... Ja potrebujem taku totu spájkovačku, bo tota moja mala jebnuta Elis pokusala vianočne švetelka a aj kedz buľi v eľektrike ta ľen še hihňala jak jebnuta aľe švetelka pošli do chmaroch a asi dajake aj poľigala bo odftedy še hihňa na nočniku kedz sere... aľe ta nove stoja, ty kokso dzešec evri – to ty isto maš, ta sa pytam či mi ňedaš, bo skušim poľepic tote stare.

Teda nedaruješ.

Teda nepožičaš.

Šak me znaš.

Šak Ďoďiho znam. Tak som sa znavigoval pred garaž – kde som sa rozlúčil s spájkovačkou a požičal mu. Už som ju nikdy viacej neuvidel.

Chodili sme spolu na strednú, ale elektrika, matematika a hlavne predmet meranie elektrických veličín mu nešli, presne tak isto ako mu nesla aj logika. Takze prestupil na nejaku strednu vojensku, ktoru nejakym zazrakom skoncil a motal sa vojenskymi posadlami az kym ho v roku 1991 nevyjebali za neschopnost – utopil v bažinách Lešťu BVP, pričom to aj s posádkou ledva prežil a na svoju obhajobu len týžden koktal – mašína skapála, bažina spapála. Po revolúcii sa oženil a od svokra požical milión korún na rozbeh cestovnej kancelárie.

Za pol roka CK obslúžila 4 ľudí (teda seba, svoju manželku, svojho kamaráta a jeho manželku) do Španielska, ale na cestu naspäť už dajako nevydalo. Milí Ďodi behom 4 mesiacoch čo vybavoval papiere a povolenia a všetko možné, čo k takej CK treba – úspešne rozjebal takmer milión SK. V prešovskom kasíne bol častým a stálym hosťom.

Takže Ďodiho som predstavil a teraz poviem čo mi dal predchádzajúci rok. Dal mi radu. Debilom nepožičiavaj ani spájkovačku. Prečo? Nuž nie preto, žeby som lamentoval, že mi ju nevrátil. To človek nejako oželie. Ale dokáže nasrať to, že Ďodi sa v alkoholickom opojení snažil ukonciť svoj ťazký život lajdáckeho alkoholika. Niekedy ešte ako vojak z povolania vlastnil pištoľ. Dnes už nie. Ale veď kurva Zajo mu požičal pištoľovú spájkovačku, tak čo.

No nič.

Na pohotovosť ho doniesol svokor, že ten jeho debilný zaťko si vypálil dieru do spánku pištoľovou pajkou.

Hovorí sa, že človek akože vekom zmúdrie. Tak neviem. U mňa je to asi tak ako u Ďodiho. Čím som starší, tým som sprostejší. Dôkazom tohto tvrdenia je aj fakt, že počas pisania tohto clanku som mal pocit že mám zajebané brile. Ako som tam čítal čo som napísal, v zamyslení si dal z ksichtu dole brile a ten čistiaci sprej si strekol do ľavej buľvy.

Takže už mám poučenie aj na tento rok.

 

Lúčim sa s pozdravom:

Ďodimu už v živote spájkovačku nedaj a sebe do oka nestriekaj kokotiny.