Vol I. Zbohom staré časy

 

„Extrémne situácie si žiadajú extrémne riešenia.“

 Medveď Griluje

 

Som človek pokojný, zdržanlivý, davov sa strániaci, pozornosť nepútajúci, do nikoho sa neserúci. Som váš vysnívaný sused. Som mier a pokoj sám. V živote som sa na nikom a na ničom nedopustil fyzického násilia, uvedomujúc si, že teror psychický je ďaleko efektívnejší. Mám rád svoj pokoj a tak prirodzene očakávam, že mi ho bude, akožto nikoho neobťažujúcemu démonovi samoty, spoločnosťou dopriate.

S touto filozofiou som si vystačil až do onej tragickej horúcej augustovej noci.

Modelová situácia ­– bývaš si niekde v totálnej riti, kam sa chodia otáčať tornáda a je ti tam dobre. Tvoji susedia sú, až na pár (doslova) výnimiek, viac-menej vegetatívni geronti, divé zvery, domáce zvery a to je všetko. Vieš, ako znie ticho, ako vyzerá tma, ako chutí domáca mrkva, skutočná pálenka a vývar zo sliepky, ktorá nesypala celý svoj dvanásť dní trvajúci život anaboliká. Žiješ s fotrovcami, takže o domácu administratívu je tak nejak konštatntne postarané a tvoja jediná starosť spočíva v dennom doručení svojej sedliackej rite do korporátnej pakárne, kde ti vždy ochotne pripomenú, prečože to nesúhlasíš s formou života, v akej ťa okolnosti jednej trochu dekadentnejšej chatovice priviedli na svet. Proste introvertova idylka jak Ladom vymaľovaná. Z histórie vieme, že dobré veci sa musia zákonite skôr či neskôr posrať a že status quo nie je vec trvácna.  

I stalo sa.

Každé božie ráno sa celá dedinka prebúdzala na nepríčetný rev kohúta Tonyho, toho času nenávideného deštruktora mojich šťavnatých snov o intímnej spoločnosti Scarlettky Johanssonovie, patriaceho susedovi Mildovi, ktorého dom je, pre lepšie akustické výsledky diablom stvoreného operenca, takticky situovaný na protiľahlom svahu. Sused Mildo je, akožto etanolový extraligista, už štvrté desaťročie súťažiaci s mojim dedom o titul Azbestová pečeň šančiarskej doliny, v skorých raňajších takmer vždy tuhý ako štolverka, čiže na neho jediného paradoxne šábes jeho zverenca nemá žiadne badateľné účinky. Mildo vstáva zásadne okolo jedenástej a deň nezačne nikdy inak, než postavením sa do dokorán otvoreného okna svojej rozpadajúcej sa haciendy a vďakyvzdaním všemohúcemu za požehnanie byť aj naďalej súčasťou univerza, nezabudnúc oceniť jedinečnosť aktuálnych mikroklimatických podmienok.

„Kcha kcha kchhhhaaaaaa... Kurvadopičijebemtikríž! Vyjebaný život, skurvené počasie. Prečo som ešte neskapal, do boha? Jebem na to.“

Spravidla sa jeho život šmahom razantne zlepší, ak sú naporúdzi nejaké tie tekuté volty, psychofarmaká, prípadne aspoň vo vrecku skrkvaná, nalomená Čestrfíldka.

Vyčíňanie neboráka Tonyho býva vždy po pár minútach nemilosrdne ukončené výstrelom zo vzduchovky (niekedy viacerými) v podaní ďalšieho suseda – nevrlého dôchodcu, zaslúžilého eštébaka, vo vedľajšom dome bývajúceho súdruha Marka. Súdruh Marek má krehký spánok, keďže zvykne, ako väčšina staršinov, každý deň zalomiť na štyri hoďky poobede. Toto má logicky za následok štandardnú geronto-insomniu a s ňou spojený odchod do Limba práve v čase, keď sa Tony zobúdza, teda vzniká logický stret záujmov. Nanešťastie pre kohúta, súdruha Marka v ŠTB naučili okrem waterboardingu a inštalácie elektród na ľudské bradavky aj celkom slušne strieľať. Našťastie pre kohúta, súdruh Marek má hrubým odhadom stotridsať rokov, tým pádom už dávno prišiel o oprávnenie legálne držať strelnú zbraň, či viesť motorové vozidlo.

Pamätám sa na deň, keď som bol ako malý svedkom dojímavej rozlúčky súdruha Marka s jeho čiernou Volgou, ktorú mu súdruhovia nadriadení (ahaho – oxymoron jak stehno) dovolili vziať so sebou do civilu, keď sa dni jeho statočnej služby v záujme ochrany pracujúcej triedy pred vrahmi z Vólstrítu naplnili. V jeho očiach sa ako oskarový film premietli všetky tie radostné spomienky na nepriateľov štátu – tých kapitalistických psov, ktorých vlastnoručne prizabil a počas cesty k výsluchu na zadnom sedadle prinútil bez zapíjania skonzumovať spevník Marty Kubišovej. A na starú dobrú Diavu, ktorou išli krvavé škvrny z koženkových poťahov odstrániť najľahšie. „Tehdá byl svět ještě v pořádku,“ ako sám s láskou často opakoval.

Na deň, kedy sa súdruh Marek musel rozlúčiť so svojou sestrou v zbrani, kompaktnou „ČeZetou“ vz. 50 (toto je pre zmenu dadaizmus), sa, žiaľ, nepamätám. Určite to museli byť taktiež chvíle neveselé. Všetky tie pažbou dolámané nadočnicové oblúky, žeravou hlavňou popálené mandle a prestrelené kolená škodnej, vysadenej na územie ČSSR západom s cieľom otriasť neochvejným duchom socializmu – jediným to zriadením v celučkých dejinách ľudstva rovnostárskym a spravodlivým. Ako iste uznáte, zbaviť sa takéhoto reliktu osobného hrdinstva, to zamáva so sebatvrdším súdruhom. A súdruh Marek bol najtvrdší z najtvrdších. Kovaný ešte pred samotným kosákom a kladivom. Po boku súdruhov Lenina, Trockého... Za čias, „kdy byl svet ještě v pořádku.“

Aby som to zhrnul, súdruh Marek bol sadistický zmrd, ktorému chválabohu postupne vzali zbroják, vodičák, občiansky, kartičku poistenca aj členstvo v obecnej knižnici. Deti a zajace si takmer ihneď po Nežnej vzala jeho zákonitá, ktorá veľmi prezieravo vyhodnotila, že so zmenou pomerov nemusí ďalej vytrvávať vo zväzku s profesionálnym psychopatom, ktorý si prácu nosil domov a ktorý o ňu práve prišiel, ale soft-skills, nadobudnuté rokmi praxe, mu zostali.

Nakoniec vzali aj jeho, ale po pár mesiacoch ho vrátili späť, so zbrusu novými papiermi na hlavu. Bez vidiny ďalších príležitostí k páchaniu násilia, vďaka ktorému bol celý život spoločensky prospešný. Bez milovanej rodiny. Bez občianských práv. Na pokraji síl. V rozmachu nenávideného kapitalizmu, s ktorým viedol celý život triedny boj.

A so vzduchovkou.

Neviem, čo mu v cvokhauze predpísali trikrát denne zapíjať dúškom vlažnej vody, ale viem, že sa to až tragicky míňalo účinkom. Ak nemožno za ciele liečby považovať dvojnásobné zvýšenie odbytu diaboliek z uherskobrodskej zbrojovky či očkovanie všetkých nehumanoidných živočíchov v našej obci polgramom vzduchom tlačeného olova. Postupne to odsieralo všetko. Vrabce, lebo chodia ujedať jačmeň sliepkam. Sýkorky, lebo tie tiež. Z toho istého dôvodu aj všetko ostatné drobné vtáctvo v okolí, vrátane našej andulky, ktorá bola síce v klietke, ale zato na dostrel a čo keby náhodou, že áno? Ďalej mačky, ktorých tu zrazu bolo po isté krátke obdobie pokokot, lebo vďaka genocíde prírodnej Luftwaffe sa medzi nimi pomerne rýchlo rozkríklo, že u nás padajú nie len holuby rovno do huby. Potom prišli na rad psy. Načo už bol komu pes, keď posledná mačka padla pred polrokom? Takto sa súdruh sused postupne vysporiadal so všetkým, čo dýchalo a súčasne ho nemohlo žalovať za ublíženie na zdraví.

Až na Tonyho.

Tony bol totiž, ako sa ukázalo, pekne tuhý bastard, na ktorého, na rozdiel od zvyšku fauny v okruhu cca. 30 kilometrov, olovo podávané v nízkych dávkach neplatilo. Po dobu dvoch rokov sa nebojácny kur denne oddával svojmu poslaniu hlásiť, že je ráno aj keď ráno ešte ani zďaleka nebolo. Po celý ten čas súdruh Marek vstával z duchien s pocitom, že do jeho života vstúpil ešte jeden boj, v ktorom musí zvíťaziť. Neviem, či bol starý eštébák fanúšikom Jara Filipa (asi skôr nie, lebo to podľa mňa eštébáci nesmeli), ale každý jeho deň teraz začínal streľbou cez okno. Okamih výstrelu sa dal identifikovať jednoducho.

4:45 CET

„Kikkirrikkiiiii, kikkirrrikkiiiiii, kiiikiiiriiiikiiii, kiiiii...“ Chžt! Plesk! „Poooo puaaa uupoooo poo po po popopopo po po po...“

A bol pokoj.

Ak ešte v to ráno nabral Tony odvahu svoj kúsok zopakovať, zopakoval sa aj pokus o jeho fyzickú likvidáciu. Ak nie, pokus o jeho fyzickú likvidáciu sa zopakoval na ďalší deň.

Asi po roku pravideľného opakovania tohoto rituálu sme po tomto budíčku s bratom skonštatovali, že ten kohút musí mať v sebe za ten čas už minimálne pol kila olova. V očiach letanovských spoluobčanov by bol preklasifikovaný z potenciálnej polievky na pomerne hodnotnú zbernú surovinu. V tých našich bol superhrdina a superhrdinovia nezomierajú bez mena.

„Šak ten kohút už musí byť deravý jak rešeto, boha,“ mrmle brácho do ucha, vyťahujúc si z očí karpiny.

„Podľa mňa to z neho ani neopadáva, normálne full metal jacket,“ kontrujem s neskrývaným obdivom.

„Hovno! Iron Man je to. Od včulku ho voláme Iron Man.“

„To znie napiču. Navyše je v tom nedobrovoľne. Keď už, tak Tony Stark osobne, lebo ich spája kus kovu v tele, ako nevyhnutnosť bytia.“

„To znie rovnako napiču,“ opáči nesúhlasne mladší súrodenec.

„Ale je v tom sujet.“

„Čo kurva?“

„Príbeh, ty analfabet,“ káram mladší poter rodičov, za ktorý cítim určitú, čiastočnú zodpovednosť.

„Tak len Tony. To je cool. Navyše Tony bol aj Montana a ten bol tiež plný olova,“ situácia je prekvapivo rozseknutá.

„Hmm, aspoň že invencia ti nechýba.“

„A to je zas čo?“

„Kašli na to,“ ukončujem jazykové okienko, napomínajúc sám seba, že od piataka by som nemal čakať zázraky.

A odvtedy sa Tony volal Tony.

Tony vzdoroval, súdruh Marek to nevzdával a z celej záležitosti sa stalo niečo ako otázka cti. Disidenti, veksláci, politici, špióni, vlastní kamaráti, falošné stranícke kádre, možno aj rodina... Tí všetci sa zlomili pod náporom vypočúvacích metód Eštébé. Niektorí neprežili a tí čo prežili sa do smrti pri pohľade na stolnú lampu okamžite posrali. Lenže darmo, o kohúta cigu neuhasíš. Minimálne nie, keď on je za plotom a ty máš kolená jak Tomáš Rosický.

Dva roky. Každý deň. 730-krát minimálne gram olova do peria. Až do rána, v ktoré už žiadny výstrel neprišiel. Zato prišla sanitka, poliši a nakoniec pohrebák.

Posledný relikt socíku v obci padol. Dostal ho kus hydiny. Aspoň sme v to dúfali, pretože ak na svete existuje niečo aspoň vzdialene podobné spravodlivosti, tak do toho zvieraťa zostúpili duše všetkých, ktorých mal starý na svedomí. A že ich za tie roky nebolo málo. Pri pohľade na bedňu, sunúcu sa do čiernej dodávky, som si predstavoval, ako sa nepatrná troška energie zo spirituálnych pozostatkov všetkého živého, zhynuvšieho rukou tohoto posluhovača režimu dávno minulého, nazberala do toho obyčajného domáceho zvieraťa a postarala sa o to, aby ho jeblo.

Buď ako buď, súdruh Marek bol minulosťou, Tony si ďalej pojímal svoje sliepočky a mňa by ani vo sne nenapadlo, aký prúser na mňa starcov biedny skon priženie.

tbc