Rutina ma vždy zabíjala. Tie isté trasy do práce ráno, dookola sa opakujúce činnosti, ľudia, reči, texty, reakcie. V mojej práci zotrvávam tvrdohlavo len preto, lebo každý deň napadne sprostosť, ktorú musím vyriešiť, niekomu inému a to se vyplatí. Volám to chronická istota zmeny. Niekedy ma však zvedie svet mi hovoriac – činnosť, ktorú v práci máš, ó, jak je lichá. A vtedy sa upíšem napr. ako školský dozor pre exkurziu ôsmakov a siedmakov na výstavu Cosmos Discovery do bratislavskej Incheby. (Všetkým začala v hlave hrať O Fortuna z Carmina Burana? Dobre.)

Expozícia:

Deň začal celkom fajn, chcela som si urobiť doma kávu a vziať si ju v termohrnčeku so sebou. Skusmo som si pred odchodom odpila a urobila oblúk z chodby k drezu a vyliala ju. Veď idem na výlet s puberťákmi, tak nač stahovat kalhoty, když brod je ještě daleko? Tlak si zvýšim prírodnou formou. Pán šofér autobusu, ktorým sme sa plavili po našich cestách si zjavne v to ráno povedal podobnú vetu, len dúfam, že bez tých kalhot a trasu RK – BA sa podujal absolvovať cez ZA. Neveriacky som sa pozerala na to, aký smer naberá dopravný prostriedok, ktorý viedol a hovorím si, že toto musí byť tá legendárna paralyzujúca veľkoleposť. Stratíš síce pod Strečnom a v žilinských zápchach hodinu, ale zato budeš počúvať škrek puberťákov o hodinu dlhšie, weheey.

Cesta tam ubiehala vcelku pokojne, baterky v mobiloch ešte boli plné, chalani hrali hry, dievčatá za mnou riešili outfity z Met Gala a potom nejaké seriály z Netflixu (tak ona ho zabila, ale podľa mňa si tým dojebala život), celú cestu pršalo, fučalo a celkovo malo počasie ráz „Miranda Priestley zaseknutá na Floride.“ Nikto negrcal. Ešte nie. Nasadila som si slúchadlá a pustila Samaru Joy a zrazu mi to počasie začalo dávať zmysel. Zastavili sme až na Zelenči, aby sa dievčatá vycikali a chalani vyšť vyprázdnili a stojac v rade na kabínku WC vyletela z úst sličnej dievčiny prvá lastovička – Pani učiteľka a o čom bude tá výstava? Ejveru, nie je naše školstvo na tom až tak zle, keď sa žiaci vyberú s učiteľmi niekam do neznáma, kde len vietor vie odpoveď. Pani učiteľka odpovedala v zmysle školských osnov – o kozme, moja – v očiach dievčiny pohaslo a čakalo sa na kabínku ďalej. Mala som dosť času na pozorovanie odevnej kultúry tejto komunity a musím povedať, že onen nezriadený chaos v štýloch sa mi páči. Nosia sa vlasy dlhé, krátke, prípadne navrchu dlhé, pauza, potom krátke, farebné, mastné, nohavice zvony, ale aj úzke, prípadne plachty, t. z. široké už od pása, vzor detvianska nátura, ale aj klasiky rúry. To len keby ste mali niekedy dilemu, čo kúpiť ako odedzu teenagerovi - zdrapni prvé, čo chytíš a hlavne nerieeeeš.

Kolízia:

Pred Inchebou sa ozve z niekoľkých úst: Incheba. Bičovaní dažďom a vetrom vstupujeme do tmavých útrob tejto inštitúcie a sústredíme sa na pani, ktorej hlások evidentne ukul ten najslabší kováč z celej branže, ale bola veľmi milá a ústretová. Navigovala decká, ako si pustiť audiosprievodcu, pomohla s prepojením, aby to títo mladí a nekľudní tvorovia mohli prebehnúť za polhoďku a potom zakempili na tulivakoch v interaktívnej herni. Škoda, ale neboli sme iní. Ja si zo školských exkurzií pamätám leda hovnajs a to ho určite neorganizovala agentúra Lysohlávka. Pri tejto výstave odporúčam stiahnuť si do mobilu apku SmartGuide a postupne si to vypočuť, je to zaujímavé. Vesmír od počiatku záujmu ľudstva, snívania o ňom, literárnych dielach, filmoch, cez otcov zakladateľov teoretickej kozmonautiky – Ciolkovskij, Oberth, Goddard, využitie rakiet pre vojenské účely, zápolenie východu a západu v studenej vojne, program Gemini, Apollo... až po dnešok. Ja som si užila zábery z Hubbleovho teleskopu, ktoré premietali na obrovské plátno. Dotyk večnosti.

Interaktívna herňa ponúkala vyskúšanie si virtuálnej reality, za tri eurá si sa mohol zgrcať z motorky (pripomenulo mi to knihu Alfonz Vrtinôžka), ktorej krásne svietili kolesá, ale nezvyk je nezvyk a tak náš figurant po naklonení motorky strhol okuliare a zliezol z pekelného stroja v sýtom odtieni záhradného šalátu. Ale zas, iný figurant si vyskúšal pilotovanie lietadla a ďalší nasadli do hromadného korábu, ktorý simuloval húsenkovú dráhu a strieľali dinosaury a nič, takže motorkár bol mrjác a viac sa k nemu nebudeme vracať (hehe).

Kríza:

Hlad donútil mládežníkov zdvihnúť zraky od mobilov a opýtať sa – Gde Aupark? Vyšli sme z Incheby a chodníkom popri ceste sme sa peši, ako praví Liptáci, pobrali smerom k Auparku. Keďže sme lopúchové listy nechali doma a do civilizácie sme si vzali dáždniky, pekne nám ich povyvracalo čím dnu, tým von a vo výsledku sme boli mokrí ako ten jedinec z našich radov, ktorý sa rozhodol pre „všetky oči na mňa“ model. V tričku s krátkym rukávom si to šinul dopredu ako Duchoňov song prikázal. A keď tak uvažujem, už som ho do konca tejto spanilej jazdy nevidela. Myslím, že ho dievčatá vymenili za havajské vence.

Ofenzíva na McDonald bola úspešná, operovalo sa na oboch frontoch, objednávatelia sa nenechali zahanbiť ani online, ani pri pulte. Korisť vláčili dokonca aj do autobusu, prekvapivo im vydržala až do Žiliny. Prázdne poháre si potom medzi sebou pohadzovali a hrali s nimi volejbal, zvyšky nápojov sa krásne rozstrekovali po okolí a zvlhčovali vzduch, až kým nezasiahla viditeľná ruka pani učiteľky a poháre dostanú 30. 6. 2023 ako bonus k vysvedčeniu. Celkovo ten pokles šťavy v baterkách mobilov začal byť citeľný, už sa viac licitovalo o powerbanky, najčastešie zaznievala otázka – „Koľko máš percent?“, prípadne žiadosť – „Zdieľaj dáta!“ No a potom prišla na rad stará dobrá ľudová zábava. Hovná a prdy.

Peripetia:

Máte radi Oreo? Ja ani nie, ale podľa toho, v koľkých fancy zmrzlinárňach predávajú zmrzlinu s touto príchuťou sa nazdávam, domnievam, dokonca dedukujem, že mnohí áno. V tom prípade nečítajte ďalej. Pomocou zubov a slín sa dá z Oreo keksu vyrobiť imitácia, ehm, hovnovej čiary, ktorá sa aplikuje nenápadko na nohavice spolužiaka a potom sa do nemoty opakuje – fuuuj, hnuuus, on sa posral, bleee. Táto hra sa šíri ako mor a zasahuje každého, kto je ochotný prijať vírus. Sprievodným znakom je rehot a postihnutý sa bráni slovami – vy debili, magori, možno aj chuji, ale je pravdepodobné, že som len zle počula. Keď Oreo dôjde, pokračuje sa obviňovaním, že si niekto usral a smrdí... Evergreeny.

Katastrofa:

Tesne za Žilinou to začalo hustnúť, pred Strečnom bola havária a museli sme to obchádzať, takže decká mali zavolať rodičom, že budeme meškať. Úľ sa rozbzučal a chalan, ktorý už-už kupoval svojej baterke náhrobný veniec sa rozbehol dopredu k vedúcej zájazdu a sladkým preskakujúcim rádoby chraplákom k nej vľúdne prehovoril – Veď ale kde máte tú powerbanku, ja už mám len dve percentá, potrebujem zavolať otcovi! Pani učiteľka mu poskytla svoju powerbanku a hovorí mu, že tu vpredu stáť nemôže, aby zaradil spiatočku. Odpoveďou jej bolo – Ja som formula, ja spiatočku nepoužívam.

Decká sme vysadili všetky v uspokojivej fyzickej kondícii, po vyjadrení, že nie, určite zajtra nebudú uvoľnení z vyučovania, lebo sme prišli o 20:00 domov, sa k ich psychickej kondícii nevyjadrujem.

A bolo to fajn. Tento vek so sebou prináša sondáž, čo všetko sa dá a nedá, ako na seba upozorniť, ako si získať, alebo naopak, odplašiť priateľov, čo zaberá na baby, čo na chalanov a čo na učiteľov. A niekedy sa ako dospelý musíš prispôsobiť ich úrovni, aby ste boli na jednej vlnovej dĺžke, lebo tak je prijateľnejšie všetko, čo im chceš povedať/odovzdať. Čo teda pani učiteľky zvládli na výbornú. Miestami som ich obdivovala.

Zřejmě dobrej oddíl, no.

Ale z pohľadu vesmíru bezvýznamný :)