Existujú dva druhy ľudí. Tí, ktorí v Banskej Štiavnici už boli, a potom sú tí druhí, tí nešťastní, ktorí ešte Štiavnicu nezažili. Do 16. októbra 2020 sme boli aj my tí druhí a naše životy boli akési nenaplnené. Život plynul relatívne pokojne, ale poznáte to. Je to ten pocit, ktorý mal Douglas Quaid v Totálnej spomienke. Čosi nie je v poriadku, nemáme sa zle, ale chce to nejakú šťavu, nejaké osvieženie. Akýsi impluz a skvelý zážitok, trebárs dovolenku na Marse. My sme skúsili víkend v Štiavnici. A aj keď na Marse som ešte nebol, toto bolo ešte lepšie.
Cesta začala v Trnave, bez akejkoľvek prípravy, žiadne študovanie máp či optimalizácia trasy. Haha. Keď opúšťame Pukanec, náhle som si uvedomil, že sme sa na to mohli predsa len aspoň trochu pozrieť. Pár minút po značke koniec obce začala fantastická, úžasná, kľukatá cesta, cez neuveriteľne úzke zákruty, zrázy, žľaby, mosty, a podobné atrakcie, ktoré nájdete len na Satanom zabudnutých cestách tretej triedy, napríklad kdesi v Štiavnických vrchoch. Jesenné počasie, mikroskopické kvapky drobného dážďa, pestrofarebné listy všetkých odtieňov vytvárali počas šoférovania doslova vizuálne orgie. Kto z vás ešte dodnes neopáčil túto cestu autom, motorkou, alebo akokoľvek inak, určite si rezervujte nejaký čas a skúste to. Je to úžasný zážitok. Na mape to vyzerá tak všelijako kľukato a relatívne normálne, no keď tam budete, neuveríte vlastným očiam.
Po príchode do Štiavnice bez zaváhania ideme k haciende, kde máme bývať. Je to na Kammerhofskej ulici, ktorá je tá hlavná, vedúca do historického centra. Majiteľ domu nám na poslednú chvíľu zmenil apartmán, ale aj ten zmenený bol na fotkách veľmi pekný, tak sme boli zvedaví. A vyšlo to dokonale, izba bola super, všetko pekné a čisté, pre dvoch dospelých a dva deti, úplne ideálne. Apartmán pozostával z jednej plnohodnotnej izby dole a hore na poschodí mal takú mini izbu s 3 lôžkami, bola to taká útulná podkrovná skrýša, pre chlapčiská úplne ideálna, vyvaľovali oči od radosti, keď to videli. Z jediného strešného okna bol takýto výhľad:
Keď sme sa ubytovali, vyrazili sme do historickej časti mesta na prechádzku. Okolo sochy Andreja Kmeťa, hore trotuárom, na Radničné námestie a potom k Námestiu Svätej Trojice. Štiavnicu som poznal len z počutia (UNESCO) a z jednej knihy od Jura Červenáka (Mŕtvy na Pekelnom vrchu). A potom ešte od každého, kto tam bol - všetci hovorili, že toto mesto treba vidieť. Fakt je fantastické. Bolo síce práve obdobie monzúnových dažďov (začalo pršať 11. októbra a odvtedy pršalo stále) a tak sme sa precházali počas mrholenia, ale aj to málo čo bolo prvý večer vidno bolo super. Napriek všadeprítomným anti-covidovým opatreniam sme našli otvorenú pizzériu a mali tam aj bezlebkovú pizzu. Nadžgali sme sa a onedlho išli spokojne spať.
Ráno nám príjemne prekvapili parádne, doslova buržujské raňajky. Párky, salámy, maslo, pečivo, varené vajčiská, čerstvá zelenina a ešte ďalšie zdravé veci. Celé nám to doniesli až do izby. Po raňajkách sme otvorili a zľahka študovali mapu, že kam treba ísť. Počasie bolo stále veľmi diskutabilné, striedal sa jemný dážď so silnejším dažďom, potom chvíľu svietilo slnko, o pár minút nato zase pršalo a znovu prestalo. Nakoniec však predsa mrholenie skončilo a my sme vyrazili za Štiavnickými výhľadmi a pamiatkami. Od nášho hotela sme kráčali hore kopcom, v knižke bol odporúčaný veľký okruh, tak sme išli po ňom. Postupne sme tak prešli okolo Starého zámku (Banské múzeum bolo zatvorené), potom ďalej dole kopcom okolo pivovaru ERB (reštika bola tiež zatvorená). Pokračovali sme cez Radničné námestie k akejsi Klopačke a ku Piargskej bráne. Všetky budovy, chodníky, cesty, úzke strmé uličky a schody a vlastne celé mesto pôsobilo neskutočne pekne. Prešli sme cez Dolnú ružovú ulicu, okolo Starej pošty, videli sme Botanickú záhradu a aj Banskú a lesnícku akadémiu.
Veľká časť historického centra má cesty zhotovené z takých kamenných kociek, keď tadiaľ idú autá, celkom dobre hučia, ale vyzerá to super. Keď sme vyšli z hotela, našli sme na zemi stratenú EČV z nejakého auta, tak sme výlet začali spáchaním dobrého skutku, pretože sme nález odniesli k mestským policajtom. Škoda že väčšina podnikov, obchodov ale aj múzeí a ostatných takýchto inštitúcií bola zatvorená kvôli corona vírusovej apokalypse. Prešli sme len štôlňu Michal, čo bola vlastne taká väčšia pivnica a prešli sme ju tak za 2 minúty. Čo ma trochu sklamalo, je fakt, že sme nestretli Jura Červenáka, chceli sme ho povzbudiť, nech ďalej píše sériu o Steinovi, Barbaričovi a Jarošovi. Snáď niekedy nabudúce bude mať väčšie šťastie a stretne sa s nami. Po dokončení veľkého okruhu ešte pokračovalo bezcieľne blúdenie po meste, skúsili sme wafle, kávu so sebou a zase pizzu. Po prechádzke okolo toho fasa vyvýšeného chodníka sme našli zaujímavú vec, bolo to také bizarné, že som to musel zdokumentovať. Šikovní a vzdelaní čitatelia môžu v diskuške vysvetliť, čo je toto za hudobný nástroj, zdá sa mi už pomerne opotrebovaný.
Po kvalitne strávenej sobote nastal čas odísť. Rozhodli sme sa, že cestu nazad skúsime cez akúsi Hodrušu, tak sme sa zbalili, zaplatili, vypísali špeciálny papier kvôli Dankopoukazu, zatlačili slzy dojatia a nasadli do auta, smer tajch Klinger. To bola posledná zastávka po ceste domov, tajch vyzerá super, je tam aj také mólo, odkiaľ sa dá skákať do vody (neskúšali sme to). Okolie krásne, príroda epická, v lete to tam musí byť osviežujúce. Menšie dieťa ma opäť raz prekvapilo ako kreatívne dokázalo minúť 4 eurá, pretože keď hádzalo do jazera kameň, spolu s kameňom opustil jeho ruku aj náramok z takých modrých kamienkov, kúpený len pred pár hodinami, akože na pamiatku. Čľup a bolo po náramku. Meh.
Ostávalo už len dostať sa na diaľnicu. A teda tá cesta zo Štiavnice, cez všetky tie Hodruše a Hámre a ďalej cez všakovaké úzke zákruty a serpentíny, to stálo za to. Mne sa to neskutočne páčilo a znovu som nevychádal z úžasu, aké krásne cesty sú cez Štiavnické vrchy smerom na Žarnovicu.
Epilóg: Bolo to skvelé, do Štiavnice sa určite ešte vrátime, som zvedavý ako to tam vyzerá v lete. Nestihli sme ešte prejsť sa ku Kalvárii, to musíme dať niekedy na ďalší rok. Ak ste tam ešte neboli napravte to a utekajte do Štiavnice. Ale hneď!
čaute,
Otras Mozgu
