Deň tretí

 

Palota - Komańcza - Wisłok Wielki - Tylawa - Dukla - Bodružal (UNESCO) - Miroľa - Pstriná - Staškovce - Makovce - Havaj - Varechovce - Repejov - Oľka - Radvaň nad Laborcom - Čabiny - Krásny Brod - Medzilaborce - Palota

 

Áno, takéto dediny existujú, väčšina z nich je dokonca na Slovensku. Začal tretí deň našeho dobrodružstva na ďalekom východe. Včera sme sa rozhodli že pešej turistiky dočasne stačilo a celý deň sa budeme voziť autom, ako ozajstní buržuji. A vlastne, ísť pešo na Duklu by trvalo dosť dlho. Konkrétne uvedenú trasu google odhaduje na 26 hodín pešo (129 km). UNESCO nie je názov dediny, ale nepredbiehajme.

Ráno sa vstávalo pomerne ťažko, mohlo to byť spôsobené nadmerným popíjaním alkoholu večer, ale ťažko povedať. Zbalili sme nejaké veci, zamkli chalupu a sadli do auta. Hurá smer Rzeczpospolita Polska! Prešli sme hranice a všimli si smiešne poľské dopravné značky: „Serpentyny“. Pokračovali sme do dediny s pekným názvom Komańcza, tam mal byť obchod, no akosi sme ho minuli. V Komanćzi bola odbočka doľava, Dukla by mala byť približne tým smerom, takže sme šli ďalej. Cesta k Duklianskemu priesmyku prebiehala bez mimoriadnych udalostí, v akejsi dedine sme zastavili v obchode a nakúpili vzorky poľských pív, aj sme natankovali. Poľská krajina v tej oblasti je taká poľská, je to zapadákov asi rovnako ako na slovenskej strane. Občas nejaký dom, dedinka, kravy, kôlňa, traktor, noclegi, seno, lúky, kopce, potok, mať tak čas a môcť tam niekedy ísť na výlet.... oh wait, veď sme tu. No dobre, je tam pekne, ale fotky nie sú, pretože fotiť a šoférovať zároveň sa nesmie. Nakoniec to trvalo dosť dlho, cestou č. 897 sme bezpečne prišli až na križovatku s cestou č. E371 a boli sme v cieli. Prešli sme hranicu a potom ale úplne fakt že hneď odbočili smerom k vyhliadkovej veži, je tam asfaltka a parkovisko. Ideme kúsok pešo a už vidíme vežu, úprimne dosť ma to prekvapilo, vôbec som netušil že tam je takáto obrovská rároha. Však kuknite sa.

fotka č. 5.: vyhliadková veža Dukla

Stavba je vysoká 49 metrov, vnútri je výstava vojenskej techniky, je tam lietadlo, vojenské auto, sochy a celé je to veľmi autentické. Zaplatíme symbolické vstupné a výťah nás vyvezie do hornej miestnosti odkiaľ je fasa výhľad všade dookola. Sú tam rôzne mapy, na ktorých vidno ako celý ten cirkus prebiehal. Vedeli sme že to bola ozaj skurvene veľká akcia, ale čísla sme si už presne nepamätali. Sprievodca vykladal, že tam bojovalo cca 266 000 vojakov.

fotka č. 6.: nemecké viacúčelové SUV

Na osvieženie pamäti, stručný prehľad: bojovali Sovietsky Zväz a Česko-Slovensko, 38. a 1. gardová armáda (asi 150 000 vojakov a 16 700 česko-slovenských vojakov 1. armádneho zboru), proti Nacistickému Nemecku (asi 100 000 nemeckých a maďarských vojakov 1. tankovej armády). Straty boli šialené: 21 000 mŕtvych (našich) + 88 000 zranených a na nepriateľskej strane 52 000 mŕtvych, zranených alebo zajatých. Jatky ako z učebnice dejepisu, smutné a neuveriteľné. Ak by sme vzali všetky prilby, všetkých vojakov a mohli by sme ich naukladať vedľa seba, začiatok by bol na poľských hraniciach a koniec by bol kdesi v Medzilaborciach. Ak by každý vojak mal prilbu, pochopiteľne.* (Dobre, ešte ak by sme ich ukladali približne od Duklianskej mohyly, po ceste ktorú som špecifikoval v názve kapitoly.)

Po rýchlom obede v motoreste Poľana, sme sa kúsok vrátili a celí nadšení uháňali loviť UNESCO zážitky, konkrétne drevený kostolík v Bodružali. Až neskôr sme ale zistili, že kvôli nepozornosti nám unikol jeden z niekoľkých pár nemeckých vojnových cintorínov. Celkovo ich máme na Slovensku 6 a tento bol úplne blízko, v dedine Hunkovce. To sme zistili ale až počas cesty preč. Nemci, v spolupráci so slovenskými úradmi, sa o tieto hrobové miesta poctivo starajú. Inak super slovo, po nemecky sa cintorín povie „Friedhof“, čiže niečo ako „dvor mieru, dvor pokoja“. Študenti germanistiky to môžu objasniť v diskusii.

Takže hurá do kostola. Vlastne nevieme či to je kostol, pre nás neznabohov je kostol všetko čo má celkom vysoko hore na streche kríž. Táto UNESCO stavba sa doslova volá „Chrám svätého Mikuláša“. Je to grécko-katolícky drevený mikro kostolík, kde sa zmestí maximálne tak 30 ľudí, ak sa potlačia tak možno aj 32. Je hneď vedľa cesty a nedá sa prehliadnuť. V dedine žije približne 60 ľudí a z toho gréko-katolíkov je už vraj len 6. Čiže tí šiesti sa tam s prehľadom zmestia.

fotka č. 7.: chrám svätého Mikuláša v Bodružali, zapísaný do UNESCO zoznamu

Chceli sme odfotiť interiér, no toto sa nepodarilo. Pri vchode sa totiž platí vstupné, dokopy to pre našu skupinku bolo 7,- eur a v prípade fotenia ešte 2,- eurá navyše, čo sa mi už zdalo cez čiaru. Akože áno, je to pekné, historické, drevené, vzácne, vnútri je nahovorený prejav o histórii s podrobným vysvetlením čo znamená ktorá maľba, kde je aký svätý a prečo, celé to má príjemnú atmosféru, ale mal som zmiešané pocity z tej tety, keď vysvetľovala ako potrebuje každé euro. Posedeli sme teda, oľutovali sme svoje hriechy, sľúbili sme si že sa polepšíme a išli sme preč. Hneď vedľa oproti je konkurenčný mini kostol, v podstate celkom nový, tam uctievajú asi inakšieho Stvoriteľa, dokonca poznám že je to pravoslávna cerkev, pretože má kríž s jedným drevom tak progresívne šikmo. To je fasa prvok, páči sa mi to. Hneď na prvý pohľad sa to dá rozoznať od mešity. Tento sa volá Chrám svätých apoštolov Petra a Pavla. Ale asi mali inventúru, bolo zatvorené.

fotka č. 9.: pravoslávny moderný kostol v Bodružali

Nastúpili sme do auta a saturovaní úžasnými zážitkami zo spoznávania sakrálnych architektonických pamätihodností sme nebojácne vyštartovali smerom nazad. Do Medzilaboriec. Prechádzajúc cez všetky možné aj nemožné dedinky s kadejakými bizarnými názvami sme si hovorili, že všetko je v poriadku a že o chvíľu sme v Radvani nad Laborcom a potom chata, večera, ohník, pivo, pohoda. No...

Cesta akosi nemala konca kraja a v dedine Havaj nás zľahka prekvapila obchádzka. Chladnokrvne sme odbočili, bez toho, aby sme zhodnotili situáciu s pomocou mapy alebo navigácie. Nabrali sme teda smer Radvaň nad Laborcom, len bola to taká trochu dosť masívnejšia obchádzka, ako sa neskôr ukázalo. Keď sme išli cez Varechovce, Repejov a Oľku, začal som byť zľahka nervózny. Cesta bola neskutočná, kvalita asfaltu kolísala od normálnej cesty 2. triedy tak po 8. triedu, šírka sa menila dosť náhodne, všade lesy, pasienky, lúky, stromy, každú chvíľu som čakal že prepadneme cez okraj Zeme. A cesta z Oľky do Radvane, tak to bol nefalšovaný úžas zmiešaný s trochou adrenalínu a adekvátnou dávkou nervozity. Nikde nebolo živej duše, žiadne známky civilizácie, žiadny GSM signál, ničota. Len príroda a jedna uzučká cesta. Mimoriadne vydarené boli dva úseky, kde sa cesta viedla cez takmer 180 stupňové serpentíny. Ísť tadiaľ v noci, asi sa dos... asi by som išiel pomaly 40km/h a do cieľa by sme došli na druhý deň. Toto by bolo ideálne auto: Volvo XC70AT. Konečne, po ozaj nenormálne dlhom čase sa zjavila Radvaň. Odtiaľ ešte taký trochu väčší kúsok do Medzilaboriec a na chatu. Boli sme vyčerpaní. Dávam 9,76 odtrhnutých výfukov z 10.

Už počas našej cesty naspäť začalo mrholiť a keby sme vedeli čo príde, celé podujatie by sme asi aj zrušili ešte vo fáze plánovania. Ono totiž začalo pršať ale že poriadne fakt veľa. Chujovo veľa. Pršalo od cesty z Radvane až na chatu a zdalo sa že dážď už nikdy neprestane. Zasratí od blata ako prasce, zase s ťažkými haraburdami sme sa dostali na chatu. A začali sme plánovať ústup. Akurát že dážď neprestával, ani večer a ani ráno nasledujúceho dňa.

 

Deň štvrtý

Taktický ústup, presun do civilizácie: Medzilaborce - Humenné

Veľkolepá výprava a dovolenka na ktorú som sa tešil sa pomaly končila. Na chate bola nuda ako v prdeli a z oblohy sa liali miliardy kilometrov kubických vody. Pivo sa minulo. Deti bez prístupu na internet sa išli zblázniť od nudy. Čakali sme kedy sa lejak aspoň trochu zmierni, aby sme mohli sadnúť do auta a zmiznúť. Nakoniec sme si povedali že stačilo, zbalili sme sa a odišli. Zase zablatení ako divé svine. Vodný tok pod chatou sa zmenil z neduživého mini potôčika na obrovskú nasratú dravú rieku. Mokrí a unavení sme opustili Medzilaborce a prenocovali u príbuzných, v byte v Humennom. Po pár dňoch v sparťansky zariadenej turistickej chate sa nám byt zdal ako luxusný hotel so šiestimi hviezdami.

 

Epilóg

Aké ponaučenie plynie z tohto dobrodružstva? Nebolo to márne, ale predsa, pár vecí dopadlo vyložene zle. Najhoršie bolo nepredvídateľne zlé počasie a dosť zlý prístup na chatu. Inak bol výlet celkom fajn. Nabudúce, keď bude lepšie počasie pôjdeme sa pozrieť na Solinské jazerá v Poľsku.

 

dovidenia!

Otras Mozgu