Na druhý deň už to vyzeralo, že je pracovný deň. Bolo oveľa rušnejšie a to sme boli ďaleko od centra. Bolo aj zamračené, tak sme sa pripravili na typický londýnsky dážď.

Po rannej rutine sme sa vybrali za Madame Tussaud. S GPS v mobile to nebol žiaden problém. Keďže sme sa neponáhľali, už bolo skoro 11 hodín, keď sme tam došli. Postavili sme sa do radu, ktorý bol na ulici. Okolo Išla baba z Tussaudu, tak sa jej pýtam, či dobre stojíme. Ona, že či máme lístok. Keďže v London Eye nebol veľký rozdiel v tom, koľko sme tam stáli a koľko trval nákup lístka, tak sme si ho nekúpili cez internet. Tiež ma odradilo to, že lístky nešli ľahko otvoriť. Tak nás baba poslala na opačnú stanu k pokladni.

Rad pred pokladňou bol tiež krátky. Problém bol, že hneď pri pokladni bolo vypísané, že 3 hodiny, o meter ďalej 4 hodiny a o ďalší meter 5 hodín. Stojím v nemom úžase, že ľuďom fakt jebe čakať 5 hodín na vstup. Okrem toho začalo aj popŕchať. Už sme boli rozhodnutí si pozrieť iné pamätihodnosti Londýna, keď sa objavila ďalšia baba v tričku Tussaud. Tak sa jej pýtam, že či je toto myslené vážne. Že hej, toto nie je ten slávny anglický humor. Tak sa pýtam, že keby som mal elektronický lístok, koľko by som čakal. Že asi 20 minút.

20 minút oproti 5 hodinám je neporovnateľne menej. 5 hodín som stál naposledy v rade v polovici 90s, keď mal dopravný podnik Bratislava úžasný nápad zaviesť čipové karty nárazovo pre všetkých. Ale to som tam musel stáť, bolo to v podchode a nie na ulici a bol som na to pripravený (mal som knihu) a keď som potreboval odskočiť, tak nebol problém. Teraz som mal na krku celú rodinu, že sme to mali kúpiť dopredu. Tak som vytiahol mobil, kreditku som strčil pubertiakovi do ruky, že nech mi to drží tak, aby som vedel prečítať čísla a za pár minút som mal lístky. Kamaráta, ktorý robí informatika v jednej nemenovanej modrej banke, vďaka čomu je jeho paranoja voči elektrickému bankovníctvu na takej vysokej úrovni, že ani kreditku nemá, by porazilo. Anglania dokázali, že keď nie si online, tak neexistuješ. Ak sa náhodou opovážiš existovať, tak si na nižšej úrovni vývoja civilizácie.

Postavili sme sa do radu, vytiahli sme banán, lebo sa blížil čas obeda a ani sme nestihli dojesť a už sme boli vnútri. V podstate objednávanie a naťukanie údajov trvalo dlhšie ako stáť v rade. Madame Tussaud nebudem opisovať. Všetci poznáte aspoň z rozprávania alebo fotiek tie voskové figuríny, s ktorými sa robia selfíčka. Niektoré vyzerajú celkom ako živé. Je tam jedna akože fotografka, ktorá fotí nejakú celebritu. Čakal som pár sekúnd, aby som jej nestál v zábere, kým mi došlo, že je tiež z vosku.

Blbí turisti (vrátane nás) tieto celebrity objímajú a fotia, robia si s nimi svojky (slovenský preklad selfie) a iné nechutnosti.

Múzeum je rozdelené do niekoľkých častí. Ide sa zhora nadol. Hore sú celebrity, potom história, anglická kráľovská rodina (Diana sa na nich zboku pozerá) ale aj najnovšie politické osobnosti ako Káčer Donald Globarwarmingisabullshit Trump a iné podivné indivíduá. Potom nasleduje jazda na dvojmiestnom taxíku húsenkovej dráhy cez anglické dejiny (sprevádzané zvukmi). Nižšie sú dve časti - Marwell universe s Hulkom cez dve poschodia a nemôže chýbať najpredávanejšia značka na svete Star wars. Pravdaže ani v obchodoch múzea spolu s fotkami, ktoré sa fotia napr. pri kráľovskej rodine alebo pri dojazde na húsenkovej dráhe.

Tri hodiny strávené v tomto svete nemŕtvych nám stačili a už sme boli aj hladní. Dcéra mala dobrý nos na mekáč, ale už bola na to len sama. Zhltla svoj syrový burger a my sme sa vybrali na iné kulinárske zážitky - Pizza Hut. Konečne zmena, ale našťastie nemalo to nič spoločné so stravou viktoriánskej Anglie.

Posledné poobedie sme zamierili zase na Oxford Street, lebo manželke napadlo, čo ešte videla v Primarku prvý deň a nekúpila, lebo nemali jej veľkosť alebo si to teraz rozmyslela. Našťastie sme tam netrávili veľa času a išli sme na metro a navečerať sa. Čakal nás posledný večer a to som mal nakúpené lístky do divadla. Veď keď v Londýne nejdete do divadla, ani keby ste tam neboli. Prvotný zámer bol, že pubertiak postráži malú ako aj doma, ale na odporúčanie kamarátov, že keď chceme ísť s deťmi na druhý deň domov, aby sme ich nenechali osamote. Tak som zobral pubertiaka, nech sa vzdeláva.

Takže manželka zostala s malou a začali sa baliť a my sme vyrazili na Westend. Ktorí ma poznáte, tých neprekvapí, na čom sme boli. Bat Out of Hell  - další zo série jukebox musicalov, keď zoberú pesničky nejakého interpreta a pripíšu k tomu story. Ďalej je to už o tom, prilákať fanúšikov nie príliš infaltilnou story, dobrými hercami a množstvom špeciálnych efektov, ktoré nechýbali a u nás by to nenapadlo nikomu. Oheň na javisku by bol zakázaný ešte v štádiu, keď atrament ešte nezaschol na scenári.

Nebudem robiť recenziu, ale faktom je, že ja som sa dobre bavil a aj pubertiak aspoň videl divadlo zvnútra. Síce ako päťročného sme ho zobrali na Tanec upírov, ale odvtedy ani sme ani my neboli často v divadle.

Po predstavení bol pubertia ešte hladný, tak sme si dali posledný mekáč a metrom na hotel. Boli sme zbalení na 90%, lebo ešte pár vecí, čo sme potrebovali a mali na sebe, bolo vonku. Preskočili sme tú hromadu tašiek a išli spať.

Ráno bolo treba zabaliť ešte ten zostatok. Kombináciou tetrisu a metódy najmenších štvorcov sme využili všetko, čo sa dalo, ale aj tak sme mali priveľa kusov batožiny.

Rado došiel presne na dohodnutý čas o 5:30, vraj za pol hodiny sme na letisku. Bolo to trošku viac, lebo pred letiskom už bola kolóna - rampa na parkovisko má svoje kapacity. Po šiestej sme došli s tým, že máme more času, tak sme sa naraňajkovali a postavili sme sa do radu, ktorý sa kľukatel podobne ako cestou do Londýna. Len s tým rozdielom, že to išlo oveľa pomalšie. Každý kus batožiny bol preskenovaný a vyše polovice bolo odstavené na prezretie. Čo myslíte, aká je pravdepodobnosť odstavenia batožiny, keď jej máte 6 kusov? Aj mne to vyšlo na tri, ale odstavili len jeden kus, kde mal pubertiak nezabalenú voňavku. Rýchlo deaktivovali tú zbraň hromadného ničenia plastovou taštičkou a mohli sme prejsť.

Mali sme ešte 20 minút k ukončeniu boardingu. Mrkol som sa, odkiaľ odchádza naše lietadlo. Mal som tušáka, že to nebude blízko, ale že by sme potrebovali tých 20 minút na presun, to som nepredpokladal. Došli sme akurát načas. Pravdaže vtedy, keď mal byť ukončený boarding, ešte ani nezačal. Ryanair asi s tým veľké problémy nerobí. Cestujúci boli oveľa viac nervózni, takže keď sa nastupovalo, tak to išlo húfne a v lietadle boli plné všetky ukladacie boxy nad hlavami. Moja bola o 10 radov dozadu, lebo tam bolo miesto. Manželka zase pri mne, aj keď ona sedela pri mojej batožine. Ľudia, ktorí si zaplatili, aby si sadli vedľa seba, boli rozhádzaní. Letušky začali byť konečne nervózne a ukladali ľudí, nech si každý sadne, kde nájde miesto a nech sedí, kým vzlietneme. Potom sa môže každý presunúť, kam chce.

Konečnú bilanciu výdavkov som radšej neurobil. Nechcel som, aby ma porazilo.

 

Epilóg

Na druhý deň bol štátny sviatok, s deťmi som bol v kine na tretieho Zloducha. Najprv som si myslel, že je tam len suchý vzduch, že ma škriabe v hrdle, ale celý deň som bol nejaký unavený. Večer 38.3, tak som ešte dúfal, že do rána budem fit. Hodil som si panadol a išiel spať. Spal som zle a prvé, čo som ráno urobil bolo, že som si zmeral teplotu. 39.8 som už dávno nemal. Zmohla ma čínska chrípka.