Jediné spojenie s naštrbenou realitou, teda s tým, čo z nej ostalo, zastrešoval mentálne zaostalý Max, a ten bol zrazu preč.

 

Pred krátkou chvíľou ukazoval kutáčom, ktorým poslal Rudolfa, násilníckeho maniaka, na onen svet, smerom na Anjelský palác. Tým istým kutáčom, kvôli ktorému je vo Vatikáne zopár mužských sôch bez onej ozdoby, na ktorú s pátosom spomínajú všetci eunuchovia.

 

„Čo to má, dočerta, znamenať?!“ zakričal som a dúfal, že sa Max vynorí odniekiaľ z krovia a obdarí ma svojím bezprizorným úsmevom. Dúfal som márne.

 

Z tunela, ktorým sme sa dostali z baziliky na malé nádvorie pod Anjelský palác, sa ozýval lomoz a rozhnevané hlasy. Slovám som nerozumel, ale pochopil som, že ak ma tí, čo sa ženú tunelom, dostanú, čaká má krátka a zrejme bolestivá budúcnosť.

 

„Mysli! Mysli! Mysli!“ opakoval som. Pozrel som na trávou zarastený fľak zeme, odkiaľ sa Max presunul v priestore ktovie kam.

 

Akoby mojich prenasledovateľov nebolo dosť, z opačného konca sa ku mne šírili rýchle kroky a vzrušená vrava minimálne štyroch chlapov pripravených ublížiť votrelcovi. Stál som v obkľúčení.

 

„Čo som komu urobil?“ opýtal som sa sám seba a v nádeji, že sa z toho dostanem, postavil som sa na to isté miesto, kde som Maxa videl poslednýkrát. Nestalo sa vôbec nič. Žiadne presunutie sa v priestore a čase.

 

Stál som medzi vatikánskou bazilikou a Anjelským palácom a sledoval, ako sa ku mne z tunela blíži švajčiarska garda s pobúreným duchovným. Obzrel som sa a zbadal štvoricu chlapov s palicami a kyjakmi v ruke.

 

„A som v riti...,“ rezignovane som nahmatal vo vrecku nohavíc cigarety a jednu som si zapálil.

 

„Deamonium!“ volali gardisti a s duchovným na čele sa cyklicky prežehnávali.

 

Z úst som vyfúkol hutný oblak dymu a otočil sa k ozbrojenej štvorici.

 

„Diavolo!“ zhíkol jeden zo štvorice a opakoval rituál prežehnávania sa po vzore pestrofarebnej gardy a duchovného.

 

Jak jedni, tak druhí sa na mňa pozerali, každú chvíľu si niečo šuškali, ale ani jeden z nich nemal tú smelosť priblížiť sa ku mne. Dôvod, prečo sa nepribližovali, mi v tej chvíli nebol známy, ale uvedomil som si, že to nie je preto, že vo mne vidia stelesnenie ancikrista. Bolo v tom niečo iné.

 

„Hej smradi, tak čo teda?“ rozhodol som sa provokovať. Namiesto odpovede sa stalo niečo nečakané. Duchovný určil jedného z gardistov, palcom mu na čele načrtol znak kríža a ten sa postavil s halapartňou na desať krokov odo mňa.
Niečo podobné urobila štvorica s palicami. Vybrali toho najmohutnejšieho z kvarteta hrdlorezov a ten sa postavil na desať krokov odo mňa, ale z druhej strany.

 

„La terra di nessuno,“ prehovoril gardista a pohľadom špikoval chlapa s kyjakom.
„Corridoio di Castello, Roma!“ odpovedal mu muž, čo by holými rukami stiahol z kože jalovú kravu, a odpľul si.

 

Takmer som sa zadrhol cigaretou. Tí dvaja sa chystali pobiť sa o mňa.
„Prečo?“ spýtavo som na nich hľadel.
„Roma!“ kričal gigant.
„Vaticano!“ odporoval mu uniformovaný.

 

Dvojica sa rozbehla oproti sebe a začal sa neuveriteľný súboj. To, čo som voľakedy sledoval v televízii na športových programoch, kadejaké súboje bojovníkov v ringu, bolo v porovnaní s týmto iba neškodným handrkovaním sa a priateľským meraním síl.

 

Ozruta točila s kyjakom nad hlavou a svišťanie zbrane v ruke pripomínalo štart prúdového lietadla. Gardistovi, hoci bol v porovnaní s protivníkom fyzicky menej výrazný, sily nechýbali a vzrast kompenzoval obratnosťou a rýchlosťou. Jeden vykrýval útok druhého a zbrane sa v blokoch zasekávali jedna do druhej.

 

Urobil som niekoľko nenápadných krokov, ale ostatní gardisti a banda hrdlorezov vytvorila okolo malého priestoru, kde som sa s Maxom videl poslednýkrát, zápasisko, kde sa všetko malo vyriešiť. Bol som obkľúčený.

 

„La terra di nessuno?“ opakoval som slová gardistu, „Corridoio di Castello,“ a slová toho druhého. Vtedy mi zaplo.
Na spoločnej hranici medzi Vatikánom a Rímom sa nachádza necelých stošesťdesiat metrov štvorcových zeme, ktorá nepatrí nikomu. Hradný koridor. Geografický, alebo lepšie povedané katastrálny unikát, bez akejkoľvek štátnej príslušnosti. Toto miesto nepatrí nikomu.

 

Po osviežujúcom uvedomení si faktov som sa takmer pousmial, nebyť hrotu halapartne, čo mi s kúskom drevenej rukoväte preletela ponad hlavu a takmer oskalpovala.

 

Dve obludy polámali zbrane jednu o druhú a mlátili sa tým, čo z nich ostalo. Hrdlorez držal gardistu pod krkom a gardista opache trhal ušný lalok. Hrdlorez v bolesti zvrieskol, pustil gardistu zo zovretia a trhol hlavou. Ucho mu z polovice viselo a rinula sa z neho krv.

 

„Bože môj! Bože môj! Bože môj!“, opakoval som s hrôzou v očiach.

 

Ten, čo bol prednedávnom vyzbrojený kyjakom, si prešiel rukou po natrhnutom uchu a zaklial. Zodvihol zo zeme balvan o veľkosti mojej hlavy a rozbehol sa smerom ku mne. Gardista nezaváhal ani na stotinu sekundy. Odtrhol kamennú hlavu soche, ktorú som si všimol až po tom, čo to urobil a vyštartoval k cieľu.

 

Jedna svalnatá paža dvojmetrového hoväda so skalou v dlani urobila rýchly oblúk k temenu mojej hlavy a druhá ruka gardistu s kúskom sochy sa z boku nezadržateľne rútila k tomu istému bodu. Mysľou mi prebehla projekcia toho, ako sa mi hlava rozplesne na všetky strany.

 

Hlava sochy narazila do skaly v ruke hrdloreza. V momente vzájomného kontaktu dvoch provizórnych zbraní sa ozval zvuk, ktorý som prvýkrát zaregistroval, keď sa Max roztrasenými rukami dotkol mojej tváre.

 

„Sssuuoopp!“ a bol som preč.
Vnímal som len ticho. Vedel som, že sa to opäť stalo, že som sa opäť premiestnil v priestore a čase. Predpokladal som, že čochvíľa mi bude opäť hroziť smrť. Oči by som skôr či neskôr aj tak otvoril.

 

Ležal som na hromade ľudských tiel.