Tak som si jedného dňa pozerajúc 15-teho na príchodziu almužnu povzdychol, že poctivou robotou si na spokojný odchod do dôchodku v kristových rokoch neušetrím a mal by som sa poobzerať po alternatívnych metódach. Monetizovať tých pár nepodstatných faktov, čo mi lieta v hlave, mi prišlo ako schodnejšia možnosť než postupne rozpredať k životu potrebné orgány, či nebodaj sa stať nejakým premotivovaným startupistom. A preto sa jedného dňa ten povestný na pleci sídliaci čert, ktorý má navyše silné exhibicionistické sklony, rozhodol prihlásiť do vedomostnej súťaže Duel. Veď do boha, už akí trpáci tam boli a vyhrali! A hej, mám televízor a aj ho zavše zapnem.

Tak som si teda poslal prihlášku a čakal. Odpoveď prišla asi o dva mesiace s tým, že mám v určitú dobu zavolať na uvedené telefónne číslo a urobíme spolu prvotný screening, či dačo v tej kotrbe držím alebo či mám mentálnu výbavu priemerného študenta Paneurópskej a tým pádom som aj potenciálny kandidát na brept typu Kajšmentke, čo by som si teda dozaista neželal. Screening pozostával z 15-tich otázok a mohol som si dovoliť 2 chyby. Pomerne prísne kritériá, ale hádam to dám. Najmä keď som si prezieravo nachystal notebook s tým, že kým bude hlava rozmýšľať, ľavá ruka bude testovať schopnosti internetov. Dobre som spravil, veď kto má vedieť, kde sa nachádzajú Anjelské vodopády alebo aký druh literatúry písal belgický spisovateľ Georges Simenon? Ja som to veru netušil, ale teta na druhej strane linky bola chvalabohu dostatočne trpezlivá a dôverčivá a počkala, kým sa mi správna odpoveď zjaví na monitore. To, že som v poslednej otázke netušil, v ktorej rieke bol pokrstený Ježiš (ani po pomôcke, že o tom spieva Vondráčková – ugh, o týchto prehistorických celebritách viem ešte menej než náš najmladší poslanec o orientácii na zákazníka), mi už mohlo byť ukradnuté, dal som 13/15 – hor sa do telky!

Deň D mal nastať na Troch kráľov, ale usúdil som, že po silvestrovskej chate potrvá nejaký ten týždeň, kým sa mi odumreté modzgové bunky zregenerujú, a tak som to radšej presunul na februárový termín. Do štúdia som bol povolaný o 7:00 ráno a predpokladal som, že domov prídem niekedy na obed a o pár kíl ťažší. Taký veľký bačov chuj! A nielen kvôli tomu, že sa to točilo kdesi v prdeli na konci Dúbravky. Nerobil som si ilúzie, že celé štúdio bude postavené na jednu-dve relácie, ale to, že sa ich točí 8 za deň a že príprava jednej trvá hodinu + obedná prestávka, to ma celkom dorazilo. Nechcel by som byť ten, čo pôjde posledný. Kľúč na poradie, v ktorom budeme nastupovať bol jednoduchý – čím väčší východniar, tým skôr pôjdeš. Ja ako Stredoslovák som po obozretnom zhodnotení situácie vyrátal, že by som sa mal na rad dostať ako štvrtý, čo je fajn – na obed mi to možno bude ešte trochu myslieť a neprivodím až takú strašnú hanbu na moju rodinu.

But he was wrong! Tetuše produkčnej, ktorá to tam mala celé pod palcom, sa dostala do uší informácia, že hoc trvalým bydliskom Stredoslovák som, prechodne žijem v BA, a tak “vy pôjdete niekedy na konci, máte to predsa najbližšie”. Bäha. Ale mohlo to byť aj horšie, týpek zo Stupavy tam čakal celý deň a ani sa nedostal na rad, veď načo by si ľudia hľadali na sobotu zmysluplnejší program než 10 hodín čakať v štúdiu na nič.

A tak som sa dostal o 17:00 na rad, hladný, unudený a prispatý. Proti mne stál neochvojený majster Mr J., ktorý to tam od rána všetko s vervou valcoval a bol už v slušnom balíku. Prvé kolo som odpálil sťaby Sagan na cieľovej rovine. Druhé kolo. Agnieszka Radwanska. Charles de Gaulle. Jim Morrison. Otázky sadli, odpovede som chŕlil jedna radosť a Mr J. prvýkrát strácal pevnú pôdu pod nohami, vyhrával som o cca 300€. Len to neposer, len to neposer, len to neposer… A posral to.  Mr J. si vyberá tému vesmírne telesá. Ktorá je druhá planéta slnečnej sústavy? Duh, easy money. Tému beriem aj ja – aké sú to terestriálne planéty? To som dakde počul, nie je to náhodou Merkúr, Venuša, Zem, Mars? Jasné, že je, a preto zo mňa vystrelí “Jupiter, Saturn!”. Pomaličky začínam klesať pod nulu a zúfalé pokusy nahnať aspoň chechtáky v téme “hymny” stroskotajú po tom, ako neviem identifikovať chorvátsku a netuším autora pápežskej.

Tretie kolo začínam s menším mankom, ani Mr J. nie je taký suverén, ako sme uňho zvyknutí. Ja dostávam nejaké hovadiny, niečo viem, niečo nie, Mr. J odpovedá – kandeláber, lapiduch, šnorchel (téma trubice). Boha mu! Všetko by som vedel. Takticky si nechávam na koniec tému filozofi, tých som si deň predtým prebehol očami a celkom som si na ňu trúfal. Mr J. mi ju ako predposlednú posúva, nečaká, že by ajťák mohol niečo tušiť o filozofii. A má pravdu, ale aspoň som držal v hlave pár mien. Už musím riskovať, idem naplno. Otázka je ľahká – niečo s gréckym matematikom, víťazoslávne sa pousmejem, presne toto som deň predtým čítal! Vyjaví sa mi jeho busta. A to je všetko, meno nepríde. Zo zúfalosti s hanbou v očiach hovorím “Archimedes”, aj keď viem, že to bol ten druhý. Zasraný Pytagoras, ako som ťa nenávidel na základnej škole, tak ťa nenávidím aj teraz. Posledná otázka. Zašifrované slová na O. Tieto prešmyčky a šifrovačky mám rád. Otázka opäť ľahká – čo má človek v hlave, keď ju má prázdnu? Jednoznačne otruby. Ešte si predstavím, ako ich mám položené v kuchyni na stole, jedávam ich predsa každé ráno, vločky mi nechutia. Suverénne odpovedám: “Obilie!”.

Ako keby nestačilo, že som zlyhal, nadôvažok sa musím predierať domov nočnou Dúbravkou plnou čudesných indivíduí. Volám všetkým, čo mi držali palce, oznamujem dátum vysielania a dôvetok, nech od toho nečakajú divy. Chvalabohu to takmer nikto z mojich známych nepozerá, iba niektorým volali mamy, že “aha, v Dueli je voľakto z [môjho mesta], nepoznáš ho náhodou?“. A poznali. O dva dni klusám naspäť do práce a obzerám si najvýhodnejšie úrokové sadzby na hypotékach.

Mr J. vypadol o pár kôl s akýmsi pastierom z Oravy, ktorý mal bilanciu 7 správnych a 18 nesprávnych odpovedí.