Nad košické sídlisko Terasa padá večerná hmla. Je sychravý večer. Napriek tomu, že je len koniec septembra, počasie v roku 1991 si opäť urobilo z ľudí dobrý deň. Už tretí deň je kosa jak na ruskej stanici a v košickej kotline fúka čerstvý vietor. V krčme u Ďurka sedia štyria košickí šráci pri pive a živo diskutujú.

Zajtra večer sa chystajú po prvýkrát vo svojom smutno-veselom živote opustiť rodnú hrudu. Posledné dva mesiace živorili a škrabali prachy na cestu, aby sa pripojili k porevolučným hľadačom bohatstva ako zberači pomarančov v ďalekom Grécku.

HaKi drží v ruke opivovaný zoznam, v ktorom sú nasledujúce body:

1. Chlast

2. Pasy

3. Žrádlo

4. Farma Kranos hneď za Solúnom

5. Rôzne

Hneď k prvému bodu prijali spoločné uznesenie, že obľúbené čučo je neskladné, a tak ho jednoducho nahradia borovičkou. Na začiatok budú stačiť tri sedmičky na hlavu, a potom sa kurva uvidí.

K druhému bodu sa vyjadril akurát Piťo, že kurva pasy nesmieme zabudnúť, keď sme si ich už dali spraviť, bo potom pojdeme do riti a ňe do Grécka.  /poprosím korektora, aby mi na východoslovenské ňe – ňešahal/

Do riti pôjde asi Murko, lebo na čerstvom pase vyzerá nasratý jak Ilem Harniš, keď mu ujebali zlato. Pokiaľ colník nebude mať svoj deň, je vysoko pravdepodobné, že Murka vykáže z planéty alebo vykoná popravu hneď pri buse.

Murko.

Je známa príhoda, keď kempoval s otcom pri pionierskom tábore. Varili kotlíkový guláš a s ockom si výdatne dávali do trumpety. Otec, starý zálesák a starý hutník, vážil 150 kg a meral 214 cm. Murko, jeho syn, tiež hutník, asi 100 kg. Idylka skončila vo chvíli, keď im deti z tábora kopli futbalovú loptu do kotlíka a prevrhli ho. Čo sa dialo potom je ťažko opísať. Decká s krikom utekali kade ľahšie a neskôr tvrdili, že ich naháňala medvedica s mláďaťom.

Čo sa týka žrádla, prvé dni popapáme to, čo si každý prinesie, plus z vreckového si kúpime niečo tam. Po týždni má byť prvá výplata, potom to už pôjde.

Štvrtý bod bol zapísaný len kvôli názvu farmy, kde na nás čaká práca. Je potrebné akurát sa dojebať do gréckeho Solúna a podľa čiastočne overených informácií od Piťovho bratranca, hneď za Solúnom je pomarančová farma Kranos, kde v pohode berú ľudí do roboty. A že zvlášť reflektujú na pracovitých Slovákov. Pozrel som sa na mojich kamošov za stolom a predstavil som si ich ako pracovitých. Okamžite mi napadla myšlienka, že toto nemôže skončiť dobre. Ale nejdem predbiehať. Prijímací pohovor prebieha asi tak, že človek zaklope na okienko na farme a povie čarovnú formulku, ktorú sa HaKi starostlivo, predlho a poctivo učil.

Arbajtet?

A že potom ťa zoberú - dajú ti posteľ, nažrať na obed a ty občas oberáš tote ich pomaranče do bedničiek. A že je to taká fasa, že keď sa to dozvedia ľudia z fabriky, celé VSŽ pôjde kurva do péčka, pretože pracanti radšej budú váľať šunky v Grécku, ako sa potiť na šichte za 2600 Sk.

Na stole ležala mapa Európy možno ešte z napoleonských čias. Najprv sme s hrôzou zistili, že sa Solún na mape nenachádza. Až neskôr nám niekto od vedľajšieho stola pomohol a nešťastný Solún na mape našiel. Mal totiž meno The salonky. Bola to malá bodka. Nikto z nás ani len netušil, že tá bodka je obrovská aglomerácia a že kurva tu hneď za Solúnom znamená od stanice, kde nás autobus vysadil, zhruba 40 km.

Ostával nám ešte piaty bod Rôzne.

Keďže nikoho nič múdre nenapadlo, slovo si vzal Piťuka a nesmelo navrhol, či predsa len nezoberieme aspoň po dve fľašky čuča na hlavu. Akože od smädu. Pozreli sme sa na seba a vravíme, že keď od smädu, ta kurva vežňime.

Deň predtým sme boli v košickej cestovke vyplatiť cestu busom a vymeniť čo-to drachiem na začiatok. Rozhodli sme sa ísť na vlastnú päsť a nie cez nejaké chujovské agentúry, ktoré ťa akurát ojebú. Bus jednoducho každú druhú stredu ide s turistami do Grécka a vo štvrtok sa vracia. Takže aj keby náhodou niečo nevyšlo, vo štvrtok nás môže zobrať nazad. To nám navrhol šofér autobusu ešte v cestovke. Že by niečo nemalo vyjsť nikoho ani nenapadlo. Všetci sme boli napevno presvedčení, že budeme robiť aspoň mesiac a domov sa vrátime ako pracháči, opálení, vymakaní, oddýchnutí a skúsenejší samozrejme. Teraz už môžem povedať, že jediné, čo sa splnilo, bolo to o tej skúsenosti. Vrátili sme sa o tri dni, bohatší o skúsenosť, že sme boli pekní chuji.

Ale ako vravím – plán znel minimálne 30 dní.

Moja dobrá mamka ma nabalila ako sa na dobrú mamku patrí. Otec, ktorý zažil ťažké roky päťdesiate a komunistický láger, sa na život pozeral očami realistu a celý výlet zhodnotil slovami, že pekná kokotina. Ale aj tak hodinu pred odchodom k busu sa nenápadne ku mne pritočil a šupol mi do vrecka 20 dolárov, že keď budem v sračkách, snáď mi dobre padnú.

Do kufra sa vďaka starostlivej mamke dostalo po kokot konzerv, sáčkové polievky, pol kilový bok domácej slaninky, klobása a na dôvažok mi na dno zajebala dve kilá pomarančov, ktoré som zúrivo vyjebal na prašnú grécku cestu, keď na mňa prišla chvíľa. Veci som si pripravil do obrovského cestovného kufra, ktorý zažil bratov pioniersky tábor v Arteku. Doniesol mi odtiaľ vši a štyri diery na spodku kufra. Tie štyri diery vznikli tak, že v tábore nacvičovali poplach a sovietski pionieri mu pribili klincami kufor o dubovú podlahu, aby bola sranda. O tých dierkach sa nezmieňujem len tak, ešte na ne v príbehu príde rada.

Poobede som sa vytratil do pivnice, kde som mal skrytú borovičku a čučo. Poklad som nadzigal ku dnu kufra, aby mi to mamka nedajbože nenašla, hoc mi kufor už skontrolovala.

Večer o šiestej sme sa stretli na Námestí osloboditeľov, odkiaľ išiel bus s turistami. Počasie bolo stále chladné, čo malo za následok premenu Murka v obézneho šerpu. On totiž uznáva len dva druhy výbavy. Letnú a zimnú. Buď chodí v šortkách, tričku a povrazkách, alebo v páperovej vetrovke, mendžestrákoch a v obuvi značky Roces, na ktorú je obzvlášť hrdý. Keďže posledné dni boli naozaj chladné, zjavil sa pri autobuse už v zimnej výbave. Okrem toho mal ešte igelitku s chlastom, pasom, plavkami a salámovými rožkami. Usalašili sme sa vzadu a išlo sa. Cesta ubehla bez škandálov, akurát Piťo kuščičko bľuvaľ. Dvakrát v Maďarsku a raz v Juhoslávii. Jeho “kurva, nešedlo mi”, keď nastupoval do busu utierajúc si ústa, trošku vyvádzalo z miery dôchodcov sediacich v buse. Ale čo už. Naozaj mu asi nešedlo, lebo bľuvať sme ho videli prvýkrát.

Po 28 hodinách nás šofér vyhodil na autobusovej stanici v Solúne. Ukázal nám, kadiaľ máme ísť a dôrazne nám kládol na srdce, že zajtra medzi ôsmou a deviatou tu bude mať hodinovú prestávku na ceste do Košíc. Bola jedna hodina v noci a vonku asi 35 stupňov. Na ostrovčeku stál pripitý Murko v páperovej vetrovke a huňatých Rocesoch. Vedľa neho som ako-tak stál ja a spoločne s HaKim sme držali medzi sebou spiaceho a zdevastovaného Piťa. Piťo si kombinácou borovičky a čuča privodil stredne ťažkú otravu alkoholom. Dovliekli sme ho k najbližšej lavičke a trošku sa rozhliadli. Pred autobusovou stanicou bol malý trh. Aj napriek pokročilej nočnej hodine bolo mesto plné ľudí. Murko uznal, že jeho obuv nie je vhodná na prechádzku za Solún a išiel si kúpiť šľapky. Ja som sa snažil prebrať Piťa, čo sa mi ako-tak podarilo. Nakoniec na tom nebol až tak zle, ako sa mi zdalo pred chvíľou. Pri pohľade na ulicu, ktorou sme sa mali dostať na farmu, sme pochopili, že to nebude také ľahké. Do diaľky, kam až oko dovidelo, sa tiahla široká ulica, ktorá nemala konca. Svetlá semaforov sa tiahli zhruba každých tristo metrov a narátal som ich asi desať. Pokračovali ďalej až kamsi do riti. Nedalo sa nič robiť, museli sme vyraziť.

Z trhu sa dovalil Murko. Na labách mal blikajúce šľapky značky Adiboss. Jednu Rocesu mal v ruke a druhá mu vykúňala z igelitky, ale aj tam musel šetriť miestom, keďže salámové rožky trčali z Rocesy. Vyzerá to trošku ako penis, pomyslel som si, keď sa nato ozval Piťo a tresol do noci vetu: Murku, ty kokoce. Ta šak ti chuj idze s tašočky.

Odhodlane sme vyrazili po dlhej ulici. Po troch metroch sa mi odtrhla rúčka môjho fantastického kufra. Pri prvom semafore sa Murko zastavil a dal si dolu vetrovku. V klimatizovanom buse to tak necítil, ale tu na teplom asfalte to bolo kuščičko iné. Vo svetle pouličných lámp bolo vidieť, ako sa z neho potokom leje pot. Pod vetrovečkou mal pletený svetrík na zapínanie a slušivý roláčik. Na piatom semafore sme zistili, že pod roláčikom má ešte biele tielko. Ja s mojím čarovným kufrom som na tom tiež nebol najlepšie. Raz som ho mal v náručí, prípadne pod pazuchou. Po čase som zistil, že najideálnešia poloha je na hlave. A tak sme kráčali. Asi od dvadsiateho semaforu som ja a Piťo nadával HaKimu, čo za kokotinu to vymyslel a Murko nadával blikajúcim šľapkám, ktoré ho začali tlačiť. HaKi išiel zachmúrene na čele sprievodu a zhruba dvakrát za semafor z neho vypadla niektorá z viet:

Do macerinej vaľagy.

Že by ce raky točeli  /to používal na semafor, keď bola červená/.

KristaBoha MatkaZem.

Ta to kuščičko skurvena tota situacija.

Ta že by ce Hitľer pokusal.

Ráno nás zastihlo na malom obratisku autobusov. Ísť ďalej nemalo zmysel, keďže sme si neboli istí, či ideme správnym smerom. HaKi stavil všetko na jednu kartu a vpálil do otvoreného prázdneho autobusu. Vpredu sedel šofér a zvedavo naňho hľadel.  Z HaKiho vypadlo slovo Kranos a rukami plasticky ukazoval rôzne smery. Šofér sa usmial a začal čosi šušľať - zjavne mu vysvetľoval. Zozadu sa ozval Piťo - skús sa ho opýtať po mantacky abo maďarsky. Na to sa šofér zarazil a ľubozvučnou čestinou spustil: Copak kluci, kam máte namířeno?

Po krátkom rozhovore vysvitlo, že on je síce Grék, ale keď bol v Grécku fašistický režim, utiekol z krajiny a dlho žil v Čechách. Kranos je 15 kilometrov za Solúnom a on o 10 minút odchádza busom takmer na koniec Solúna a že nás odvezie - odtiaľ môžeme ísť pešo alebo stopom.

Šťastie sa začalo prikláňať na našu stranu. HaKi sa vážne usmieval a už mu nikto nenadával. Akurát Murko stále preklínal blikajúce šľapky a väčšinou chodil bosky a stukal. Z konečnej autobusu, kam nás doviezol grécky Čech, sme pokračovali pešo. Slnko svietilo ako besné a postupne nahrievalo obsah môjho kufra. Vliekol som ho na hlave, keď som zacítil, že sa nejako zvláštne potím. Cez klincovú dierku mi na úbohú hlavu tiekla masť z roztopenej slaniny. Zavelil som stop. Otvoril som kufor. Slanina letela do poľa aj s objavenými pomarančami. Už som nemohol. Sadol som si pod nejakú píniu a zhlboka sa napil teplej borovičky. Podal som fľašu HaKimu, ktorý si vzdychol a žalostne sa napil tiež....

K pomarančovej farme v malej dedinke Kranos prichádza skupinka štyroch žobrákov. Traja sa vlečú vpredu a jeden kríva za nimi neustále nadávajúc. Ich chôdza prezrádza, že sú opití a unavení. Pred prijímacou kanceláriou sa počkajú, následne jeden z nich podíde k okienku a nesmelo naň zaklope. V okienku sa objaví bradatý Grék a čosi na nich po grécky zakričí. Žobrák, ktorý podišiel k okienku, naňho nesmelo prehovorí. Ale namiesto nacvičeného slova arbajtet z neho vylezie slovo v materinskej reči nem irtet, co je po maďarsky nerozumiem.

KURVA KURVA

ARBAJTET ARBAJTET DO PUKĽA

ARBAJTET

Grék sa obráti do miestnosti a niečo zakričí. Pred bránu vyjdú dvaja poskokovia. Na vodidlách majú ovčiakov, ktorí zúrivo brešú. Skupinka sa smutne poberie na blízke parkovisko, kde sadá do taxíka a odchádza na smer Solún.