Poznáte ten pocit, keď vám niečo fakt že brutálne nejde, ale pritom viete, že veľmi chcete, aby vám to šlo, a zároveň je vám takmer úplne jasné, že chyba bude v absolútnej miere asi vo vás? V osobnom živote sa s niečím takýmto veľmi nestretávam (ták určiteee), pretože mi mnoho vecí ide nejako tak samo od seba, preto na tento pocit nie som zvyknutý. O to horšie ale je, ak sa u mňa dostaví. Potom to v mojom vnútri vyzerá ako po katastrofe tak trochu biblickejších rozmerov.
 

V prvom rade chcem ako taký krátky disclaimer uviesť pár vecí. Je mi jasné, že v živote existujú omnoho dôležitejšie veci ako tie, o ktorých sa chystám písať. A nie, mať záľubu v počítačových/konzolových hrách vo veku okolo tridsať rokov nie je na zaplakanie. Tento článok je vo svojej podstate aj tak úplne o niečom inom.
 

 Pamätám si to úplne presne. Nebol to piatok. A ani vtedy nepršalo. No presne vtedy som prvýkrát vpustil do svojho sveta vývojársky skvost od From Software. To je vám taká (tuším japonská) hry vytvárajúca firma, známa hrami, ktoré vám nič nedarujú, ba čo je horšie, ani neodpustia. Najsamprv vám ponúknu ukážku svojho sveta, no aby ste sa doň dokázali plne ponoriť, musíte hre dokázať, že ste toho hodní. Akáže už len môže byť hra zložitá, keď je to predsa len hra, opýtal by sa takmer ktokoľvek. Prípadne, prečo by v dnešnej dobe plnej uľahčovania niekto vytváral čosi, na čo sa musí človek hľadajúci vo svojom voľnom čase nejaké oddýchnutie nadrieť ako prasa?
 

 Začalo to nevinne. Spustil som si hru, vybral postavu a začal. Umrel som prvý krát. Druhý, Siedmy. Hovorím si, Michal, asi niečo robíš zle, lebo toto jednoducho nie je možné. Dvanásty. Dvadsiaty. A to som bojoval proti prvému nepriateľovi v hre. Žiaden veľký boss s poetickým príbehom, vôbec nič extra. Len jeden extrémne obrnený debil s mečom. Tridsiaty. Päťdesiaty. Otváram youtube a hľadám, kde robím chybu. Po prezretí pár videí si pripadám sebavedomejšie než Jack z Titanicu na prednom lodnom sťažni. Päťdesiatypiaty. Vzduchom po prvýkrát letí herný ovládač, sprevádzaný spŕškou nadávok a pojednaním na tému ako v dvadsiatom prvom storočí niekto na svete môže hrať/vytvoriť takúto hlúposť. Veď som predsa doteraz prešiel tucty hier (sem-tam aj na hard), tak ako je toto vôbec možné? Kašlem ja na to, hra je odinštalovaná. A na chvíľu bolo dobre.
 

 Avšak na moje nešťastie som si z výchovných amerických filmov osvojil životný štýl, ak nie si prvý, si posledný. A preto mi bolo od začiatku jasné, ako toto celé bude pokračovať. Prešlo asi pol roka a nastal čas skúsiť to znova. Predpríprava prebehla sprvoti na suchu. Všetko vyzeralo naozaj skvostne, až kým sa celý ten kolotoč umierania nezačal znova. Už ani neviem, koľkokrát vlastne sa na mňa usmievala obrazovka, kde veľkými červenými písmenami svietilo YOU DIED. Rovnako som stratil prehľad aj o počte ovládačových preletov. Aby som ale bol úprimný, teraz ma nezastavil prvý nepriateľ, ale až nejaký ten siedmy. Celá situácia sa zhoršovala ešte aj kvôli faktu, na ktorý ma upozornil až kamarát Internet. Pri každej smrti sa vám zníži počet životných bodov, z čoho teda logicky vyplýva nasledovné. Menej bodov znamená, že nabudúce umriete skôr. A skôr. A potom ešte skôr. Preto mi už viac nebolo treba a hra odišla preč aj druhýkrát. A na dlhšiu chvíľu bolo opäť dobre.
 

 Prešli približne tri mesiace. Neustále ma neskutočne hnevalo moje zlyhanie, no vo veku tridsaťjeden rokov už čo-to o živote viem, a preto som tretíkrát osud neprovokoval. From Software ale vydal novú hru, majúcu vo svojej podstate veľa spoločného s tou pôvodnou a mne nedalo, aby som ju nevyskúšal. Avšak malo to v sebe hneď niekoľko háčikov. Zakúpenie si hry za 60eur by mi u pani M. prešlo len a iba vtedy, ak jej dokážem názorne sľúbiť, ako véľmi dlho ju budem hrať a ako véľmi ma bude baviť. To ale po predošlých skúsenostiach nebolo vôbec isté. A posledná vec, akú by som chcel zažiť, je vysvetľovať pani M. ako strašne sa snažím a napriek tomu mi to ide celé na hovno. Strach ma však neprekonal. Vkladám do mechaniky disk.
 

 Spustí sa intro a idem na to. Prvá smrť prišla pri treťom nepriateľovi. Druhá pri piatom. Ale snažím sa. S rozklepanými rukami notorického užívateľa nosných kvapiek zvažujem každý svoj krok. Prvé tri hodiny boli úplne strašné. Umieral som ako na bežiacom páse, no hra mi vždy dala aspoň malú červenú iskričku nádeje, čo ma poháňalo vpred. Úprimne, v dnešnej dobe, keď (nielen) hry vytvárajú ľudia za účelom oslovenia čo najširšej cieľovej skupiny, sú počiny od From Software totálnou výnimkou, ktorá vás od začiatku fackuje za vaše vlastné chyby. Totiž. Keď som umrel, nikdy to nebolo spôsobené chybou hry. Vždy som presne vedel, kam som nemal ísť, aké tlačidlo nestlačiť/stlačiť skôr a to ma na tom celom deptalo úplne najviac. Ako to, že by som v niečom mohol byť až tak nedokonalý?
 

 Nevzdal som to. Po pár dňoch som to tak naoko mal viac-menej pod palcom, no potom prišiel prvý boss fight, kde na mňa vyskočil takýto veľký ujo (viď hore obrázok článku) a bol som na začiatku. Ale aj ten po asi dvadsiatich pokusoch padol. Neviete si predstaviť, aký skvelý pocit a sense of accomplishment ma zaplavil v okamihu, keď som ho pokoril. Nič podobné sa mi nikdy nestalo.
 

 Dnes môžem povedať, že hra je úspešne prejdená. Všetkých 17 kusov bossov (po nemalých útrapách) padlo. A pointa tohto celého? Úplne prozaická. V dnešnej dobe, plnej uľahčovania si vecí/života/vecí tak všeobecne sa niekedy oplatí ísť do niečoho komplikovanejšieho, na čom sa treba nadrieť. Ono totiž ak sa vám podarí na x-tý krát konečne uspieť, bude to stáť o viac za to. A ak náhodou neuspejete okamžite, možno vás ten vnútorný pocit neúspechu bude zožierať natoľko, až to skúsite znova, znova a znova. A potom sa to už jednoducho musí podariť. Preto dovidenia Bloodborne a vitaj Dark Souls 2.