Konečne stojím na Černopolní ulici v Brne pred vchodom do legendárnej vily Tugendhat. Čaká ma prehliadka budovy, ktorá je radená medzi najvýznamnejšie funkcionalistické stavby v celosvetovom merítku. Funkcionalizmus v čase svojho vzniku, spolu s ostatnými smermi modernej architektúry, predstavoval prielom nielen v architektúre samotnej, ale aj v stavebných postupoch a v kultúre bývania. Jednoduché geometrické tvary týchto stavieb s rafinovane zakomponovanou asymetriou a uplatnenie hesla: forma nasleduje funkciu.

Poťažmo, človek nemusí byť expertom na architektúru, ale možno si pri fotke pánov Mečiara a Klausa, z 26. augusta 1992, matne spomenie na to, že dohoda o rozdelení vtedajšieho Československa vznikla práve vo vile Tugendhat a obaja spomínaní páni sedia v záhrade vily v kreslách, ktoré vyniesli z vnútra von.

Ale vráťme sa späť pred vilu. Pohľad na ňu je z ulice prekvapujúco nenápadný. Dlhá prízemná budova, biela hmota, priestorovo členená, prerušená sklenenou výplňou s typickým zakrivením, otvoreným výhľadom do záhrady, pokračovanie garážou, vydláždené nádvorie. Od ulice ju oddeľuje jednoduchý drôtený plot, s usporiadaním do štvorcov.

Vchádzame cez pokladňu na nádvorie. Ešte pred vstupom do interiéru vily máme možnosť prejsť sa po vonkajšej terase, z ktorej sa schádza do záhrady. Z terasy vidíme do interiérov najvyššieho poschodia.

Ako tak zízam dnu, premýšľam nad ľuďmi, ktorí dali vile meno. Manželia Greta a Fritz Tugendhat. Ona, potomok rodiny Low-Beer, priemyselníkov, ktorí pôsobili najmä v textilnom, cukrovarníckom a liehovarníckom priemysle v Brne a okolí (dokonca mali cukrovar v Záhorskej Vsi). On, pochádzajúci z podnikateľskej a obchodníckej rodiny, prevažne v rámci textilného priemyslu. Obaja boli členmi nemecky hovoriacej židovskej society v Brne. Greta sa počas svojho prvého manželstva, ktoré trávila zväčša v Nemecku, zoznámila s prácou architekta Ludwiga Mies van der Rohe. Mies, ako jeden z predstaviteľov modernej architektúry, známy svojim heslom: menej je viac, preferoval použitie betónu a skla. Greta si pre návrh na stavbu svojho budúceho domu, ktorý plánovala postaviť so svojim druhým manželom Fritzom Tugendhatom v Brne, vybrala práve Ludwiga Mies van der Rohe-a.

Vchádzame dnu do vily, do vstupnej haly s mliečnym sklom a palisandrovým obložením, kde si olepíme botičky igelitom a začíname prehliadku. Toto najvyššie podlažie v sebe ukrýva spálne oboch manželov, v ktorých sú originálne palisandrové vstavané skrine, rodičovskú kúpeľňu, detské izby, detskú kúpeľňu a izbu pre guvernantku. Celý priestor je presvetlený oknami, ktoré sú orientované do záhrady. Minimum nábytku, maximalizácia úložných priestorov pomocou vstavaných skríň, purizmus v praxi.

Z tejto obytnej časti sa vraciame do vstupnej haly a schodiskom, ktoré nás vedie smerom dolu, zostupujeme do hlavného obytného priestoru, ktorý sa skrýva pod úrovňou ulice, využívajúc sklon pozemku, na ktorom je vila postavená. Už pri vstupe do ohromného (223 m2) plynúceho otvoreného priestoru smerujúceho do záhrady, s dvomi presklenými stenami je jasné, že nemá žiadne normálne deliace priečky. Mies totižto vytvoril prvý krát na svete návrh súkromného rodinného domu s oceľovou konštrukciou vyplnenou klasickými tehlami a so železobetónovými stropmi. Nosné stĺpy prechádzajú čiastočne murivom a čiastočne obytným priestorom a tu konkrétne sú priznané a majú lesklý pochrómovaný povrch.

Vizuálne členenie priestoru na menšie celky s určenou funkciou tvoria legendárna ónyxová priečka a nemenej legendárny polooblúk z makassarského ebenu. A taktiež závesy, zatiahnutím ktorých sa vytvorí ilúzia oddelených priestorov, ak si to domáci želá.

Začíname pohľadom na klavír, ktorý tvorí pomyselný hudobný salón. Napravo je okrúhly stolík so 4 stoličkami pri matnej sklenenej stene

Priestor pred klavírom vľavo je tvorený knižnicou s posedením a prechádza do zimnej záhrady. Knižnica má v sebe dvierka, vedúce do ďalšieho malého priestoru. Knižnica je originálna, zachovala sa dodnes a je z ebenového dreva.

Knižnica kontinuálne prechádza do pracovne, ktorá je tvorená stolíkom a dvoma kreslami s výhľadom do spomínanej zimnej záhrady

A tu prichádza na scénu ónyxová priečka, ktorá oddeľuje knižnicu s pracovňou, kde tvorí bočnú stenu, od oddychovej zóny so sedením, kde tvorí zadnú stenu priestoru s výhľadom do záhrady (priestor zatočený do L). Ónyxovú priečku sprevádza niekoľko zaujímavých historiek. Jedna z nich sa viaže k jej pôvodu. Medovo-žltá hornina s bielou kresbou bola vyťažená v pohorí Atlas, v Maroku a v skutočnosti je to aragonitový sediment, čiže uhličitan vápenatý. Pôvodne bol určený na výrobu 2 veľkých váz pre luxusnú loď. Ale Miesovi sa podarilo dodávateľa presvedčiť, aby celý blok predali jemu. Na kresbe kameňa Miesovi veľmi záležalo a údajne osobne dohliadal na spracovanie bloku a rozrezanie do panelov. Šťastnou súhrou okolností je priečka zostavená tak, že počas zimných slnečných dní, práve pri západe slnka,  na určitých miestach žiari na ružovo. Podľa ďalšej historky jeden z neskorších užívateľov (pravdepodobne Walter Messerschmidt), ktorý prevzal vilu po Tugendhatovcoch, priečku z neznámeho dôvodu obstaval tehlou, čím ju vlastne nevedomky ochránil pred zničením v ďalších pohnutých časoch, ktoré vilu ešte čakali.

Nábytok v tejto oddychovej zóne, ktorej zadná stena je tvorená ónyxovou priečkou,  je vernou kópiu pôvodného nábytku, biele kreslá sú známe pod názvom Tugendhat. Smaragdovo zelené kreslá a taburetka, nazvané Barcelona, majú totálne nadčasový dizajn a sú v ponuke aj v súčasnosti. (V kresle Barcelona sedel aj James Bond vo filme Casino Royal a ich názov pochádza z ďalšieho Miesovho projektu, nemeckého pavilónu na Svetovej výstave v Barcelone v roku 1929, pre ktorý navrhol toto kreslo). Ženské torzo je jediným umeleckým dielom v interiéri.  Plastika od Wilhelma Lehmbrucka pochádza z roku 1913. Môžete ju vidieť na pravej strane obrázku.

Poslednou časťou tohto fenomenálneho priestoru je jedáleň, tvorená polooblúkom z makassarského ebenu. Jednoduchý rozkladací okrúhly stôl, z tmavej hrušky a dizajnové kreslá. Príbeh obloženia je mimoriadne zaujímavý. V roku 1939 dom skonfiškovalo gestapo a vzácne ebenové obloženie bolo cca v tom čase prevezené do kantíny Masarykovej univerzity, kde si gestapo zriadilo dôstojnícky klub. Zostalo tam aj po skončení vojny. Celé roky a generácie študentov, bolo obloženie nepovšimnuté v jedálni univerzity. Našťastie, bolo možné ho zachrániť a vrátiť na jeho pôvodné miesto, pri druhej rekonštrukcii vily medzi rokmi 2010 – 2012.

Obrovské okná boli opatrené mechanizmom, ktorý ich spúšťal úplne dolu a vznikol tak priechod na terasu a následne ďalej do záhrady. Nad terasou boli v lete markízy pre vytvorenie tieňa a príjemnejšej klímy.

Súčasťou tohto poschodia je ešte kuchyňa, prípravňa jedla, ktorá bezprostredne susedí s jedálňou a byt pre domovníka. Kuchyňa bola vybavená najmodernejším vybavením tých čias.

V rámci rozšírenej prehliadky je  možnosť vidieť technické zázemie, tvorené kotolňou s objasnením systému vzduchotechniky na kúrenie a ochladzovanie priestorov, špeciálnu miestnosť na uskladňovanie kožuchov a fotokomoru p. Tugendhata, ktorý bol vášnivým fotografom a dokumentaristom nielen rodinného, ale aj verejného života.

Vilu manželia Tugendhatovci, spolu s tromi deťmi (dcéra Hana z Gretinho prvého manželstva a spoloční synovia Herbert a Ernst), užívali od decembra roku 1930. Bola postavená za neuveriteľných 14 mesiacov, vrátane kompletného vybavenia interiérov. Stavbu financoval Gretin otec Alfred na pozemku, ktorý jej daroval a bol súčasťou pozemku, na ktorom už z dolnej strany stála rodinná vila Low-Beerovcov (dnes rovnako sprístupnená verejnosti ako múzeum, https://www.vilalowbeer.cz). Vzhľadom k finančnému zázemiu rodiny Low-Beer a neobmedzenému rozpočtu, sa mohli náklady na stavbu vyšplhať na vtedy neuveriteľných 5 mil korún. Bežná vila v rovnakej oblasti stála cca 100 – 150 tis korún. Najväčšiu časť nákladov však kryla práca svetovo uznávaného architekta Miesa a exotické materiály, ktoré boli súčasťou interiéru. Len spomínaná ónyxová stena, ktorá má hrúbku 7 cm, stála 200 tis korún, za ktoré by bolo možné postaviť v tom čase 2 vily.

Žiaľ, pre vilu Tugendhat akokeby platilo: v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Vďaka kontaktom, ktoré mali rodiny v Nemecku, pomerne rýchlo pochopili reálnosť hrozby, akej sa vystavujú ako príslušníci bohatej židovskej vrstvy. Preto v máji 1938 opúšťajú Brno a cez Švajčiarsko odchádzajú až do Venezuely.

Vilu hneď v októbri 1938 skonfiškovalo gestapo a v roku 1942 sa stala majetkom Nemeckej ríše. Po niekoľkých nemeckých epizódnych užívateľoch zažila vila asi najdrastickejšie obdobie po oslobodení Brna Červenou armádou. Jazdecký oddiel maršála Malinovského, tvorený hlavne stredoázijskými etnikami, použil bombardovaním značne poničenú vilu (napr. zostalo zachované iba jedno panoramatické okno v hlavnom obývacom priestore) na ustajnenie svojich koní. Se vším všudy, čo k ustajneniu koní patrí.

Našťastie, už od augusta 1945 do júna 1950 v objekte vily bola súkromná tanečná škola, takže spúšť po osloboditeľoch napravili pomerne rýchlo.

Následne prežila vila zo dve - tri desaťročia v podobe rehabilitačného strediska pre deti, ako súčasť neďalekej detskej nemocnice (mimochodom, areál nemocnice je tiež veľmi výrazný architektonický počin). V rokoch 1981 – 1985 prešla rekonštrukciou a premenou na reprezentačné priestory s ubytovacími kapacitami pre potreby Národního výboru města Brno. Projekt rekonštrukcie bol vypracovaný veľmi profesionálne a citlivo, so zámerom čo najviac priblížiť vilu pôvodnými plánom. Investor však realizoval úpravy podľa vlastného uváženia a  často bez súladu s projektom.

V rokoch 2010 – 2012 prebehla náročná druhá rekonštrukcia, ktorej zámerom bolo dostať vilu do podoby jej dokončenia v roku 1930. Táto idea so sebou priniesla napr. aj potrebu výroby mobiliáru pôvodnými technikami, dokonca niekoľko originálnych kúskov po dohode o finančnom vyrovnaní dodali dediči Tugendhatovcov. Bol to náročný proces, ale výsledok je unikátny a rozhodne stojí za návštevu.

Vila je zapísaná v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.