Hovorí sa, že čo sa človeku sníva v prvú noc na novom mieste si treba zapamätať, lebo sa to splní. V tom prípade sa mi musí splniť ešte raz aj minulosť, pretože moje sny boli klbkom spomienok z prvej návštevy Paríža a zároveň nedočkavosti a obáv z nasledujúceho dňa.

Keď som zaspávala (poznáte taký ten pocit, že chcete strašne zaspať, lebo sa už tešíte na ráno a spánok nie a nie prísť) hlavou mi behali myšlienky... budem v škole vôbec lektorom rozumieť? Akí týpci budú v triede? Čo s tým mojím kufrom? Čo budem raňajkovať? Nebude to ráno trápne? Čo madame poviem? Bonžúr či Sa va? A podobne. Ale stále viac som si uvedomovala, kde som a že je to skutočnosť. Ako malá.

Často sa ma pýtajú, čo pre mňa znamená Paríž jedným slovom. Je pre mňa veru ťažké, pokúsiť sa všetky pocity vtesnať do jedného slova. Napadá ma iba jediné – sloboda. Je to až úsmevné, pretože „sloboda - rovnosť - bratstvo“, tieto tri slová a jedno zároveň, zazneli po prvý krát práve v meste na Seine. A napriek vyslovenému, je to len jedna z mnohých vecí, poskladaných z maličkostí a prežitých chvíľ. Pamätám si prvý nádych po výstupe z autobusu počas dlhej nočnej cesty. Niekto vtedy utrúsil, že už nie sme ďaleko od Paríža a ukázal na informačnú tabuľu. Bolo to neskutočné a vedela som, že tento splnený sen na mne zanechá hlbokú stopu (o.i. aj Michal David na 200%). A práve s tým prvým nádychom som si uvedomila, že len niekoľko kilometrov, nepodstatných, ma delí od mesta svetiel, ktoré som tak túžila spoznať. Slzy sa mi vtlačili do očí a tieto slzy mám v očiach vždy (svedkov mám na to dosť), keď opäť stojím pred Louvrom.

Ako pri ochutnávke vína, keď so zatvorenými očami popisujete čo cítite na jazyku a už ste ochutnali i víno lahodné i to horšie, tak takto si ja pri zatvorených očiach vybavujem  Paríž - sladká vôňa šíriaca sa rannými ulicami z brasseries... vodné kanály, ktoré sa práve vypúšťajú dolu ulicami a splachujú nečistoty predošlého dňa (a zmáčajú vaše topánky), aby uvoľnili miesto tým dnešným... slnko opierajúce sa do vašej tváre a zároveň odrážajúce sa v okenných tabuliach výkladov a vysokých okien majestátnych budov... predavač mini marketu so zeleninou zdraviaceho okoloidúcich s úsmevom na tvári a zároveň vykladajúceho svoj tovar v každodennom rituáli... žena v krásnom kostýme, opierajúca sa o stenu budovy a s tvárou otočenou do slnka vychutnávajúca si rannú cigaretku... ľudí, idúcich oproti vám, ponáhľajúcich sa, zamyslených, premýšľajúcich čo ich dnes čaká, ľudí so slúchadlami v ušiach a pospevovaním si piesní... všade prítomný ruch ulice, neustále trúbenie a chaos napriek funkčným semafórom... ľudí posedávajúcich v bistrách pri raňajšej káve s croissantom a ranným vydaním Le Monde, alebo Le Parisien, ktorým vôbec nevadí, že si ukoristili stoličku za miniatúrnym stolíkom priamo na chodníku na ulici... preplnené metro v ktorom sa premiešavajú farby pleti, národnosti a vône parfumov, metro, kde si je na pár minút rovnocenný manažér, predavačka, turista, bezdomovec či študent. Lebo napriek rozdielu v oblečení, v postavení a farby pleti, na tých pár minút sú iba obyčajnými cestujúcimi. Ticho stojaci a držiaci sa, zväčša navzájom vlastnými telami podopierajúcimi sa, a napriek tomu čítajúcimi knihu, alebo noviny, upíjajúci si z Evianu (odporúčaný aj pre tehotné), Volvicu, Contrexu (obľúbená pri chudnutí) a iných vôd krajiny galského kohúta. U nás je normálne piť vodu z kohútika, lebo ju máme pitnú a kvalitnú a vôbec to neriešime.  V Paríži je to však asi inak. Madame mi hneď po príchode povedala, že „voda je zlá na pitie“ a otvorila špajzu od podlahy po strop plnú balenej vody. A nemôžem zabudnúť na crêpes – palacinky, obvykle dva typy – sladké (crêpes sucrées) a slané (saleé galettes),  madeleines... nafúkané sladké mandľové vankúšiky, bageta chrumkavá ako ľad praskajúci pod nohami na jazere, syr (Comté, Brie, Cantal, Pélardon, Emmental, Salers, Roquefort) tak lahodný... že keď stojíte pri chladiacich boxoch (v oddelení, kde je mrte zima) a nemáte ani predstavu, ktorý si vybrať, máte veľký problém - strávite poriadne veľa času a nakoniec si poviete, že tie ostatné vyskúšate nabudúce. Nerobte to. Akonáhle si na túto situáciu spomeniete, oľutujete, že ste si ich predsa len nevzali do košíka viacero. Skúšajte, skúšajte toľko druhov všetkého pokiaľ to vaše chuťové poháre, žalúdok a peňaženka zvládnu.

Ráno nebolo trápne, pretože som madame doma nenašla. Vlastne sme sa dosť často nevideli aj pár dní. Zakrátko som zistila, že si kúpila nedávno domček v Normandii a tak ho chodí zveľaďovať. Z toho domčeku sa neskôr vykľul zámoček s 15 izbami a všetkým, čo k takému sídlu patrí. Naraňajkovala som sa, boli to sladké raňajky, s fantastickým džemom a hriankou a výborným čiernym čajom. Pustila som si v rádiu France Info, aby som mala spoločnosť a snažila som sa zachytiť, čo tam tí moderátori melú. To keď si tak užívate, hľadíte von oknom a filozofujete si, a zrazu zistíte, že čas nestojí. Merde! Prvý deň školy a ja budem meškať! A to ma čakali dva prestupy metrom. Letela som do izby, nahádzala si pripravené veci do tašky, počas umývania zubov som upratala čo sa dalo, nech sa nezhrozí domáca hneď prvý deň a utekala som do školy. Tieto ranné cesty na metro sa stali mojimi obľúbenými časťami dňa, veľa zaujímavého mohol človek takto poránu vidieť a zažiť. A niečo aj po prvýkrát. To si tak stojím na prechode, vedľa mňa zrazu zastavil taký ten švárny chalaň. Vravím si, fíííha dzífča to je kus... hen jaké má ruky, hádam ceuá huava by sa do nich daua, pjekne sa usmívá, voní a aj oblečený je šmrncovne... no a potom zrazu som si vedľa neho všimla iného chalaňa, ktorý mu tú peknú ruku chytil a dal mu jednu peknú francúzsku pusu. Takže moja prvá lekcia absolvovaná. 

Keďže bol koniec júna a rána už bývali vcelku teplé, v metre bolo dusno a človek vyhľadával miesta, kde sa aspoň trochu hýbal vzduch. Po pár dňoch som zvolila svoj spôsob a jednoducho som vytiahla vejár. Neskutočné oslobodenie. Keď som ho raz takto vytiahla počas zápchy v metre, keď sme stáli na jednom mieste 20 minút natlačení v plnom vozni, pani stojaca vedľa mňa najprv súhlasne prikývla, žmurkla na mňa a potom dodala, že toto si zaobstará aj ona. Zasmiali sme sa a ona mohla byť chvíľu spokojná, lebo som „vejárovala“ smerom k nej. Ten jej blažený výraz. No malé radosti dňa s veľkým efektom.

Škola sa nachádzala čo by kameňom dohodil od Louvru a Tuilerských záhrad, na rue Saint Honore v klasickej historickej budove. Už lepšiu adresu som si nevedela ani predstaviť. To, že som nestíhala, ma vôbec neodradilo od toho, aby som sa neprešla záhradami. Povrch v záhradách je vysypaný niečím, čo by som prirovnala k bielej antuke. Topánky máte zasratézašpinené hneď ako vojdete dnu a neskôr zistíte, že sa neoplatí ich ani čistiť, ak máte v pláne spoznať záhrady a parky v meste. Ale v škole hneď vedeli, kadiaľ viedli moje kroky. Prešla som záhrady až skoro k Louvru a potom som sa už vybrala do školy. Vošla som do veľkého dvora a potom som vkĺzla do dverí s označením mojej école. Točivými schodmi som si to šinula až na tretie poschodie. Než som otvorila dvere, snažila som sa vydýchať a ukľudniť sa. Srdco mi bilo ako orloj na Staromestskom námestí. Keď som vošla dnu, bolo to tam ako v úli a ja som naraz počula asi milión rôznych jazykov. Slečne som v- e- ľ- m- i lámavou francúzštinou povedala niečo ako „som tu nová, čakať ma vstupný test, čo ja robiť?“. Toto bol pre ňu zrejme úplný štandard, tak sa iba usmiala, dala mi do ruky zložku v ktorej boli papiere, zošit, pero a nejaké brožúry a v angličtine mi povedala, že lektorka príde o chvíľu a usadila ma v jednej učebni, kde bolo 8 stolov a stoličiek. Už tam zopár ľudí sedelo a mali nosy zaborené v tých brožúrach. Začali sa trúsiť ďalší a bolo vtipné zistiť, že nie len ja som nervózna ako kôň. Prišla lektorka a rozdala nám hárky. Celé to trvalo asi hodinu a pri niektorých zadaniach som si vravela, nééni možné, to nemôže byť také jednoduché... No áno, papier znesie, gramatika všetko fajn, ale ty dzífča mosíš umjet vyprávjat. A to padla kosa na kameň. Hneď ako som sa mala predstaviť. To bol trapas, ktorého som bola ráno ušetrená. Vybľabotala som také tie vety, ktoré sa naučíte z knihy pre samoukov po tretej lekcii a modlila som sa, nech tento deň rýchlo skončí. Ale deň to bol nakoniec skvelý, nasmiali sme sa, najmä na svojich chybách. Stačí trošku inak vysloviť slovo/hlásku (milujem slovíčko „hyper“ ktoré sa vo francúzštine vyslovuje „ipéér“ keďže H sa nevyslovuje) a hneď veta dostane iný význam. Boli sme poriadna zmeska – Filipínčanka, Kolumbijčan, Švajčiarka z nemeckej časti, Švajčiar z talianskej časti, Ruska, Španielka a Češka. Takže okrem učenia francúzštiny som zároveň prepínala z angličtiny do nemčiny a najzábavnejšie bolo vysvetľovať, prečo si s Češkou rozumieme, keď aj tak hovoríme iným jazykom.

 

Cez obednú prestávku som sa išla najesť do Tuileries. Sadla som si na stoličku, ktorú som si vyhliadla. V čase obeda bola (a stále je) o ne veľká bitka. Všimla som si, že ľudia striehnu, kedy sa nejaká uvoľní. Čakajú, kedy niekto čo i len naznačí, že odchádza, a dobre že mu ju nezoberú priamo spod zadku. Každodenné divadlo. V tom prašnom chaose som sa usadila kúsok od vstupu a po ľavej ruke som mala úžasný výhľad na Louvre. Dala som si jogurt a čokoládu a vyhrievala som sa na slnku, spoly v chládku stromov. Bolo už teplo a záhrady praskali vo švíkoch turistami. Jedna dievčina opodiaľ (sedeli tam 4 kočky asi na obedovej prestávke) jedla sushi z neďalekého obchodíku, akoby to boli hranolky. Úhľadne zabalené v krabičke a veľkej papierovej taške. Svorne sa zabávali a rozprávali. Takto trávili obedné prestávky skoro všetci. Alebo si sadli na trávu, vyvalili sa ako vorvane na pláži a strávili pri jedle a konverzácii aj vyše hodiny. Nevyzeralo, že by sa ponáhľali. Aj vínko si otvorili. Buržuji.

Keď som sa vrátila, nasledovali ešte dve hodiny parlevovania a oznámili nám výsledky testov. Ja som narástla asi o 20 centimetrov. Bola som na seba hrdá. A potom som si opakovala “mosíš vyprávjat moja, VYPRÁVJAT“. Takže prvý deň, školský, bol za mnou. Hurá do mesta!