Keď sa zobudíte ráno bez budíka a kukáte ako vyliahnuté kura z vajca, prečo je už kua také slnko za oknami, veď budík ešte nezvonil... zistíte, že čas je len relatívny pojem. A to keď si ešte uvedomíte, že je to LEN druhý deň školy... V skratke. Celou cestou v metre som premýšľala, čo do rici palovej poviem lektorke. Vletela som do učebne, 10 minút po začatí hodiny, hrdá, že som skomolila správnu vetu, a na lektorku som vysypala „Pardone mua, že sui retardé!“.  Po sekunde ticha nastal hurónsky smiech. Chybička se vloudila. Miesto „že sui en retard (meškám)“, som na nich vyblafla „som retardovaná“. Tak hej, mala som ešte čo ladiť, ale základ tam bol dobrý. No niekto sa neučí na vlastných chybách. Podobných „zámen“ som mala ešte veľa. Aspoň bolo veselo.

 

Po škole som si povedala, že je na čase ísť pozdraviť katedrálu Notre Dame. Nemala som v úmysle ísť dnu, nie v tento deň a v túto poobednú hodinu. Turisti pred ňou stáli v dlhých radoch, aby si mohli tú krásu pozrieť zvnútra. Nevesta z Ázie balansovala na kamennej lavičke a pózovala fotografovi, gestikulujúc, aby dobre zachytil katedrálu za ňou. Bavili sme sa v škole o tom, kedy je dobrý čas (ak taký je), aby si ju mohol človek nerušene pozrieť. Ja som sa nakoniec rozhodla pre jedno sobotné ráno a spravila som dobre. Sadla som si na jednu z mnoho maličkých stoličiek v jednom zo zadných radov a iba som tam sedela a pozerala dohora. Vzduch ešte nebol naplnený ťažkou vôňou sviečok, ako zvykne byť podvečer po celom dni. Bol však naplnený jemnou vôňou kadidla. Snáď každým pórom som vnímala tú gotickú krásku. Každý milimeter stĺpu, pilierov a vitráží som si chcela vryť do pamäte. Lebo toto fotoaparát nezachytí. Zrazu sa katedrálou ozval hlas kňaza. Začala omša. Ani som si neuvedomila, že stoličky okolo mňa sa zaplnili. A chvíľu na to, sa katedrálou šíril akoby anjelsky spev. Toto bola čarovná chvíľa. Ešte chvíľu som tam sedela. Odvtedy som katedrálu navštívila nespočetne veľa krát, vždy keď som v Paríži, nezabudnem v nej zapáliť sviečku pre mojich drahých, ktorí už tu so mnou nie sú. Je tam mnoho miest, kde viete zapáliť sviečku, alebo kahanček. Najnovšie stačí vhodiť mincu do kasičky a zapáli sa automaticky jedna elektrická sviečka na oltári. No ja mám rada tie obyčajné sviečky, s trepotajúcim sa plamienkom a pri ktorom si opakovane opálim prsty. Raz, bolo to na dušičky, keď som vstúpila dnu, ten pohľad nikdy nezabudnem. Toľko mihotavých svetielok, toľko ľudí, kľačiacich, stojacich a modliacich sa pri práve zapálenej sviečke. V ten deň tam bolo rovnako veľa turistov ako inokedy a predsa tu bol rozdiel. Rozliehalo sa tu ticho. Nie šum a časté „psssst! silooons“. Ticho.

Prešla som cez most na ľavý breh Seiny a ešte som sa zopárkrát obzrela, uistila som sa, že nie, v tej šóre by sa mi naozaj neoplatilo stáť, a vybrala som sa smerom ku kostolu St.Sulpice. Áno, to je ten kostol, kde v knihe Dana Browna rozmlátili podlahu. Tento krásny kostol, druhý najväčší po Notre Dame, nebol vždy v majáčiku turistov. Zmenilo sa to po nástupe šialenstva po vydaní knihy Da Vinciho kód. Domáci si už zvykli, že tam prúdia davy turistov najmä spoza oceánu, s povzdychom však dodávajú, že im ide iba o to, aby si odfotili miesto popísané v knihe a to je všetko. Pre mňa je to najkrajší kostol v Paríži. Majestátny, obrovský, dvojvežový. Pred ním je veľké námestie, kde sa konávajú trhy starých kníh, časopisov, komiksov, pohľadníc, obrazov a iného.  Občas je zloženie veľmi pestré. Idete stánok po stánku.. uhladený seladón s motýlikom, ktorý neustále ukladá knihy pred sebou... pofajčievajúci umelec v zástere hrajúcej všetkými farbami so štetcom založeným za ušami... traja páni zahĺbení do diskusie, ponúkajúci všetku veteš sveta, bezdomovec spiaci pod stromom na svojom lôžku z kartónu.

 

 

Cez ulicu som zahliadla obchod s potravinami, tak reku, je čas si dať niečo pod zub. Ja viem v tých ich potravinách stráviť strašne veľa času, no ale keď tam je toho tak veľa, oči jedia, sliny tečú a tam v tých regáloch to je neskutočné. Jediné, čo ma vždy posúri, je, že v nich býva svinská zima. Darmo som si zase v duchu opakovala „ne ne, zlatá moja, nenakupuje sa huadná“. A tak bol košík za chvíľu plný hovadíndobrôt. Keď som vyšla z obchodu, vyfackaná teplotným rozdielom som si povedala, že nebudem to jesť na ulici na stojáka. Pre pánajána som predsa v Paríži! Pretmolila som sa až k Luxemburským záhradám. Celý rok hrajú farbami a kvety tam naozaj vysádzajú podľa ročného obdobia, aj niekoľko krát ročne. V lete sa môžete uchýliť do tieňa stromov a deti si môžu v jazierkach púšťať drevené lodičky. Fascinuje ma najmä, ako vedia zmeniť „garderóbu“ v čase dušičiek. V obrovských kamenných amforách sú nasadené chryzantémy. Všetkých farieb. Áno, jeseň je v Paríži nádherná. Uchytila som si stoličku, z tašky vytiahla nakúpené dobroty – šalát, šunku a syr, jogurt a čokoláda... a pridala som sa k mnohým piknikujúcim navôkol.  (Tá šunka je jedna z vecí, prečo sa tam tak rada vraciam. Fakt. Vyskúšajte). Občas ma minuli bežci, obďaleč skupinka žien rôzneho veku a farby pleti cvičila nejaké cviky východnej kultúry, ďalší meditovali na tráve, jogíni stáli na jednej nohe kam oko dovidelo. Ľudia čítajúci, telefonujúci, slniaci sa, fotiaci sa. No najviac bolo študentov, ktorí s plnými taškami od KFC a Mekáča, s bagetami pod pazuchou dlhými ako celé rameno, s fľaškami vínka, šalátmi a koláčikmi, si pozháňali stoličky snáď z každého kúta záhrad a začali „žiť“. Znamenalo to hihňanie, výkriky typu „seee paaaaa vreeeeee!!! noooooo !!!! ueeeeee!! meeeerdeeeeee!!! konaaaard!!“ rehot, muzika neidentifikovateľného štýlu, do toho opäť výkriky meeeeerd!!!“ A hihňanie. Skrátka sú to bonviváni.

 

Keď som neskôr vychádzala zo záhrad, chcela som sa vybrať k Panthéonu.  Je to krásna budova. Má za sebou bohatú históriu, aj keď je vlastne mladucha oproti mnohým iným kostolom, dokončená koncom 18. storočia. Ľudovít XV. ho dal postaviť z vďačnosti za svoje vyzdravenie. Bol kostolom, neskôr svätyňou, znovu kostolom a opäť svätyňou. V jej útrobách sa nachádzajú krypty, v ktorých sú uložení takí velikáni ako Mirabeau, Hugo, Dumas, Voltaire a mnohí iní. Je to tam dolu veru pekný labyrint. Mňa však najviac zaujalo Foucaltove kyvadlo. Zlatá guľa visiaca dolu z kupoly, ktorá sa hýbe podľa toho, ako sa otáča Zem. A veru kýva sa.

Neurobila som snáď ani štyri kroky a zastavil ma čierny mladík oblečený na kompletku v ružovom  „maaadmuaazeeeeel, vualaaa Mentos puuur vuuuu“ a strčil mi do ruky Mentos, v podivne dúhovom balení. No kukala som na neho, a vykoktala som akurát, že nie ďakujem, Mentos nemôžem a snažiac sa dostať svojím smerom som tých ružových narátala zrazu viac. Vlastne celý dav. A nielen v ružovom. Všetky farby dúhy sa tam hmírili. Meeeeerd!!! To je snáď Gay Pride!

 

 

Uvedomila som si, že všade je kopec ľudí bizardne oblečených, neoblečených, polonahých, neidentifikovateľného pohlavia, zrazu ženy boli mužmi a muži ženami, toľko farieb a ružovej som nikdy pokope nevidela. A Hudba. Stále silnejúca až som rozoznala slová..áááááj viiiiil srváááááájv..a spoza rohu sa ukázal alegorický voz zdobený balónmi. Bol to jeden veľký upravený nákladiak, kde vo vnútri tancovali ľudia, sporo odetí, s krídlami, veľkými mašľami na hlavách, zajačími ušami a s heslom čím viac plyšu a latexu, tým viac náš. Bol to neskutočný pohľad. Davy nasledovali a ľudia, dovtedy prizerajúci, sa pridávali, spievajúc si piesne a smejúc sa, držiac sa za ruky.

 

Jeden Ázijský turista sa vyšplhal na kandeláber, fotil si ich a hulákal „jééééés, jééééés, supeeeeeeeeeer!!! Ááááj viiiiiil survááááááájv!“. Ja som ho videla trikrát rozplešteného na chodníku, lebo tým, ako mával rukami do rytmu, sa mi zahmlievalo pred očami, či ho nohy bez rúk na tom kandelábri udržia. On si fotil dav a ja jeho. Pre prípad. Prekľučkovala som medzi davom, tam mi nejaká slečna strčila do ruky dúhový vejár a zakričala „uiiii áááár fééééémlyyyyyy!“.  Yes, yes. Panenkomááriapodrspenskááá. Tak o temto nebudem madame vyprávjat...

 

Asi 10 minút som ten dav sledovala. Šli v ňom mladí, starí (myslím ozaj STARÍ), všetky farby pleti, národnosti, tancovali, smiali sa, spievali, kričali, hurhaj tam bol, z reproduktorov hučali vypalováky jeden za druhým, latex sa leskol. Ako to v tom teple mohli vydržať, mi je záhadou dodnes. Sprievod sa tiahol naprieč ulicami. Večer v správach som počula, že to celé trvalo 3 hodiny a že prešli dosť dlhú trasu. Počet účastníkov som nezachytila, lebo tie ich číslovky... (predstavte si vyvrátené oči). Pre mňa životný zážitok. Než som zaspala, skontrolovala som si budík a skonštatovala, že ak to takto pôjde ďalej, tak budem bezdomovec ja. Nemôžem si večne pred madame vymýšľať. Jasné, že som zabudla skryť ten farebný vejár. „se kuaaaaa SAAA?? (to je ČO??)“ bolo hneď ako ho zbadala. Ech. A to som ani netušila čo všetko si pre mňa mesto nachystalo ďalej...