Chlórmen.

Videl som v živote veľa nešťastných a depresívnych ľudí, ale najväčšie nešťastie v ľudskej skure bol jednoznačne chlórmen.

S chlórmenom som nastúpil na letnú brigádu začiatkom leta v roku 1986. Ja ako plavčík a on ako chlórmen na termálne kúpalisko vo Vrbove pod Tatrami. Ja, ako plavčík, som ťahal topiacich a on,  ako chlórmen, sa mal starať o kvalitu a teplotu vody.

Skončil nejaké chemické učilište  vo Svite – a chémii v rámci svojho vzdelania a IQ asi aj rozumel.

No v takej tej životnej praxi to už bolo, ako obvykle, horšie.

Voda vo Vrbove je termálna a jej chemické zloženie je hodné kompletnej Mendelejevovej periodickej sústavy v mixéri. Teda, až na chlór. V normálnej vode kvapnete do litra, dajme tomu, tri kvapky chlóru a voda bude podľa tabuliek hygienická a čistá niekoľko hodín. Vo Vrbove toto pravidlo zjavne neplatilo.

Chlórmenov prvý deň na bazénoch sa podobal precíznej laboratórnej práci, akú som videl snáď len vo filmoch, v ktorých hrozilo riziko biohazardu. Chlórmen mal na sebe čistý biely plášť. Dajaký toten čepiec, rukavice, biele gumáky a vo vrtnej miestnosti, kde bol termálny vrt, ako aj rozvody teplej a studenej vody, dávkoval pipetou chlór do potrubia jednotlivých bazénov. Následne pristúpil k veľkému stolu, na ktorom mal položené biblioidné, hrubé knižisko s tabuľčiskami a množstvom skúmaviek a dajakých sklíčok, testov, čertov, diablov, no a z domu dovlečený mikroskop. Potom sa s chemickou armatúrou sťa Wilhelm Scheele odobral do exteriéru a doniesol v bažantoch vodu z jednotlivých bazénov. Nastalo temné obdobie chlórových testov. Chlórmen testoval a testoval, pričom jednotlivé vzorky dôkladne pozoroval pod doneseným mikroskopom. Namerané výsledky boli viac ako zaujímavé. V každom bazéne bola precíznymi meraniami nameraná hodnota chlóru, ktorá sa rovnala rovnej a presnej matematickej nule. Nešťastný chlórmen urobil opakované, kontrolné merania, kde dospel k takému istému výsledku, ako v meraniach číslo 1.

Nezostávalo nič iné, ako odobrať sa do bufetu, kde pri borovičke a pive dumal nad vzniknutým problémom. Po 4 pivách a 4 borovičkách dospel k názoru, že má závadné meracie papieriky či čo, a odobral sa do Svitu po nové. V bielom plášti, v bielych gumákoch a začepčený. Služobným bicyklom. Skladačkou. Vrátil sa o 16 hodín v bielom plášti sivej, zelenej a hnedej farby, bez jednej gumáky, bez čepca a s novými meracími papierikmi. Trošku sa prespal v chlórhause, dal si o desiatej prvé bufetové pivo Kamzík a začal nové merania. Po hodine sa chlórhaus otriasal pod údermi chlórmenovho čela o betónovú chlórstenu dotyčného chlórhausu. Znova nula. Jeho chlórové ego trpelo nedostatkom chlóru. Našťastie sa v tejto, pre neho ťažkej chvíli, zjavil samotný anjel v podobe pôvodného chlórmena, starého dôchodcu, pána Ferenčíka, ktorý nastavil nového chlórmena do prevádzkového režimu, definovaním základných pravidiel.

Pravidlo číslo jeden:

• chlór v bazénoch za normálnych okolností neexistuje.

Pravidlo číslo dva:

• ak to mimoriadne okolnosti vyžadujú, je možné zaistiť požadovanú hodnotu chlóru v bazénoch aplikovaním takzvanej intervencie.

Koniec pravidiel.

Činnosť v prípade mimoriadnych okolností – intervencia.

Mimoriadna okolnosť nastane v prípade, keď termálne kúpalisko navštívi kontrola z okresného hygienického úradu za účelom merania hygienickej akosti vody.

Činnosť chlórmena:

Hygiena, keďže je lakomá, tak sa ohlási na bráne, odkiaľ ju strážca brány nasmeruje do bufetu, a zároveň banským telefónom pre túto udalosť zriadeným informuje chlórmena, ako aj plavčíkov v plavčíckych búdkach. Riaditeľ kúpaliska je informovaný tiež a kontrolu si vyzdvihne v bufete, kde sa snaží kontrolu ožrať. Medzitým chlórmen a plavčíci lejú do bazénov vedrá chlóru, a to v nasledovných množstvách.

• plavecký bazén  -  2 vedrá
• detský bazén  -  1/2 vedra
• druhý detský bazén  -  1/2 vedra
• sedací gerontologický bazén  -  1 vedro
• laminátový bazén - 2 vedrá

Následne, pokiaľ je to ešte nutné a kontrola má stále chuť merať chlór v bazénoch, je chlórmenom vykonané meranie v bazénoch a svete div sa, hodnoty dosahujú štandardné a požadované hodnoty, ktoré sú zapísané do knihy meraní, pričom merania odobrí a podpíše samotná hygiena.

Cenou za celú intervenciu bol úsmev chlórmenov, úsmev kontroly, plavčíkov, riaditeľa, ľudí na bráne ľudí v bufetoch, šatniarok, upratovačiek a v neposlednom rade aj geriatrie v bazénoch.

Džigolo Hombre.

Môj starší kamoš Hombre. Stále sme sa na bazény párovali, akože starší a mladší. Hombre bol vysokoškolák. Ja na strednej. Síce keby došlo k záchrane topiaceho sa, tak ja, ako plavec, by som oproti nemu mal značne navrch. Ale vo Vrbove sa ľudia netopili. Vo Vrbove ľudia dochli priamo v bazénoch. Voda bola dosť sírnatá a v čase, keď bol nízky tlak, tak sme gerontov, hlavne zo sedacieho bazéna, nosili jak na bežiacom páse. Na čerstvom podtatranskom vzduchu sa pridusený geront prepleskol, pričom bolo nutné dbať na to, aby mu darca života nedolámal krk, no a keď sa dielo podarilo, človek mal o kamaráta/kamarátku viacej. Geront mu do svojej smrti ďakoval za záchranu života a človek sa po prvých prípadoch cítil ako taký malý boh. Škoda, že geronti aj napriek získaniu života z rúk plavčíkov neprepisovali svoje majetky a kontá na nás, ale na úplne niekoho iného. Ja som za záchranu asi piatich životov dostal  pivo, časopis  Mladý svet  a ručne robený prútený košík, niekoľko Danke a köszönöm.

Hombre dostal čosi viac.

Vyslúžil si lásku gerontky a následnú stíhačku...

Ale pekne po poriadku.

Z   Hombre – sleduj tam tú kravu. Neustále sem čumí a krásne sa v rámci svojich umelochrupných obmedzení usmieva.

H   Ktorá?  Jááj?  Tota tam? Totu som dojebal, že do bazéna sa musí ísť osprchovať. Je Nemka – včera došli z Tatier - budú tu dva dni a potom hajde do Hitleroviec.

Z   V kuse sem čumí. Na teba čumí.

H   Nooo – za 20 mariek by šla.

Z   Čo si kokot? Ja by jej nedal ani korunu, nieto ešte marku.

H   Joj, ty chuju, ta šak to ona mne! A ňe ja jej. 

Z    /bol som v tejto oblasti absolútne mimo/

Za desať minúť sme nemeckú gerontku ťahali pridusenú z bazéna von a ja som musel skonštatovať, že 20 mariek je dosť málo. Vlastne aj 1000. Ale Hombre bol hladný, takže sa nedal zastaviť a už išiel jak píla. So slovami "zober to tu za mňa" sa s vytešenou fašistkou vzdialil do reštaurácie Flipper, kde sa nechal hostiť rezňami, pivami, no na potom musel platiť službami svojho tela on. Na chatku večer nedošiel. Prišiel až ráno. Poprosil ostatných, aby rešpektovali jeho vôľu a dnes ho nechali v chatke, keďže celú noc prznil rasu a má z toho depku jak Berlín. Umelozubá fašistka sliedila po bazénoch jak mathauzenský doberman. Chodila, ňúrala a otravovala každého, kto mal na krku píšťalku s otázkou "wo ist Schwimmmeister, Ómbre?" Niektorí sa chechtali, niektorí sa tvárili, že nechápu, ale každý vedel svoje. Okolo obeda mi nedalo a cinkol som banským telefónom Hombremu, že ho stíha stíhačka a či nechce niečo odkázať. A že sa furt pýta, čo jej ako máme povedať.

Povedz jej, že som krank.

Abo ňe.

Normaľňe jej povedz, že som zomrel.

Bager pláva delfína.

Život mladého plavčíka nebol ľahký. Aj tu platila hierarchia, ktorá asi platí na podobných kúpaliskách dodnes. To znamená, že ráno o šiestej sme my, mladší plavčíci, už museli byť na bazénoch, kde sme čistili brodiská, kontrolovali sprchy /každú chvíľu nejaký chuj urval retiazku/, pozbierali papieriky okolo bazénov, no a potom sa až do otvorenia kúpaliska nudili a čas si skracovali, ako sa dalo.

Ale musím povedať aj to, že starší ročník väčšinou bral nočné kúpanie, takže plavčícka omladina končila večer o šiestej.

Ja, ako plavec, som v plaveckom bazéne každé ráno absolvoval pár desiatok dĺžok, aby som nevyšiel z cviku. Kúpalisko sa oficiálne otváralo o 8:30, ale už od siedmej nikdy nebolo prázdne. Mali sem prístup známi šatniarok, plavčíkov, bufetárov, upratovačiek, chlórmenov, inštalatérov, ako aj obsluha kolotočov, stánkov a tak ďalej a tak ďalej. Občas si sem chodili zaplávať aj kulturisti z Kežmarku, ktorí boli srdcovkou riaditeľa kúpaliska. O pár rokov neskôr sa takmer všetci s radosťou a dravosťou včlenili do popradskej mafie. Ale teraz boli kulturisti. Ako si tak idem moju pľúcnu srdcovku 200 metrov delfín /pľúcna srdcovka preto, lebo človek na konci vypudí z pľúc srdce aj s príslušenstvom/, osloví ma po dohmatnutí taká malá vrtná plošina prezlečená za človeka. A že fasa pekne plávam a že či ho to nenaučím. Ja mu na to že prepáč, ale delfína sa ja osobne učím asi tak dva roky a stále mám rezervy.

A on že sa rýchlo učí a buď mu poradím, abo ma zabije.

A keď sa ho ujmem, tak na diske v Albase mi dá vstup a stôl a ochranu a požívatiny, že budem v lesoch bľuvať zo tri dni.

A že je Mišo a každý ho tu pozná.

No.

A tak som učil kulturistu Miša plávať delfína. Chlapík bol malý a taká húžva. Základ pri delfínovi je skĺbiť vlnenie panvou s prácou rúk a nôh.

Tu musím spomenúť, že kulťák bol fakt dôsledný a povedal by som, aj  ctižiadostivý. Išiel si svoje, aj keď to nešlo.

Výuka trvala viac ako mesiac, počas ktorého sme sa zblížili a ja som pochopil jeho nasypanú kulturistickú dušu. Vyzeral jak vrah, stále operoval slovami, že zabije, ale inak by ani muche neublížil. Mal svojský humor. Vypadla mu z tašky plastová fľaša s vodou a namiesto toho, aby ju zdvihol, jej desať minút nadával a vyhrážal sa jej smrťou. Potom ju nakoniec zdvihol, povedal jej, že je piča, ale aj tak ju má rád. Ešte raz. Hovoril to plastovej fľaške. Taký bol Mišo.

Asi tak dva-trikrát do týždňa prišiel a pol hodinku sa učil so mnou plávať.

Výsledok bol viac než sporný a ja musím s ľútosťou konštatovať, že nie som dobrý učiteľ.

Prvý deň kulťák Mišo plával delfína asi tak, že sa normálne topil a keď to už bolo akože dosť kritické, tak sa vyhrabal nad hladinu čubičkou. Na konci výuky už plával. Ale namiesto spojitého kopu používal prsiarske nohy a sypaná chémia v hlave mu spôsobila asi asymetriu v pažiach, ktoré majú byť pri delfínovi súmerné, ale ON mal pažiská posunuté asi o 30 stupňov.

Okrem toho mal hlavu na stranu a počas doby, keď paže idú nad hladinu, sa jeho hlava krútila sťa maják asi tak o 60 stupňov.

Neplačem na pohreboch.

Ale pri pohľade na topiaci tandem bagrov v podaní kulturistu Miša som plakal aj na kurích okách a tvorca plaveckého štýlu delfín musel saltá v hrobe robiť, prípadne sa v urne len tak presýpať.

Hovorím mu: Mišo. Veď ty vôbec nepoužívaš panvu, to musíš asi tak ako pri šukaní – šukal si už vôbec?

Ta ešte ne. Ale dvakrát už skoro a asi budem v piatok. Myslíš, že potom sa zlepším?

Že vraj šukal, ale zlepšenie neprišlo a spomienka na jeho delfína vo mne vyvoláva myšlienku, že aj mláďatko vráskavca môže mat epilepticky záchvat.

Delfín. Ja viem, že je to motýlik, ale môj tréner Peter Fotul, ktorý sa mi venoval a vďaka ktorému som vedel skôr plávať ako chodiť, tomuto štýlu hovoril delfín. Takže preto u mňa stále delfín a nie motýlik.

Dám jeden obrázok tej doby.

Takže to sú plavčíci počas svojho voľna /ten vľavo - to ja/.

V pozadí sedací bazén zvaný ryba /mal taký tvar/.

A tota buda vzadu, to je chlórhaus.

Ide asi o moju druhú sezónu. Na prvej boli na sprchách také tyčky /tu sú už retiazky/, na ktoré sa geronti s väčším, či menším úspechom napichovali. Častokrát sa stalo, že na otázku, čo ste robili, že máte krvavé oko, napichnutý geront odpovedal, že si pichol sprchu do oka.

Ta to na dnes hádam aj bude stačiť.