Keďže ja som už raz v Ríme bol (na služobke), tak som mal čestný titul vodcu svorky. Naplánoval som takú krátku trasu metrom na Španielske schody, potom pešo popri Villa Medici, cez park a dole na Piazza del Popolo, odtiaľ na Corso.
 
Električkou sme sa vrátili tak ako sme prišli, len bolo treba ísť o pár zastávok ďalej. Už som spomínal kvalitu električiek a ich obsadenosť? Staré hrkálky mali klimatizáciu na spôsob "otvoríme okno dokorán, alebo len do polovice". Síce trasy električiek boli vypísané, ale spôsobom, že na dajakej piazza sú 3 zastávky, potom na ďalšej piazza 4. Pri hustote ľudí náhliacich sa z práce, sme boli zakonzervovaní telo na telo ako na koncerte Nightwish v Bratislave. Na to, aby som trochu aj videl kde sme, som sa musel zohnúť. Našťastie jeden starý počul, že spomínam metro, tak ukázal, že tu treba vystúpiť. Vystúpili sme a zase to isté ako na Porta Maggiore - obrovský priestor, dajaká veľká katedrála, viadukt, alebo čo a čumím, kade ďalej. Našťastie starý ďalej kecá, ja čumím na neho, že čo chce povedať po taliansky. Vysvitlo, že hovorí po maďarsky s takým prízvukom, že to znelo ako jazyk kmeňa Waka waka. Starý nás odviedol k metru a ukázal aj smer. Ja som z jeho konverzácie niekedy chytil pár slov a vedel na to aj odpovedať, ale ostatní len ticho išli za nami a čudovali sa, ako dobre viem po taliansky.
 
Vyšli sme z metra a hneď sme boli pri fontáne della Barcassia. Za častého fotografovania sme sa vyštverali po schodoch. Geneticky pigmentovaní predávali všeličo možné od selfie tyčí na jedno použitie po antistresové loptičky (tiež na jedno použitie). Nestíhali sme ich odháňať, ale rýchlo sa pobrali preč, akonáhle uvideli uniformovaných.
 
Kostol Trinita dei Monti bol zatvorený, tak sme sa pobrali ďalej popri Villa Medici do parku. V parku sme si sadli, deti sa ponaháňali, migréna si povedala, že ona ešte zostane, tak sme oddychovali. Zišli sme dole na Piazza del Popolo, kde samozvaný umelec robil bubliny zo saponátu a sieťky na volejbal. Deti sa ponaháňali za bublinami. Tiež plno geneticky pigmentovaných predajcov, s ktorými sa dalo zjednať na desatinu pôvodnej ceny, predávalo svoje suveníry.
 
Ísť ďalej nemalo zmysel, lebo migréna mala dlhší účinok ako tabletka proti nej. Tak sme sa pekne vrátili. Dohodli sme sa, že na druhý deň vyrazíme okolo deviatej, aby vo Vatikáne nebolo toľko ľudí. Urobili sme si večeru a išli spať. Ja si nepamätám, kto ako, ja som si položil hlavu a spal.
 
Spal som ako zabitý. Zobudím sa, mrknem sa na hodinky a 8:20. U nás ešte všetci spali. Tak som rýchlo napísal kamarátovi, že som sa teraz zobudil, chleba nemáme, tak sa odchod odkladá na neurčito. Odpísal mi, že pôjde so mnou do obchodu aj on. Potom sa pridala aj jeho manželka, čerstvo po migréne. Aj farbu už mala. Kúpil som si chlieb a pár vecí na raňajky ako doplnok, vodu a rýchlo som sa vrátil, aby sme mohli čím skôr vyraziť.
 
Naraňajkovali sme sa, nabalili vody do ruksakov a že môžeme ísť. Kým sme sa takto všetci pozbierali, bolo skoro desať hodín, vyjdeme von a akurát sa blíži električka. Bez veľkej dilemy, zvyknutí na bratislavskú MHD a po skúsenostiach s rímskou, sme začali bežať. Už sme skoro nastúpili, keď manželku napadlo, že Roma pass, čo slúži aj ako lístok na električku, nechala  na izbe. Tak sa vrátila, my sme ju počkali na zastávke. Medzitým odišla aj ďalšia električka. Ďalšia došla taká natrieskaná ako v nedeľu večer odchádza z hlavnej stanice. Keďže išlo o okružnú jazdu mestom, tak sa ľudia rýchlo striedali, ale cesta ubiehala pomaly. Podľa google maps mala cesta trvať štyridsaťniekoľko minút a mali sme vystúpiť na predposlednej zastávke, ale keďže nebolo nikde nič vypísané a už išli sme vyše päťdesiat minút, tak som sa rozhodol (ako vedúci zájazdu, keďže som už v Ríme raz bol), že sa pozrieme na to, kde sme.
Vystúpili sme, nabrali sme smer san Pietro (podľa GPS) a išli ulicami. Pri Piazza san Pietro sa schádza svetová asociácia turistických sprievodcov. Každý vám chce ukázať krásy Vatikánu za nemalé sumy. Obchádzali sme ich ako pretekári bóje. Zastavili sme sa len pri predajcoch suvenírov “všetko za jedno euro”. Kým v strednej Európe majú monopol na obchody so suvenírmi a občerstvením šikmookí migranti, na západe to je v gescii počernejších. Odžubú nielen pochybnou kvalitou suvenírov “mejdinčajna”, ale aj počtom predaných kusov. Ak nedávate pozor, pribalia ešte ďalšie dva-tri kusy.
 
Pomaly sa blížil čas obeda a kto pozorne čítal aj predchádzajúcu časť, tak iste vie, čo doteraz nebolo - McDonalds. Posilnili sme sa pred tým, ako sme šli obohatiť ducha. Keďže sme vyšli iným východom z McDonalds ako sme vošli, vybral som sa zlým smerom. Našťastie mládež (puberťák) sa spolieha na techniku a dostali sme sa na Námestie Sv. Petra alebo Piazza san Pietro, ako to tam miestni nazývajú. Námestie je lemované stĺporadím a vyzerá naozaj impozantne aj zdola, aj z výšky. V podstate v Ríme všetko vyzerá impozantne, akoby to celé stavala banda megalomanov.
 
Našťastie nebolo veľa ľudí a aj cez skenery sme sa dostali celkom rýchlo. Pri vstupe do katedrály sa to začalo zhusťovať, ale predrali sme sa, resp. nechali niesť davom. Sem tam niekoho zastavili, že nemá vhodné oblečenie na vstup do tejto svätej stavby, čo bola postavená nad hrobom zakladateľa neoficiálne oficiálneho náboženstva slovenských slavienov. My sme sa našťastie pripravili. Okrem toho bolo aj zamračené.
 
Dohodli sme sa, že sa rozdelíme, aby si každý pozrel to, čo ho zaujíma. Potom sme sa stretli pri vchode do hrobu a predĺžili sme dobu prehliadky, lebo je to naozaj obrovské a ani takto sme nepozreli všetko. Vychádza sa cez kryptu, kde je zakázané fotiť. Sú tam pochovaní pápeži. Predpokladám, že nie všetci, len tí, ktorých sarkofág je impozantný.
 
Vyšli sme na boku a zaradili sme sa do radu na výstup na kupolu katedrály. Síce na internete písali vstupné len 8 eur, ale keďže bola sezóna, už to bolo drahšie. Na kupolu vedie 550 schodov. Mrjáci môžu využiť výťah, ale ten je len do polovice. Okrem toho treba na to aj viac čakať. Nad upozornením, že je to nevhodné pre ľudí s vysokým krvným tlakom a problémami so srdcom, sme sa usmiali (lieky na tlak som dostal až mesiac na to). Na druhej strane by bolo naozaj srandovné trepať dole na lehátku stokilového pacienta s infarktom.
 
Prvá polka výstupu bola monotónna. Široké točité schody môžu maximálne priviesť niekomu kinetózu. Druhá polka bola zaujímavejšia, lebo to sme už išli zo strechy do kupoly. Najprv sme prešli do vnútra baziliky a mohli sme sa pokochať výhľadom na oltár zhora. Potom sme išli hore do kupoly. Zo začiatku bolo cítiť len mierne zakrivenie steny a kto si neuvedomil, že kupola je pologuľa, tak si mohol myslieť, že mu je zle. Čím sme išli vyššie, tým bolo zakrivenie väčšie a na konci sme už išli krížom a v dosť stiesnených priestoroch.
 
Hore bolo pokkt substrátu, ale výhľad bol perfektný. Hlavne to, čo bolo blízko - námestie Sv. Petra, celý Vatikán, Anjelský hrad a potom väčšie stavby, ktoré vidieť aj v väčšej diaľky. Pomotali sme sa hore a išli dole. Celkom dobre sa nám išlo. Deti nás predbehli a počkali nás sa v polke na streche, kde sú toalety a bufet (napadlo by vás, že na streche baziliky Sv. Petra sa môžete vykakať?). V bufete vysokohorské ceny, aj keď  tam vedie výťah. Ale každý zíde z kupoly smädný, takže dopyt je a cena sa prispôsobí. Urobili sme ešte pár fotiek a zišli sme dole na námestie. Na námestí ešte pár fotiek a opúšťame Vatikán.