Prvé mozgové bunky odumrú po 5 minútach bez kyslíka. Po ďalších 5-7 minútach nastáva smrť. Priemerný dojazdový časť záchranky v Bratislave je 10-12 minút. Ak ste z okresu Senec alebo Pezinok, tak ste v riti, pretože tam je myslím jedna posádka na celý okres a obvykle sú vyťažené zavolaj-si-záchranku-nebudeš-čakať-na-pohotovosti hackom, takže aj tak k vám musí prísť posádka z Bratislavy. Ako je to ďalej od hlavnej dediny, neviem, ale niečo mi našepkáva, že dojazdové časy o moc lepšie nebudú. 


Za svoj život som absolvoval niekoľko kurzov prvej pomoci. Od “voľnej” hodiny na gympli cez povinnú formalitu v autoškole, až po kurz, na ktorý ma vyslal pred pár rokmi zamestnávateľ, lebo to vyžaduje zákon o BOZP. Po jeho skončení som začal mať pocit, že by stálo za to, absolvovať aj niečo výživnejšie ako oficiálny 8-hodinový (neviem prečo sa pri všetkých kurzoch prvej pomoci uvádzajú 45-minútové školské hodiny), neoficiálne tak zhruba polovičný kurz, ktorý mali všetci v paži. Možno to súviselo s tým, že sa mi akurát narodil prvý potomok. Po nejakom skúmaní na internete som objavil, že Slovenský Červený kríž robieva aj 33-hodinové kurzy. V preklade to znamená, že sa ide od piatka poobedia, celú sobotu až do nedeľného večera. Vtedy som zrovna zmeškal moment, kedy sa kurz otváral a kým som o nejaké dva mesiace stihol iný, už môj záujem upadol. Do toho druhé dieťa, covid, koniec sveta, takže prvú pomoc som obmedzil na malú lekárničku pripevnenú na batohu a pár videí o tom, ako treba aplikovať izraelák.

 

Zhodou okolností som si ich v januári tohto roku objednal pár do zásoby, len aby som o mesiac zistil, že sú zrazu investičné. Blízkosť vojny ma motivovala vrátiť sa k myšlienke na prvú pomoc - nemôžu všetci len javelinovať, lietať s dronmi alebo sa vzdávať. Niekto sa musí starať aj o zranených. A hlavne na rozdiel od kopania bunkrov, sa mi základy prvej pomoci zdali celkom užitočné aj v prípade, že by vojna náhodou neprišla. Žiadny termín na 33-hodinový kurz nebol zverejnený, tak som mailom prejavil záujem a hľadal som alternatívu. V dedinskej skupine na facebooku som zistil, že nejaká premotivovaná mamička z nášho satelitu akurát organizuje pre syna skauta a pár kamarátok 8-hodinový kurz, tiež od Červeného kríža, tak som sa prihlásil.

 

Chalan, čo prednášal bol v pohode, jazdí so záchrankou, takže mal kopec príhod z praxe (jednou z nich bola tá, čo som už spomínal v diskusii, 4-ročné dieťa, ktoré sa udusilo kolieskom z párku). Kurz to nebol zlý, ale hlavne to bolo teoretické prejdenie si základov. Z praxe sme si vyskúšali pár základných obväzových techník, umiestnenie zraneného do stabilizovanej polohy, Rautekov manéver (vyťahovanie a prenášanie zraneného z auta), Gordonove údery (Pri dusení, také to štandardné potľapkanie po chrbte, ktoré vám urobí rodina, keď vám zabehne pri rodinnom obede je dobré akurát na to, aby vás povzbudili, že kašlete správne a máte v tom pokračovať. Tie údery sú v skutočnosti riadne šupy používajú sa hlavne, keď postihnutý už nekašle. Myslím, že keby som manželke pleskol takú, ako bolo treba mlátiť tú figurínu, tak drahá skončí v špitáli a ja v base.) Heimlichov manéver a samozrejme nakoniec KPR (kardiopulmonálna resuscitácia). 

 

Potom krátky test, ústna odpoveď na nakoniec dvojminútová skúška z KPR na figuríne. Toto bola zase trocha fraška, jednak test urobil každý, aj keď nie všetko vedel a potreboval trocha pomôcť. Zároveň pri KPR sa dáta premietali na stenu. Totiž, tie figuríny kontrolujú a posielajú do PC viacero parametrov: hĺbku stlačenia, výšku uvolnenia po stlačení, správnu polohu rúk na hrudníku a samozrejme aj frekvenciu stláčania. To všetko sa prepočíta koeficientami a podľa toho vyjde na koľko percent bola KPR efektívna v zmysle odporúčaní a či človek spravil skúšku. Je to o dosť jednoduchšie, ak tie údaje non-stop vidíte pred sebou a viete si v priebehu tých dvoch minút upraviť tempo alebo hĺbku.

 

U dospelého stláčame na hĺbku Tic-Tac krabičky, vo frekvencii 100-120 stlačení za minútu, ak sa na to cítime, tak striedame 30 stlačení s 2 vdychmi, ak sa na to necítime, tak len stláčame, je to lepšie ako nič. U dieťaťa môžeme tiež stláčať do hĺbky tretiny hrudníka v pomere 30:2, nič tým nepokazíme, je však lepšie ísť v pomere 15:2. Deti majú menšie pľúca a horšie pomery objemu pľúc k telu. Okrem toho človek môže nedýchať dvomi spôsobmi. Buď sa pľúca z nejakého dôvodu vypnú a nechcú dýchať (napríklad poškodenie hlavy a upadnutie do bezvedomia). Vtedy ešte ostáva v krvnom obehu zostatkový kyslík, takže keď krv masážou srdca neustále pumpujeme tak nejaký kyslík máme v rezerve, plus trocha ho získame aj samotným stláčaním hrudného koša. Takéto nedýchanie sa vyskytne vo väčšine prípadov nedýchajúceho dospelého (výnimkou je utopenie alebo dusenie sa). Druhý spôsob nedýchania je taký, že pľúca by aj dýchať chceli, snažia sa, čo to dá, ale niečo im v tom bráni. Obvykle nejaký predmet v dýchacích cestách alebo voda. Vtedy sa pokusmi o nadýchnutie spotrebuje všetok zbytkový kyslík v krvi. A takom prípade je pumpovanie neokysličenej krvi bez dýchania podstatne menej účinné. Správne tipujete, tieto prípady nedýchania sú oveľa bežnejšie u detí. Preto u detí KPR začíname piatimi vdychmi a až potom pokračujeme striedaním masáže a dýchania (v prípade, že sa dieťa dusilo cudzím predmetom, neodstránili sme ho a upadlo do bezvedomia, je možné, že tými piatimi vdychmi ten predmet zatlačíme hlbšie až tak, že vojde do jednej strany plúc. Druhá sa rozdýcha a udrží ho pri živote a z druhej polky sa predmet operačne odstráni v nemocnici). 

 

Ak mám za seba povedať, tak čím viac by som poškodeného človeka poznal, tým by bola vyššia pravdepodobnosť, že by som do neho aj dýchal. Myslím, že cudzí dospelý by mal smolu. Žiadnu hipogrifovu prísahu som neskladal. U detí by som sa asi naopak snažil dýchať pri všetkých. 

 

Ozaj, zabudol som, pri masáži srdca budeme lámať rebrá. Ak nie, tak to robíme na hovno. Figurína to nasimulovať nevie, ale pri prvých 3-4 stlačeniach hrudníka by sme mali počuť a cítiť, ako sa rebrové chrupavky oddeľujú od hrudnej kosti. Potom už máme masáž zjednodušenú, hrudník nekladie až taký odpor. 

 

Každopádne dva týždne po úspešnom absolvovaní 8-hodinového kurzu sa mi ozvala teta od Červeného kríža, že teda o mesiac otvárajú 33-hodinový a či mám stále záujem. To som bol akurát rozbehnutý, mal objednanú väčšiu lekárničku, takže som neváhal, zaplatil 120 Eur a tešil sa na ďalší kurz. 

 

Prišiel deň D a ja som si sadol do učebne SČK - miestny spolok Bratislava - Mesto na Miletičovej, hneď vedľa kúpaliska Delfín. Prišiel som 10 minút pred začiatkom kurzu, takže mi ostalo už iba posledné voľné miesto. To že bolo úplne vpredu mi až tak nevadilo. Nemožnosť vybrať si spolusediaceho sa neskôr ukázala ako mierne problematická. Na kurze je nás 14, pohybujem sa v hornej štvrtine, čo sa veku týka. väčšina účastníkov sú dvadsiatnici a dvadsiatničky, tak pol na pol. Je tu aj pár pubertiakov. 

 

Prednášajúci nie je full time záchranár, v skutočnom živote je to nejaký Frkov kolega, pitve sa v mozgoch a skúma choroby spôsobené priónmi. Okrem toho vo voľnom čase chodieva pátrať so psom, pomáha s výcvikom psov, prípadne hľadaním v lesoch.

 

Piatok sme začali trochou teórie, poslaním ČK, históriou, teoretické základy prvej pomoci ako stavy ohrozujúce život atď. Prvá z praktických vecí bol znova nácvik KPR na figuríne. Keď sme sa na nej všetci vystriedali, tak sme si pridali ešte návod ako postupovať ak nájdeme človeka v bezvedomí:

  1. Poriadne sa poobzerať, či mi nehrozí nebezpečenstvo (k postihnutému nebež, lebo sa zjebeš), lebo ak sa nám niečo stane, tak ďalší záchranca v poradí bude mať na krku dvoch zranených

  2. Nahlas ho oslovíme

  3. Ak nereaguje, tak ním skúsime zatriasť (nekľakneme si na zem, len si čupneme, pristupujeme k ležiacemu zásadne od hlavy a trasieme za rameno, celý čas sme pripravení vyskočiť a utekať. Totiž častokrát dotyčný v bezvedomí len vyspáva opicu a mohol by nám z prvej prijebať)

  4. Ak ani obraz, ani zvuk, tak skúsime nahlas zakričať, či nám niekto, koho nevidíme nemôže pomôcť (napr. sedí vo vedľajšej kancelárii, šmíruje z kríkov). Vyhýbame sa otázke “Je tu niekto?” Pretože po odpovedi “Kto by tu jedol.” Budeme mať dosť problémov so stádom splašených dinosaurov. Ak niekoho vidíme, tak ho oslovujeme napriamo: “Hej ty idiot v modrej mikine, volaj 155, už-aj!” 

  5. Uvoľníme dýchacie cesty (zabudneme na socialistickú prvú pomoc a rozhodne sa nebudeme snažiť dotyčnému zicherkou prišpendliť jazyk o líce, aby mu nezapadol), použijeme jednoduchý manéver prst-brada.

  6. Skúsime, či dýcha - priložíme mu ucho nad ústa a nos. Vidím (že sa mu dvíha hrudník), cítim (že žral tlačenku s cibuľou vánok na uchu), počujem (výdych). Či má postihnutý tep nezisťujeme. Nevieme to, a mohli by nastať iba dve situácie: buď nič nenahmatáme, lebo nevieme kde a dotyčného bezdôvodne odpíšeme ako mŕtveho alebo nahmatáme vlastný tep a o umierajúcom človeku si myslíme, že je v pohode, lebo ma “zdravých” 100 za minútu. Nám stačí jednoduchá poučka dýcha = má pulz, nedýcha = nemá pulz.

  7. Ak nedýcha, tak urýchlene prehmatáme postihnutého, priebežne si vizuálne kontrolujeme ruky, hľadáme nejaké väčšie krvácanie, ak ho nájdeme, musíme ho zastaviť ako prvé, v opačnom prípade pri snahe o KPR dotyčného vypumpujeme do sucha ( k tomuto bodu patrí aj nasadenie si rukavíc, ak máme)

  8. Voláme záchranku, ideálne cez handsfree a ideálne súčasne s predchádzajúcim bodom. Ako prvé vždy nadiktujem, kde som (VRÁTANE mesta/obce). Totiž, ak mi dojde baterka alebo vypadne signál, je lepšie ako operátor vie, kam poslať záchranku a nevie prečo, ako keby mal kompletný chorobopis, ale nevedel, kde sa postihnutý nachádza. (ak ste blbí ako ja a neviete si zapamätať čísla: 158 - 8 na konci sú putá, 150 - 0 je jazero na čerpanie vody a 155 - 5 je invalidný vozík. 112 voláme ak potrebujeme viacero zložiek naraz, napr. pri dopravnej nehode. Ak vieme, že nám treba len záchranku, je lepšie volať 155 napriamo, tam je operátor vždy zdravotník. Na 112 nám to môže zdvihnúť aj hasič alebo policajt. 

  9. Záchranka nám odporučí začať s KPR, tak začneme.

 

Zhruba okolo ôsmej večer končíme prvý vyučovací deň, niektorí si ešte trénujú KPR následne nás prednášajúci vyháňa domov. S sobotu začíname nekresťansky skoro o ôsmej. Ako prvé si opakujeme ten postup zo včera. Každého účastníka kurzu pošle na chvíľu za dvere, keď sa vráti do učebne, čaká ho nejakým spôsobom modifikovaná situácia s nálezom človeka v bezvedomí. Ja som to mal ľahké, musel som si len uvedomiť, že KPR nemôžem robiť na posteli a treba dotyčného položiť na tvrdú podložku. Zložitejšie to mali napríklad baby. Dve čakala dospelá figurína v bezvedomí, ktorá mala na hrudi položenú figurínu novorodenca a k tomu inštruktor pustil z PC najsrdcervúcejší detský plač, aký som v živote počul. Dámy sa s tým vysporiadali diametrálne odlišne. Jedna priskočila k dieťaťu, pritisla si ho na hruď a začala ho utešovať. Dospelého si nevšímala. Druhá dieťa odstrčila, vrhla sa na KPR. To že jej inštruktor po pol minúte zákerne detský plač vypol si všimla asi po 5 minútach. Hádajte, ktorá bola hniezdeniachtivá tricinka a ktorá druháčka na sestričkovskej strednej. 

 

Ja som v rámci jednej modelovej situácie hral čumila, že či ma zasahujúca slečna využije. Poslala ma pre AED - defibrilátor. Taká čarovná krabička, ktorá môže zachrániť život a sama rozpráva, že čo máš s ňou robiť. Kukám na ňu, že moja, fakt ho nemám vo vačku, tak ma poslala na Delfín si ho vypýtať. Akože som našiel a aspoň som si vyskúšal jeho použitie. 

 

Nasledovala ďalšia teória - komplexná prehliadka postihnutého, ktorá sa robí až keď je jasné, že nám do 5 minút neexne. Vtedy treba dôkladne prehmatať celé telo, skúmame abnormality, deformácie, bolestivosť, menšie krvácania, cudzie predmety, všetko. Tu sme sa rozdelili do dvojíc podľa toho, s kým sme sedeli. Jeden z každej dvojice išiel za dvere, kde mu inštruktor vyrobil z malej vatovej guličky a leukoplastu zranenie, ktorú mu prilepil niekde pod oblečením na tele. Druhý z dvojice musel zraneného prehmatať a objaviť všetky zranenia (každý zranený mal náhodný počet). 

 

Nerád sa dotýkam cudzích ľudí, hlavne preto, že nemám rád, keď sa cudzí ľudia dotýkajú mňa a vždy predpokladám, že protistrana to má rovnako, tak ju nechcem mojimi dotykmi dostávať do rozpakov. Moja spolusediaca bola odo mňa o hlavu nižšia a zhruba v rovnakej váhovej kategórii. To znamená, že keby som chcel prehliadku urobiť poriadne, tak by som musel preskúmať všakovaké záhyby. Našťastie inštruktor bol kolegiálny a mala iba jedno zranenie v kolennej jamke, ktoré som zvládol odhaliť aj s minimálnou mierou intimity. V iných prípadoch až taký milý nebol. Jedna baba tam bola aj s priateľom, takže nejaký ostych nevadil. Tá dostala asi 10 rôznych nálepiek, takže ju frajer prehliadal asi pol hodinu. Aj tak neboli pár, ktorému to trvalo najdlhšie. Spomínaná nádejná sestrička (určite nie z Kysúc, skôr z krajiny krivonohých koníkov) sa totiž neprezieravo priznala, že je veľmi šteklivá. Takže nedostala žiadne zranenie a jej partnerka ju extrémne dôkladne prehliadala, pretože si myslela, že je neschopná, keď nevie nájsť ani jednu nálepku. 

 

Potom znova trocha teórie, potom prax - ukladanie do stabilizovanej polohy. Vymysleli ju pre ľudí, ktorí sú v bezvedomí, ale dýchajú. Stabilizovaná poloha bráni dvom veciam. Aby sa nám zranený neodkotúľal a aby sa neudusil zvratkami, resp. mu nezapadol jazyk. V živote sa nám zíde pri najebaných kamošoch na chatách. Dáme ich do stabilky a občas kontrolujeme, či neprestali dýchať. Ešte je celkom praktické, naučiť sa do nej uložiť sám seba. Ja napríklad v inej ako stabilizovanej polohe večer nezaspím.

 

Znova sme sa išli rozcvičiť, tentokrát na dvor. Trénovali sme vyberanie zraneného z auta (to robíme len, keď fakt musíme napr. hrozí výbuch alebo zranený nedýcha) Dávame si na seba, kurva, veľký pozor. Môže nás trafiť iné auto. Ako prvé vypíname zapaľovanie a zaťahujeme ručnú brzdu. Snažíme sa nepchať zbytočne do auta hlavu, hlavne ak vidíme, že nevystrelili airbagy. Môžu vystreliť oneskorene a je dosť rozdiel, či schytáme šupu spredu zo vzdialenosti 30-50 cm ako pri šoférovaní alebo do spánku zo vzdialenosti 10 cm, keď pichneme hlavu pred volant. Rozopneme pás, natočíme si zraneného a pomocou Rautekovho manévru ho vytiahneme. Ak máme správnu techniku, tak by sme mali vedieť vytiahnuť aj o dosť ťažšieho človeka, ako sme my sami. Keďže v kurze nevidím nikoho vysoko nad moju stovku, tak skúšam len moju spolusediacu a ešte jedného vysokého nasypaného chalana. Ten sa kvôli ramenám do tej červenokrížovej služobnej Dacie takmer nezmestil. Ide to celkom dobre, dôležité je položiť si zraneného na seba a podstrčiť pod neho koleno. Potom ho už akoby ťaháme na rudle. Moja obľúbenosť raketovo stúpa, všetci si chcú skúsiť vytiahnuť z auta čo najväčšie závažie. Spolusediaca sa vyhovára na zranené koleno, takže jej pomáham a miesto vyberania ma len objíma. 

 

Stále vonku trénujeme ďalšie prvky manipulácie so zraneným, prenášanie na deke, bez deky, v 5 ľuďoch, v 4 atď. Jeden väčšinou iba drží hlavu, pre prípad, že by mal zranený poškodenú chrbticu. Na záverečné číslo prenášania sa presúvame dovnútra a trénujeme schodisko. Majú tam dosť úzke schody, také, že sa tam akurát dvaja dospelí vyhnú. Vo štvorici z neho znášame chalana, má poškodenú chrbticu, ležal tam na bruchu a tak. Dovtedy sme vždy dotyčného prevrátili na chrbát a niesli hore tvárou. Hentam sme sa k nemu nezmestili, plus asi by sa nepotešil, keby sme ho na schodoch rolovali. Kopec srandy, za normálnych okolností by sa zranený znášal laikmi iba v prípade, že by prestal dýchať alebo by mu na danom mieste hrozilo bezprostredné nebezpečenstvo, napríklad požiar. Našťastie nám figurant nedrbol. 

Prichádza zlaté číslo soboty - praktické situácie. Inštruktor si vyťahuje šminky, berie na dvor štyroch dobrovoľníkov a postupne nás po skupinkách volá von. Tam nás čaká naštartovaná Dacia, pred ňou kričiaci zakrvavený človek. V Dacii dezorientovaný vodič, spolujazdec v limbe a hysterické decko. Napriek tomu, že teoretické informácie mi vytekajú aj z uší, ráno som minimálne 15-krát videl postup, ako začať s oživovaním, tak v prvom momente neviem, čo skôr. Ako prioritizovať zranených, komu sa venovať ako prvému. Nejako sme si ich podelili, na mňa ostal spolujazdec. Nastupuje u mňa tunelové videnie, príliš nevnímam ostatných, ja mám svojho skoro tuhého, tak sa mu venujem. Zaťahujem ručnú, rozopínam mu pás a snažím sa zistiť, či dýcha. Je to o dosť ťažšie ako keď leží na chrbte na zemi, ale nakoniec vyhodnocujem, že asi nie. Vyťahujem ho, popritom vnímam, že zrazený pred autom kričí ako o život, ale sú pri ňom dvaja, tak neriešim. Počujem, že niekto volá sanitku, takže to si zo zoznamu škrtám tiež. Môj furt nedýcha, tak ho vyťahujem von, uložím ho do trávy. Vtedy sa zázračne zdvihne, odkráča, vráti sa s oživovacou figurínou, ktorú mi podá a ide bokom. Odteraz to mám už easy, už len masírujem. Bolo by to jednoduchšie, keby slečna, ktorá si zobrala na starosť decko nestála meter od nás a malá hystericky nerevala, že čo robím jej dedkovi. Popri oživovaní sa snažím rozprávať s ňou, ale je to pekná hlúposť, o chvíľu nevládzem dýchať. Tak kričím na slečnu, nech ma príde vystriedať s masážou a malú si zoberiem ja. Odvádzam ju bokom, zisťujem, že išli s otcom a dedkom na dovolenku, ona vzadu spala, keď zrazu rana. Vyzerá, že jej fakt nič nie je. Ale stále sa chce vrátiť k dedkovi, ktorého som oživoval. Posadím ju na hojdačku a hojdám, malá stíchne. Inštruktor sa na mňa pozerá a pýta sa, či si fakt myslím, že hojdať dieťa priamo po dopravnej nehode je dobrý nápad. No nie je, ale aspoň chvíľu, kurva, držala hubu.

 

Simuláciu zastavujeme, vraciame sa dovnútra a prechádzame si, čo ktorá skupina urobila dobre alebo zle. Znova dobrovoľníci na figurantov, tentokrát bude situácia vnútri. Záchranár, má kopec papierov, na každom presne popísaný scenár situácie, čo sa bude diať, ako prečo. Každého figuranta nabriefuje a namaskuje mu zranenia. Väčšinou je zhruba tretina účastníkov figurantami, a zvyšok si situáciu vyskúša v dvoch skupinách. Takže každý figurant si ten scenár zahrá dvakrát. 

 

To be continued...