Blblacar je skvelý jednoduchý vynález na organizovanie spolujázd. Funguje online tak, že si zadáte, odkiaľ/kam/kedy chcete ísť, a ono vám vypíše jazdy, ktoré sa vašim požiadavkám najviac podobajú. Alebo ako vodič môžete uviesť, kedy/kam idete a čakať, či sa vám niekto prihlási. Vopred stanovíte cenu na jedného pasažiera. Tá sa potom nemení bez ohľadu na to, koľkí pôjdete. Žiadne garancie, len možnosť napísania spätnej väzby, ktorá je uverejnená v profile šoféra/cestujúceho. Je to ekologické a skvelá alternatíva k bájnym slovenských vlakom. Tu hneď udeľujem 4 hviezdičky z 5 zhorených rušňov. Lenže ľuďom viete čo.

 

Moja prvá jazda bola dokonalá. Skvelý, dôveryhodný, svižný šofér s priestranným pohodlným autom, dochvíľny, ústretový, komunikatívny, len miernučko úchylný. Cesta bola krásne priamo z parkoviska blízko môjho bloku v Košiciach až ku môjmu bratislavskému bývaniu. Cena bola nižšia než lístok na vlak, ktorý by šiel dlhšie a musela by som sa naň trepať na stanicu a k trvaniu cesty prirátať aj cestu zo stanice. No čo budem klamať, bola som nadšená. Pôsobilo to tak jednoducho, čo by sa mohlo pokaziť?

 

Nuž, užívateľom odporúčam vydebatovať si so šoférom vopred presnú trasu, plánované zachádzky, prestávky, prepravované zvieratá, rýchlostný limit, vek a technický stav auta, miesto nástupu, ochotu čakať na meškajúcich spolucestujúcich, záznamy v registri trestov, hudobný vkus a ochotu odviesť až domov...  a tento zoznam narastá s každou ďalšou jazdou.

 

Blablacar môže nahrádzať sociologický výskum. Kde inde by som sa dozvedela o kolóniách východniarov pracujúcich na týždňovky kade tade po okolitých krajinách? Kedy inokedy by sa mi konšpirátori zdôverili so svojími najnovšími obavami? Stačilo spomenúť, že chcem dieťa a čo šofér, to ochotný darca. Ženatý, slobodný, starý mladý... neuveriteľná všadeprítomná ochota.  Alebo viete si predstaviť, že sa niekto živí spamovaním? Často sa pýtam aj kto koho volil. Nechcem ukazovať prstom, ale s voličom Smeru som ešte nemala tú česť. Zato keď som zistila, že jeden vodič to myslí vážne s obdivom Harabina, kus som sa bála o život. A o to viac, keď sa zaprisahával, že Kočnera pustia a ešte mu budeme platiť odškodné.

 

Iný šofér sa priznal, že za rok dostane asi 50 pokút za rýchlosť, ale že on proste nevie jazdiť pomaly. Na diaľnici šiel 170km/hod a do toho písal na smarfóne. Obiehali sme v jednom kuse a obvykle s odstupom len pár centimetrov od ostatných áut. Trasu do Košíc sme stihli za 3,5 hodiny. Volil Kotlebu.

 

Ďalší blablač sa cestou z Rakúska rozhodol, že však severom to trvá podľa navigácie rovnako dlho a zobral pasažiera, čo chcel vystúpiť v Poprade. Akože ok, lenže v ten večer začalo snežiť. Diaľnicu od Popradu na východ chvíľami nebolo v závejoch vidieť. Plus obaja boli tuhí fajčiari. S prestávkami pre realizáciu savého reflexu a zásahmi vyššej moci nám cesta trvala sedem hodín. To by človek aj vzal na milosť toho, čo to spravil za polovicu.

 

Rebríček najdlhšej cesty však vyhráva vodič 9-miestneho vozidla, ktorý trval na tom, že mám naňho čakať na pre mňa komplikovane prístupnom mieste. Meškal, lebo však už mal plné auto plus boli zápchy z Devínskej, odkiaľ vyrážal. Ušlo sa mi miesto v strede v treťom rade. V ten deň sa vesmír spikol proti všetkým, čo chceli odísť z Bratislavy na sever, juh či východ. Vlaky nešli pre nejaký viachodinový výpadok a na diaľnici za Bratislavou ste mohli pokojne zaparkovať a odísť. My sme to obišli po vedľajších a poľných cestách, ani neviem akými zákutiami. Lenže okrem snahy obísť zápchy sme zachádzali aj kvôli rozvozu spolucestujúcich do bodov mimo hlavného ťahu. Plus nás zastavila polícia. Tuším od odchodu z bytu v BA po príchod domov do KE to bolo takmer deväť hodín. S Blabla je proste všetko bez záruk. Za niečo môže šofér, za niečo nie, ale radšej si už žiaden program po príjazde neplánujte.

 

Fajčiari sú svojská kategória šoférov aj cestujúcich. Jeden po výjazde z Košíc mal prvú dvadsaťminútovú prestávku už po 20-tich kilometroch. A potom ešte dve. On sa totiž nerád náhli. Tak sme prestávkami strávili nechtiac vyše hodiny. Mnohí tiež zabudnú, že posledné natiahnutie z cigarety vonku a vydýchnutie vnútri nie je úplne ohľaduplné voči spolucestujúcim nefajčiarom. Just saying, niežeby som za to mala chuť vraždiť pomaly, bolestivo ako zubár ťahajúci nervy bez umŕtvenia.

 

Zo série bizarných skúseností vyberám:

Vodič stanoví čas ,ale krátko pred ním posunie odchod na skôr. Čo už, zalarmujem niekoho, aby ma odviezol, kam treba. Lenže vodič mešká.  Keď konečne príde, sedíme plné auto v horúčave a čakáme, lebo ešte niekomu sľúbil, že niečo odvezie.

„Ty si ešte doma?“ počúvam ako volá doručiteľovi. Pením, zúrim, ale nechcem ísť do väzenia za vraždu.

O 15 minút mu zase volá.

„Ta však si zavolaj taxík!“ Beliem od zúrivosti.

O pol hodinu už ani nebral telefón, ale všetci sme pekne čakali chtiac či nechtiac. Došiel a dal šoférovi nejaký papier. Konečne vyrazíme asi hodinu po mojom odchode z domu. Čoskoro však stojíme na salaši na Soroške (kde nič okrem reštaurácie nie je), lebo šofér sa o tretej poobede ide naobedovať. Čo ho tam zaujímame my ostatní? Ani sťaby kpt. Danka študentská česť.

 

Ďalší nás napchal spolu štyroch do mini kabrioletu a grátis k odvozu som mala scénickú jazdu po Slovensku. Lebo nielenže sme šli cez Prešov, ešte sme schádzali z diaľnice za Braniskom niekoho vyzdvihnúť v dedine, a potom sme si cestu „skrátili“ cez Donovaly. 

 

Jeden šofér si to celé nejak zle naplánoval, ale strašne chcel vyhovieť jednej cestujúcej, takže na poslednú chvíľu posunul odchod o hodinu. Keďže sme však boli štyria cestujúci okrem neho (ďalšie 9-miestne vozidlo bez varovania vopred), a zároveň bol veľmi busy v práci, mne jedinej zabudol dať vedieť o posune. Potom mi zabudol dať vedieť, že je pre nehodu zaseknutý na ceste z Brna do Bratislavy.  Keď konečne došiel, nemal vôbec chuť sa cítiť previnilo za to, že na 40 stupňovom úpäku naňho dve hodiny čakám. Ďalšiu pol hodinu sme potom ešte čakali na tú, čo si vypýtala prvý posun odchodu. Po tomto meškaní sme šli pekne tankovať ešte v Bratislave a počas toho šofér dohadoval s  niekým, kde cestou na Donovaly ho naberieme. A tam mi už rupli nervy. Pozrela som naňho tak znepokojene, že hneď prestal. Asi ďalšiu hodinu som mu čistila žalúdok v nádeji, že prejaví nejakú ľútosť, či zmysel pre zodpovednosť, ale márne. Jediné, čo pochopil, bolo, že odchody sa neposúvajú pre jedného pasažiera a trasy sa neprispôsobujú náhodným záujemcom o cestu. Šli sme teda pekne najkratšou cestou.

 

Keď už zlých skúseností začalo pribúdať výrazne viac ako tých ok, opakovala som si, že nedá sa mať štatisticky stále smolu. Každú ďalšiu jazdu som dúfala, že tentokrát to musí byť ok. Nuž, tak mali sme sa stretnúť v centre Košíc o štvrtej. Nejak to asi o pol tretej presunuli na tretiu, tak som si dala ako podmienku, že ma vyzdvihnú u mňa doma (poučená z predošlého čakanie na benzínke). Lenže nechodili a nechodili. Zavolali, že sa im vypálila smerovka, tak boli kúpiť novú a teraz ju menia. Ok. Stále nechodia. Už boli takmer štyri, keď zase volali. Dostali defekt.  Tak už som sa začala báť, čo za auto to bude. Nakoniec auto bolo fajn, ale mali len dojazdovú náhradu a predstava, že pôjdeme do Bratislavy 80-kou sa nepáčila ani jednému z nás. Začali sme svorne naplno hľadať riešenie, ale čoskoro všetky predajne a servisy zatvárali a kamkoľvek sme sa dovolali, tento model proste nemali. Fakt sme improvizovali, snažili sa, ale najlepšie, čo sa podarilo, je že som stihla večerné icečko. Šofér s priateľkou zostali dlhšie v Košiciach. Ako dopadla osoba, ktorú mali vyzdvihnúť v Rimavskej Sobote, si nechcem ani predstaviť.

 

Táto štatistická anomália už fakt musela raz skončiť. Konečne milý, mladý, ústretový, pozitívne naladený šofér. Ja, on a veľmi milý párik cestujúci niekomu na svadbu. Všetko super. Jazda, počasie, debata. Cesta ubiehala jedna radosť, až sme sa zastavili v Rimavskej Sobote, aby si šofér kúpil pri ceste melón.

Dievčina vzadu pozerá na mobil a počujem iba: „A stále ukazuje  Ružomberok dve hodiny.“

„A prečo pozeráš Ružomberok?“ pýtam sa zmätene.

„Tam ideme na svadbu.“

„Ale my nejdeme cez Ružomberok.“a došlo mi, že máme prúser.

Došiel šofér s melónom.

„Ale však v Rožňave máte tú svadbu.“

„Nie, v Ružomberku.“

Ešte chvíľu nič a potom už aj jemu došlo, že máme prúser. Pomýlil si tie dve mestá, keď sa dohadovali. Jasné, že internetový signál bol takmer nulový. Nájsť najkratšiu cestu z Rimavskej do Ružomberka sa nedalo a nik z nás nebol v zemepise taký zbehlý. Vymyslela som teda, že ak nemám cestovať dva dni, tak môžeme ísť z Rožňavy mega scénickou grc-route do Popradu odkiaľ to vlakom zvládnu, aj keď už neexistoval spôsob, ako by stihli obrad.

 

Iná story. Napriek dohode o výstupe na autobusovej stanici v Bratislave, jedna spolucestujúca to zahrala na umierajúcu s neúnosnou batožinou, tak nech ju odvezieme v špičke ku štadiónu Ondreja Nepelu. Že tam nikdy nie sú zápchy. Cesta po autobusku trvala tým pádom nám ostatným o hodinu dlhšie, ale to nie sú zápchy podľa nej, lebo však autá sa hýbu. No neľúb ju.

Random veta z tej jazdy: Aj pornoherci sú ľudia, väčšinou.

 

Tak  a ešte nejaké legendy od spolucestujúcich.

Jedna mladá slečna milo navrhla, že je ochotná zaplatiť inak ako peniazmi.

Ďalšia mladá slečna zabudla, že treba platiť v hotovosti, ale že pošle na účet...

Ešte ďalšia pasažierka sa cestou južnou trasou do Košic spýtala, či by to bola veľká zachádzka do Kežmarku. Evidentne zemepis nie je populárny predmet u veľkej časti populácie.

Jedna vodička šla tak pomaly, až sa nejaký muž ponúkol, že to odšoféruje. Nadšene súhlasila, akurát potom od neho ešte chcela, aby aj tak zaplatil.

Niekto si v piatok pomýlil od ktorého McDonaldu sa odchádza, tak sa preňho vracali z Avionu na Prievozskú v príšerných zápchach.

Bez varovania, namiesto teenagerky došla ako spolucestujúca jej babka.

Jeden spolucestujúci bol zjavne narkoman s absťákom. V jednej chvíli v panike kričal, že sa musí dostať do kufra, tak vodič zastal. Narkoman si vybral z kufra papier a uhlíky a začal si kresliť.

 

Skrátka skvelý koncept, len ľuďom viete čo.