Tento rok som usúdil že starší syn je už dosť veľký na to, aby videl nejaká skutočné lietadlá, nie len furt mávať Boeingom, čo nám prelietajú nad záhradou. Okrem toho, ja som bol naposledy na leteckom dni ešte v Bratislave na SIAD 2004. Príhodne sa prvý septembrový víkend tohto roku, po vynútenej covidovej prestávke v roku 2020, znova konali letecké dni SIAF. Ešte príhodnejšie sa kvôli rekonštrukcii sliačskeho letiska presunuli na leteckú základňu Malacky, čo mám tu za kopcom, tak som kúpil lístok na nedeľu.
V sobotu večer som preliezol facebook, aby som zistil organizačné veci a hlavne prípadné nedostatky a pripravil sa na ne. Kvôli protipandemickým opatreniam bolo podujatie rozdelené na dve časti, jedna s kapacitou 5000 návštevníkov v režime OTP a druhá s neobmedzenou kapacitou v režime plne očkovaní. Každá sekcia mala vlastný vstup na opačnej strane letiska a hlavne vlastné parkovisko. Takže sa pár ľuďom stalo, že zaparkovali na nesprávnom parkovisku a potom v krásnom doobednom jesennom slniečku šlapali 3 kilometre k správnej bráne. Čítal som nejaké šumy, že organizátori nechceli očkovaných návštevníkov púšťať do OTP sektora (aby nezaberali obmedzenú kapacitu) a šikovali ich do očkovaného sektora, preto som nenechal nič na náhodu a vyrazil rovno tam.
Malému som večer vysvetlil, že musíme ráno skoro vstávať, aby sme na desiatu už boli na letisku, tak ma pre istotu zobudil o šiestej. Všetko išlo podľa plánu, o 9:30 sme zaparkovali na správnom parkovisku a po necelom kilometri dorazili k správnej bráne. Tam mi skontrolovali očkovací certifikát, o pár metrov ďalej lístok a boli sme na letiskovej ploche. Akurát vzlietlo prvé lietadlo programu, tak sme frčali k plotu pri runway. Synovi som rozložil skladaciu stoličku, strčil do ruky horalku a sledovali sme L-29 Delfín.
Bez mučenia sa priznám, že zrovna sólo vystúpenia cvičných lietadiel ma bavia z leteckých dní najmenej. Buď chcem vidieť veľa koordinovaných lietadiel alebo poriadny vojenský stroj. Napriek tomu, išlo o prvé číslo programu, takže som si ho užil.
Druhý v poradí bol vrtuľník W3A Sokol, ten bol parádny. Akrobatika na vrtuľníkoch je kvôli inej fyzike o dosť iná, ako na lietadlách, vrchol čísla bolo postavenie vrtuľníka na nos a prechod z vodorovného letu prudkým stúpaním kolmo hore, prípadne cúvanie.
Po prelete sa od skupiny odpojili 4 lietadlá Viper SD-4 vyrobené v prešovskej firme Tomark. Predviedli nejakú akrobatiku, komentoval to pánko od výrobcu, a v zásade to znelo ako platená reklama. Zapamätal som si dva podstatné údaje - tento model urobí Ba - Ke za hodinu a pol, pri priemernej spotrebe cca 8 litrov bežného automobilového benzínu na 100 km.
Po odlete Viperov vzlietla časť skupiny vzdušných síl Ozbrojených síl Slovenskej republiky, konkrétne jedna Mi-17, dva UH-60 Black Hawk a jeden domáci (Malacky je jeho domovské letisko) C-27J Spartan. Odleteli, aby sa sformovali do formácie, medzitým mladý zožral horalku a pišťal, že je hladný. Pretrpel vystúpenie vrtuľníku MD-530, z neho si nepamätám vôbec nič. Konečne prišlo otvorenie programu - prelet OS SR. Najskôr preleteli tie tri vrtuľníky v trojuholníkovej formácii (vpredu Mi-17, za ňou Black Hawky) druhú trojuholníkovú formáciu tvorili Spartan, Mig-29 a tuším Albatros.
To bol jediný Mig-29, ktorý sme videli vo vzduchu. Po prelete väčšina strojov zdrhla, len Mi-17 vystúpala do väčšej výšky aby z nej mohli vyskákať výsadkári z 5. pluku špeciálneho určenia v Žiline. Každý mal na nohách pripnutú malú vlajku nejakého štátu, ktorý sa leteckých dní zúčastnil. Až na posledného, tomu zavesili gigantickú 16x8 metrov veľkú slovenskú.
Pristáli a pišťanie potomka sa už nedalo znášať takže sme opustili svoje prestížne miesto pri plote a vyrazili k stánkom. Bolo ešte len 11 hodín, takže žiadne rady sa nekonali a mohli sme vyberať z malého streetfood festu: hamburgre, pizza, bryndzové halušky, cigánska, klobásy, mac&cheese, kebab, langoše, trdelníky na slano plnené nejakými hipsterskými avokádovými onými. Mladý si vybral cigánsku s kečupom a kyslými uhorkami. Pomedzi to lietala letka ministerstva vnútra, ja som registroval iba “vládne špeciály” Fokker 100 a Airbus A319CJ. Hlavne ten Airbus si to užíval a robil parádne kúsky. Na to že je to krava určená na vozenie ľudí a nie na akrobatiku.
Potom som s polodojedenou cigánskou v ruke, obrovským batohom na chrbte a deckom v druhej ruke bežal na toi-toiky, pretože mu bolo treba cikať. A bolo ho treba zdvihnúť, lebo nedočiahol. Nejako sme to dali. Medzitým nám asi ušlo vystúpenie slovinského PC-9M, ale keďže to bol ultralight, tak ma to až tak netrápilo. K plotu sme sa už nedostali, takže sme rozložili deku ďalej od plotu. Miesta bolo prekvapivo dosť, minimálne 3 metre v každom smere od nás bolo voľný priestor. Ďalší v poradí mali byť Taliani s M-346, čiže zase sólo cvičné lietadlo. Mali však nejaké technické problémy, tak ho radšej do vzduchu nepustili.
Po ňom išla AČR a ako podotkol Marcel Forgáč, ktorý letecký deň spolukomentoval, prvý veľký hukot dňa - JAS-39 Gripen. Mladému vyťahujem z batohu sluchátka a Gripen štartuje.
S úsmevom na tvári si užívam bubienky trhajúci zvuk. Synátor sa tvári, že to dosť hučí aj cez modré chrániče sluchu, ale keď začne stíhačka vystreľovať klamlivé ciele - flares, ktoré vyzerajú ako chudobný ohňostroj, tak vezme hukot na milosť. Češi trocha šetria a tak viac ako 5-6 flér naraz nepoužijú, väčšinou na zvýraznenie nejakého manévru.
Nasledujú južní susedia s staručkým vrtuľníkom Mi-2. Sánka dolu šéfe, parádne vystúpenie. Podfarbujú ho tým, že skoro celý čas majú zapnutý generátor dymu, takže to pekne vyzerá a ešte aj super ilustruje aerodynamiku. Číslo zakončujú pyrotechnikou, z vrtuľníka padajú zlaté iskričky, potom vystrelia asi 10 flér naraz, ktoré vytvoria okolo vrtuľníku anjelské krídla.
Po ňom sa predstavia domáci so Spartanom. 18-tonová mrochta (30 ton s nákladom) nie je ideálne akrobatické lietadlo a o to viac rešpektu si zaslúžil pilot za to, čo z neho vytlačil. Najzaujímavejšia časť bolo taktické pristátie z 30 stupňového klesania (to je, že sakra prudké), už som ho videl rozfašírkovaný na asfalte. Ale pristál, hodil spätný chod vrtulí a zastavil fakt na 50 centovke. Potom na podobne dlhej dráhe zase vzlietol.
Pokračujú OS SR a predvádza sa Black Hawk. Práve počas jeho vystúpenia išli okolo našej deky Češi v leteckých kombinézach s nášivkami W3A Sokol a započul som: “Ty vole, to není možný, vždyť dělá to samý co my! ”
Čierny jastrab pristáva a vzlietajú Poliaci zo skupiny Orlík na Orlíkoch - PLZ-130, cvičné turbovrtuľové lietadlo. Vyzerá to ako vystúpenie leteckej akrobatickej skupiny - light. Je ich 5, 4 lietajú vo formácií piaty je sólista, ktorý baví divákov, kým ostatní dokončia prelet a prichystajú sa na ďalšiu figúru. Majú aj generátory dymu, ktoré hojne používajú. Komentuje to chlapík z ich skupiny srandovnou poľskoslovenčinou. Bolo to zábavné vystúpenie. Orlíky nakreslia na oblohu prvé srdce dnešného dňa.
Prichádza ďalší sused, tentokrát z Rakúska, vrtuľník BO-105C, lietajúci vo farbách Red Bullu, pilotovaný Felixom Baumgartnerom. Ak ste nežili na mesiaci, tak to meno ste už počuli. Taký týpek, čo skočil padákom z hranice vesmíru a vlastným telom prekonal rýchlosť zvuku. Jeho vrtuľník má špecifickú konštrukciu rotora, ktorá mu umožňuje robiť kúsky, ktoré iné vrtuľníky nezvládnu.
Po ňom sa vracajú Poliaci, tentokrát na páriku Mig-15. Čo je vlastne cigara s krídielkami. Toto vystúpenie som si bohovsky užil, myslím, že toto historické obdobie letectva nedostáva až tak veľa priestoru na leteckých dňoch. Čo je veľká škoda.
Štartuje druhý Spartan, tentokrát Taliani, priamo z továrne. Nemám pocit, že by robili niečo iné ako naši na tom istom lietadle, vrátane taktického pristátia. Malý je už znudený, potrebujem ho udržať na letisku ešte 2 hodiny, do vrcholu programu, tak súhlasím s výpravou na skákací hrad. Chvíľu stojíme v rade a dieťa odovzdám dozoru skákacieho hradu a môžem si vychutnať ďalšiu perličku.
Maďar Zoltán Veres je multitalentovaný pilot, kvalifikovaný na viac ako 50 rôznych strojov. Predvádza sa na akrobatickom lietadle MXS. Vyzerá ako všetky ostatné ultralighty, až na to, že je vyrobené z uhlíkových vlákien a má neskutočne predimenzovaný motor. Počas tohto vystúpenia beriem na milosť ľahké a cvičné lietadlá a s občasným “Čo ti jebe?!” sledujem vystúpenie ani nedýcham. Zoltán kreslí druhé dnešné srdce. Potomok sa vyskákal a otravuje, že by si chcel pozrieť vystavené lietadlá na stojánke. Ideme k nim, ale je to niekoľko sto metrov, tak dojdeme len na začiatok, urobím pár fotiek s knižkou, za ktoré mi vydavateľ vynadal, že sú rozmazané a ideme späť.
Tu niekde mi volá neznáme číslo, dvíham, že wtf?! Volá mi jedna dailyfemale, že akurát dorazili na letisko, že či nezmeškali Frecce Tricolori. Nezmeškali, dohadujeme si neurčité stretko na ploche.
Akurát začínajú spoločné vystúpenie vrtuľníky Mi-171 a Mi-24/35 AČR. Najviac sa mi páčilo, keď zastali vo vzduchu čelom k sebe a otočili sa o 360 stupňov bez toho, aby si “prestali pozerať do očí.” Tomu hovorím tanečné vystúpenie podľa môjho gusta.
Po vrtuľníkoch rozťahuje jeden čmeliak 4 vetrone Blaník Očovských bačov. Miznú v diaľke a nezameniteľný zvuk 12 valcového motora Rolls-Royce Merlin nám oznamuje ďalšie skvelé vystúpenie. Hawker Hurricane, ktorý oddrel leteckú bitku o Britániu. Predstavuje sa jeden z 15 letuschopných kusov z celkových 15 000 vyrobených. Aj keby len lietal hore dole bez akýchkoľvek figúr, tak by u mňa patril medzi highlighty leteckého dňa. Proste ten zvuk je pre mňa niečo ako pre petrolheadov V8mička v nejakom muscle car.
Hurikán dofúkal, vracajú sa bačovia. Vystúpenie je samozrejme podstatne tichšie ako všetky ostatné, už tradične je podfarbené pesničkou od Enye. Nie je to moja šálka kávy, ale paráda!
Mladý si všimol, že každé druhé decko na okolí ma v paprčiach nejaké polystyrénové hádzadlo. Som prekvapený, že vydržal doteraz, ja stánok, kde sa predávajú evidujem už tri hodiny. Podľa programu nasleduje Boeing 737, tým sme leteli na dovolenku, takže ideálny čas vybaviť nákup lietadielka. Je tam asi 30 metrová šóra, našťastie stíhame nákup, toiku a fejkovú kofolu+džús do začiatku ďalšieho čísla.
Znova redbulláci, ušný orgazmus pre každého fanúšika druhovojnového letectva. Úlohu sólistu hrá stredný bombardér B-25 Mitchell, vo formácií lieta zaujímavá dvojica F-4 Corsair a P-38 Lightning. Môžem k tomu povedať len jediné. VRRUUUUM, VRRUUUUM!
Ďalšia živá reklama, Aero Vodochody predstavujú L-39NG nástupcu legendárneho Albatrosa. Sólo cvičné lietadlo, nuda, netrpezlivo čakáme na nasledujúce vystúpenie.
Konečne prichádzajú trojfarebné šípy z Talianska - Frecce Tricolori. Frecce mám najradšej z akrobatických skupín už od detstva, takže sa neskutočne teším, že ich znova vidím naživo a že to mladý doteraz vydržal. Predvádzajú svoju tradičnú show. 10 cvičných lietadiel, z toho 9 vo formácií a sólista, biely, červený a zelený dym. Všetko podfarbené hudbou a talianskou slovenčinou kapitána Riccarda Chiapoliniho. Taliani kreslia tretie dnešné srdce, ukazujú všetky svoje tradičné čísla. Všetky som už niekedy videl, ale nevadí, človek sa cíti, akoby sa po dlhej dobe vrátil domov. Mladému sa páčili najviac z celého leteckého dňa. Po pristátí sa polka návštevníkov zdvihla a vybrala sa domov. Pche. Mrjáci. To najlepšie ešte totiž príde.
Znova nasadzujeme slúchadlá, po Talianoch prichádzajú Maďari so svojím Gripenom. Zase parádne číslo, zase parádny zvuk. Po nich nasleduje znova náš Black Hawk, tentokrát s ukážkou zlaňovania a zásahom špeciálnych jednotiek na zemi.
Znova mi volá fanúšička, potrebuje dvacku na taxík. Totiž podcenila výber hotovosti a v stánkoch prekvapivo berú len cash. Napriek vrtuľníku si dohodneme rande a dokonca sa aj stretneme. Už sa blížime ku koncu, znova slúchadlá, pretože čo by bolo lepšie ako jednomotorový Gripen? Dvojmotorový Eurofighter Typhoon. Vzzúúm. Zase to bolo aj s klamlivými cieľmi, paráda.
Ďalšie číslo ma trocha znepokojovalo, bál som sa, že to bude nuda, 2x L-159 Alca AČR. Ale mali to super nacvičené a dokonca pridali aj trocha pyrotechniky. Najskôr ukázali simulovaný nálet inteligentnou muníciou (gigantický výbuch na zemi), hneď potom útok guľometom (malé výbuchy na zemi v rade za sebou) a potom ešte jedno bombardovanie. Synovi sa to páčilo, aj keď ho explózia trocha vystrašila.
Češi plynulo pokračovali sólovým vystúpením Mi-24/35. Dnes sme ju už videli v páre, ale sama má stále čo ukázať. Hlavne, a to sa nezdá, je to sakra veľký stroj, má takmer 18 metrov, čo je výška 6 poschodového paneláku. Jeho veľkosť vyplýva z jeho určenia bojový-transportný vrtuľník. Zbožňujem ho a trocha smútim, že my sme ich vyradili, ale chápem, že ich prevádzka bola pre nás zbytočná.
Predposledná letová ukážka, znova Delfín. Podľa mňa mal smolu, že išiel na konci. Na rozdiel od prvého delfína som sa nudil. Lebo po celom dni už nemal moc čím prekvapiť a hlavne tešil som sa na jedno z mojich najobľúbenejších lietadiel, F-16.
Prišli nám ho ukázať Belgičania. Znova slúchadlá a znova paráda. Na ničom nešetrili a preto klamlivé ciele odpaľovali v 20 ranových salvách. Obzvlášť pôsobivé to bolo, keď ich vystrelila pri stúpaní do špirály.
Po masovom exoduse divákov sme sa znova dostali občas na plot, čo bolo super, pretože lietadlá po pristátí rolovali pár metrov od zábrany pre divákov. Ešte viac som si užil, že Hurricane odparkovali tesne pri plote, takže sa ho dalo dotknúť rukou. Keď som videl, že sa začal chystať na odlet domov, tak som vytiahol mobil a začal natáčať videá, aby mi neušiel ten moment, kedy to nakopne. Neušiel.
Potom sme s mladým ešte prebehli všetky lietadlá na stojánke, hasičov aj vojenskú techniku. Zdržali sme sa tak dlho, že sme z letiska odchádzali medzi poslednými. V aute zaspal, ešte sme ani nevyšli z parkoviska.
Aby som nejako zhodnotil plusy a mínusy.
Mínus (pre organizátora) bol covid. Obvykle mávajú 120-130 000 divákov za víkend. Tento rok mali za sobotu 20 000, v nedeľu zrejme tak podobne.
Mínus (pre mňa) bolo rozťahané letisko. Stánky s jedlom, toiky, stánok s nápojmi, stojánka, to všetko bolo pomerne ďaleko od hlavnej diváckej zóny a hlavne každý iným smerom.
Mínus bol podľa mňa chudobný program. Síce sa bolo na čo pozerať, ale bolo toho pomenej ako si pamätám z mladých čias. Len tak námatkovo v tom 2004 boli 3 veľké akrobatické skupiny: Frecce Tricolori, Patrouille de France, Patrouille Suisse. Roky predtým tu boli aj Red Arrows a Ruskí víťazi. To nehovorím, že za bojové lietadlá boli vlastne len dva Gripeny, Eurofighter a F-16tka. Kde sú minulé časy s Harrierom (no dobre, tie už neslúžia), Panavia Tornadom, Mirage-2000, Mig-29, Su-27/35?
To ma vedie k najväčšiemu megamínusu, kde do prdele boli vzdušné sily OS SR? Ako dobre, boli Black Hawky, bol Spartan. Ale Migy? Naposledy sa pochlapili simulovaným súbojom dvoch strojov. Podľa mňa bola obrovská škoda, že sa okrem preletu neukázali. Asi za tým boli prachy, prípadne nedostatok strojov. Neviem, aký je časový plán s dodaním F-16, ale tak nejako mám pocit, že toto bola jedna z posledných možností vidieť túto legendu na domácom leteckom dni.
A zakončime to plusmi.
Plus: Napriek “budgetovo-reklamnému” programu sa bolo na čo pozerať. Keby som tam bol sám, tak sedím pri plote celých 8 hodín. Neboli tam takmer žiadne prestoje, furt bolo čosi vo vzduchu.
Plus: Dostatok historických lietadiel.
Plus: Moderátori sa skvele dopĺňali. Marcel vyzeral, že sa do lietania a lietadiel obstojne vyzná a bavia ho a bolo to aj počuť na informáciách, ktoré odovzdával divákom. Spolu s ním komentoval aj pán, ktorého meno som zabudol, bývalý vojenský pilot, s kopou hodín nalietaných aj na Mig-29 takže vedel o čom hovorí a zároveň to hovoril tak, že to musel pochopiť každý.
Plus: Covid. V mojej zaočkovanej zóne som nemal pocit preplnenosti a tlačenice.
Plus: Organizácia, mal som pocit, že všetko šlapalo, ako malo, vedel som, kam mám ísť, čo mám robiť, toiky boli, jedlo bolo. Nezaregistroval som žiadny fuckup.
