Jeseň je ako paleta. Plná rôznych farieb. A najkrajšia je, keď sa farby pomiešajú a vytvoria nepredvídané odtiene.

Ako malá som nemala jeseň rada. Bolo to obdobie, keď po letných prázdninách som zase drela školské lavice, vonku bolo sychravo a dni sa skracovali. Po škole som nemohla šmariť tašku do kúta a utekať von. Vnímala som ju ako trest medzi letnými prázdninami a Vianocami. Nemohla som zostať u starej mamy dlhšie ako cez víkend, nech som sa snažila akokoľvek, aj ten teplomer ohrievať o radiátor a robiť sa strašne chorou. Rodičia ma prekukli po prvom raze, lebo síce teplomer ukazoval skoro horúčku, ale ja som bola studená ako odstáta palacinka. Doricipalovej.

Našťastie, stále mi zostali aspoň víkendy. Keďže naša grupa bola v tomto intermezze roztrúsená, vymýšľala som si šintaroviny, ako starý tato tomu vravel, sama. Alebo som do toho zapojila bratrancov a sestru, a ak sa niečo zvrtlo, tak já to nebyua!

Mali sme starú trojkolku. Nejako sa rokmi pokazili riditka a tak sme hútali, čo s tým. Keď sme už boli neznesiteľne otravní (zámerne bol vysielaný najmladší bratranec, ten vedel spustiť v pravej chvíli), starý tato vstal, obliekol sa a zatvoril sa v garáži. Chvíľami sme počuli iba hlasné ebééénci ááááu a buchot. A pílku. Po pár hodinách sa dvere garáže otvorili a starý tato držal našu trojkolku v rukách. S volantom. Z embéčky. Postavil nám ju na chodník a usmial sa. Enem pjekne po chodníku, né po trávje abyste kvjeciny nezuámaui. Ale sme kukali, až nám sánky padali. To enem byua jízda! Tak som na tej trojkolke lítala do zatáček, že veru, nejaké tie kvietky padli za obeť. Ale šak to né já. Chodník nám bol ale málo a tak sme sa vybrali hore na ulicu. Tie pohľady okoloidúcich si pamätám dodnes. Boli sme oblečení, akoby sme si jednu bundu rozdelili na kúsky a obliekli traja a na večeru mali iba vodu s kukuricou zo záhumienky (fakt sme boli zrichtovaní, že bolo ťažko povedať kto je chlapec, a kto dievča), veď na dvor a do záhrady stačí na seba natiahnuť kadečo. Veď keď sa zadrbeme zašpiníme, prezlečieme sa. Ale nie na hlavnej ulici. Panenkomáriapodprsenská. Jasné, že našim došlo, že je vo dvore moc ticho a tak sme o chvíľu počuli krik na celú ulicu. To vám kdo dovoliu s tým ít ven na ulicu? Chcete aby vás nějaké auto prejeuo? A to jak ste zrichtovaní? Svatého vám naháňam. Ale upalujte dom!!! A ty nemáš rozum? Co ti je pjet??? Cestou domov na mňa sústredene pozerala starenka sediaca na lavičke a popod fúzy (doslova) sa usmievala. Tá, ktorej som neskôr z auta vyplazila jazyk. Ale tá jazda... široká ulica... vietor vo vlasoch... a volant pevne v rukách. Za ten jeden raz to stálo. Tá trojkolka s nami starla ešte ďalších veľa rokov. Ale už len na dvore.

Keď popršalo, v sobotu ráno sa vstávalo veľmi skoro. Išlo sa na hríby. Milovala som tie ranné prechádzky v lese. Vzduch voňal ihličím, vlhkosťou a hríbami. Mokrá tráva pod nohami bola ako perina, ktorá sa občas preborila, noha občas zapadla do malinčia. Tepláky sme mali po chvíli zmáčané až po kolená, ale pionierky držali naše nohy v suchu. Všade naokolo sa rozprestieralo ticho, prerušované praskaním halúzok pod nohami. Ahaaaa! Tu jeeeeeeeeeeeeeeee! zreval bratranec a bolo po idylke. Ale on sa vedel nádherne tešiť. Aj z muchotrávky. Každý sme mali svoju rybičku a keď sme našli hríb, museli sme ho najskôr ukázať, aby sme sa vyhli nehodám a potom sme si ho mohli odrezať a očistiť. Košíky sa pomaly plnili modrákmi – suchohríbmi a mojími obľúbenými masliakmi, ktoré som vždy našla učupené pod mokrým ihličím. Svine to boli mazlavé. Ale v praženici, alebo zavárané... ech to bola dobrota. Embéčka cestou domov voňala hríbami. Vlastne my všetci. Starý tato navrhol, aby sme sa ešte na ceste domov zastavili pri kanáli, nejaké špičky by sme mohui najít, polévku spravit na objed. Špičkovú polievku som milovala. Tie malilinké klobúčiky plávajúce v polievke. Hrniec nikdy nebol dostatočne veľký... alebo nikdy sme nenašli toľko špičiek, aby z obedu ešte niečo zostalo. Chodník povedľa kanálu bol zmáčaný a topánky sa zabárali do blata, ale všetko bolo jedno, keď sme zahliadli prvé klobúčiky v tráve. Začala pátracia akcia medzi steblami trávy. Ani neviem ako, ale tá tráva zrazu šla z kopca a ja tiež... kĺzala som sa rovno dolu do kanála. Spustila som rev, že ak tam nejaké špičky dovtedy boli, tak to isto zabalili a zaklopali krtkovi s prosbou o ubytovanie. Pomóóóóc!!! Deee steee šetciiiiiiiiii??? Tuuuu seeeem!!! Jačala som a z celej sily som sa držala za dlhé trávové steblá pričapená o breh kanála. Dobehol tato, vytiahol ma a začal sa smiať. Otec roka. Neskôr mi len opakoval. Ty, radši enem po trávje chodz, a né po betóne, lebo jak ťa raz tá puberta chycí a hodzí o zem, bude ťa to hodne bolet. Takže iba tráva mimo kanála.

Táto zadrbaná zašpinená cháska vypadla na dvore z auta. Stará mama s mamou a tetou iba zalomili rukami a nakázali nám ísť sa prezliecť. Vyhrali by sme istotne olympiádu v rýchlosti prezliekania. V kuchyni na nás čakal horúci bylinkový čaj, čerstvé rohlíky s maslom, džemom, alebo bambinom a s plnými ústami sme sa predháňali, kto starej mame porozpráva, čo sme našli a kto sa koľkokrát potkol. Dávaj pozor, šecko mi povíš, enem nech ti nezabjehne, opakovala nám dokola trpezlivo.

Po raňajkách keď sa ostatní dali v letnej kuchyni do čistenia hríbov, ja som zostala v kuchyni pomôcť starej mame s umývaním riadu. Taká naša súkromná chvíľka. Ešte som sedela na lavici a hľadela som von oknom do záhrady. Vtedy si ku mne prisadla, objala ma okolo krku. Vidzíš princezničko moja, jaká je tá zahrada pjekná, farebná? Nikdy není krásnejší jak teraz, na jeseň. To je jak starý čovjek. Šecko krásné co v živoce zažiu, je v tých farbách namauované, skryté. Krásný farebný život, kerý pokračuje i ked sa pomineme. Tý farby, spomínky, máme na furt.

Mám rada zimu. Ale jeseň je pre mňa veľmi špeciálnym obdobím. Vždy si pri pohľade na tú farebnú krásu spomeniem na tú chvíľu. Keď deň začína hmlou takou hustou, že ju nožíkom možno krájať, a neskôr vykukne slnko a rozžiari všetko do zlata. Keď sa púšťajú šarkany a zbierajú gaštany. Keď z tých gaštanov dostanem vždy od tatu vytvorené zvieratká pomocou zápaliek a veru, v knihe živočíchov by som tie tvary márne hľadala. Keď sa vrátim cez víkend podvečer z prechádzky a s bylinkovým čajom v ruke pozorujem za oknom ako slnko zapadá nad sadom. Už veľakrát som chcela ten obraz zachytiť na fotoaparát. Nedarí sa. Ale v pamäti tie obrazy zostanú vyryté ako klinovým písmom. Na furt.