Mám rada december. Už odmalička to pre mňa znamenalo, že sa blížia Vianoce a prázdniny a ja strávim opäť úžasné chvíle u starej mamy a babky. Bol to čas pečenia trubičiek, ktoré tato piekol už tri týždne pred sviatkami pre celú rodinu. V kúdoli pary ho nebolo ani vidieť. Kapusta bola natlačená a aby sme zistili, či je už akorát, tak sa spravil segedín alebo koložvárska. Hríby nasušené a jabúčka též. Pékli sa pocheraje - vjenečky, šamrole, išelské tortičky, perníčky, bol to čas vylizovania plniek z misky, strúhania citrónovej kôry, topenia čokolády a neprestajného ochutnávania všetkého, čo už aspoň trochu vychladlo. Dodnes si pamätám vetu, dokolečka opakovanú „Mischlénko, nedávaj si to také vreué do pusy, bude ti špatne, žaúdek si oparíš“. Samozrejme, že špatne mi bolo, a aj niekoľkokrát denne. A najmä keď som to koštúvala jedno po druhom. Ale stačilo rozotrieť čemer a koštúvalo sa znovu.

Vždy, keď sme došli k starej mame a otvorili dvere, šmahla som baťúžek na zem a utekala do kuchyne, v ktorej rozvoniavala masová polévka alebo dobroty, ktoré nás čakali k obedu. Vystískala som starú mamu a starého tatu a potom som už len nedočkavo čakala, kedy niekto navrhne, aby sme šli do obývačky a kukli, čo nás čaká pod stromčekom. No áno, strašne som sa tešila a strašne som bola zvedavá, ale nehla som brvou, a ležérnym krokom som vošla do obývačky. Oheň praskal v kozube, v telke šiel film Hotel modrá hvězda a ja som so zadržaným dychom pozerala na stromček. Rozžiarený, voňavý. Každý rok tie isté ozdoby, každý rok ten istý pocit. Srdce mi šlo vyskočiť z hrude.  No a potom došlo na dárečky. Hŕbu. Šak som posúchaua. Myslím, že každý má taký darček, na ktorý nikdy nezabudne. Ja mám takých mnoho, ale keď som raz z papiera vybalila vytúženú zimnú bundu, krikľavo ružovú so žlto-krikľavými pásikmi, som tak vyskočila od radosti, že skoro tie krásne sklenené pomaly 50-ročné gule skončili na zemi aj so stromkom. Stará mama mi ju ušila a ja som po rokoch, keď som ju našla v skrini, pretože som sa jej nechcela vzdať, rozmýšľala, ako si musela ťukať na čelo, keď ju šila. Tie farby.

Navečer, keď som sa dostatočne napráskala toho aj oného, bolo na čase ísť ochutnať kouáčky k tetám a strýčkom. Naobliekali sme sa, starý tato si dal klobúk, stará mama si dala baranicu a ja čiapku s obrovským brmbolcom a svoju krásnu novú bundu. Nebol mi treba žiaden reflexný prvok. Na túto prechádzku na opačný koniec dediny som sa vždy tešila. Sneh vŕzgal pod nohami, svetlo lámp sa odrážalo na snehu ako milióny roztrúsených diamantov a ja som sledovala, v ktorom okne je už rozsvietený stromček. „Stará mama a proč majú ňekerý tmavé okná?“ „Vidzíš to, u nich stromeček nesvící, k nim ešte Dedo Mráz nedošeu... Kukaj, tam sa právje rozsvíciu, pjekné svjetéuka to sú, šakže?“. A toto celou cestou. Cesta domov bola následne vyslobodením, pretože na plné brušisko tá prechádzka padla skvele. A mohlo sa jesť znovu. Keď sme sa vrátili, predháňali sme sa, kto si skôr uchytí šomel a bude si na ňom vyhrievať chrbát pred krbom. A niekto aj nohy. Veru, stalo sa raz, že aj ponožky bolo cítiť, ako sa pripekajú. Tak, ale bolo povedané „náá šak idz blížej, nech sa ti ty fajky zehrejú“. Tak som ich dala. A po chvíli sa zadymilo. Večer sme si nakrájali na mesiačiky jabúčka a stará mama mi spravila svoju špecialitu. Polovica grepu posypaná cukrom a ja som to vydlabávala lyžičkou. No hej, jedla som to najmä kvôli tomu cukru, ktorý chrúpal pod zubami.

Keď som mala asi 5 rokov, zobrali ma naši na návštevu k starenke, babkinej mame. Bývala na hornom konci dediny, v asi 100-ročnom dome s drevenou podlahou, nízkym stropom a s pre mňa miniatúrnymi okienkami. Pamätám si, ako sme vkročili cez prah a tato sa musel zohnúť, lebo podvoja boli nízke. Ešte dnes vidím sedieť starenku na posteli na konci obrovskej miestnosti, v obrovských duchnách, ju takú malinkú, útlu. To je obraz, čo mi utkvel v pamäti. Nezapamätala som si, aký tam bol stromček, či tam boli nejaké dárečky. Len útlu starenku v obrovitánskych duchnách. Lenže, to najdôležitejšie moja myseľ vytesnila. Dnes chápem, prečo. Rodičia mi neskôr po rokoch povedali, že som prikročila k starenke, a namiesto pozdravenia som s nadšením ukázala na stenu nad jej hlavou a vykríkla „jeee Sandokaaan!“.  Asi si viete domyslieť, že nad posteľou visel veľký kríž s Ježišom. Lenže Sandokan bol môj detský idol a jednoducho sa mi na neho zrejme..podobal. Neviem, čo na to starenka povedala, ako reagovala, ani si nepamätám možné napomenutie. Neviem. Každopádne o pár rokov, keď už starenka bývala u babky, lebo sama sa už nevládala hýbať, vždy po obede, keď si dala kávičku, vypýtala si 5 kociek cukru a jednu mi vždy podala „na srdénko, osuadz si život“. A tak sme vždy sedeli vedľa seba, ona so sladkou kávou a ja s kockou cukru namočenou do kávy. Bolo nám fajn.

Mám rada zimu. Takú, akú si pamätáme z detstva, s kopcom snehu, vŕzgajúcim pod nohami, keď mrzlo až prašťalo. Zmáčané vlnené svetre a dlhé šály z nekonečného váľania sa v snehu. Tie zimy boli iné. Bezstarostné. Zobrala som sánky - žiletky a spustila sa v záhrade od králikárne skoro až k potoku. Skončila som v kanáli. Nevadilo, prezliekla som sa do suchých oteplovačiek, prezula druhé snehule a hybajho opäť von. Keď som sa za tmy vrátila, zadychčaná z behania hore a dolu kopcom, čakal ma na stole bylinkový čaj a topinka s bambinom a kopou cesnaku. Smrdela som ešte dva dni. Nevadilo mi to, boli prázdniny, a ja som si zo stromčeka konečne mohla odtrhnúť kolekciu, sadnúť si starému tatovi na koleno a pozerať Sejdeme se na Vlachovce.