Jarné prázdniny boli iné ako všetky ostatné. Keďže trvali len týždeň, bolo zaručené, že naša grupa sa stretne v týchto dňoch celá. Všetci sme vtedy trávili tieto dni u starých rodičov a naše rozlúčenie po Vianociach bolo vždy ná vidzíme sa ces prázniny! Nezapomeň potom, dolu u vŕby dopoledňa. A ja som rátala dni. Lebo šintaroviny, čo sme stihli za tých pár dní vyparatiť, stáli vždy za to.

Naša grupa sa vytvorila velice rýchlo. Bola to zdravá zmeska domácich záhorákú a nás, paštikárú. Ja som sa vždy durdila, lebo som nechápala, prečo mám byť paštikárka, keď ju nejem. Než som sa začlenila (socializovala), trávievala som prázdniny u starej mamy bicyklovaním po dedine, háčkovaním a štrikovaním vecí pre vytúženú barbinu, pomáhaním s pečením a varením a následným rozvozom, okopávaním v záhrade, zberom púpavy na zlatistý med, oberaním divozelu zavčas rána, alebo len počúvaním (dokola na moju otravnú žiadosť) životných príbehov starej mamy. Alebo naopak, sa mi huba nezastavila a musela som starému tatovi a starej mame povedať všetko, čo sa udialo v mojom živote za čas, čo som u nich nebola. Keď sa narodili bratranci, užívala som si starostlivosť o nich, ich ruky - prsty si iste pamätajú, ako som im dlávila od lásky tie ich pästičky. O tom som sa už zmienila. No a keď aj oni podrástli, začala som sa obzerať po kamarátoch z okolia. Ja milujem korčuľovanie (mojím snom bolo byť ako Katarína Wittová) a tak hneď ako som v zime došla k starým rodičom, letela som k oknu a kontrolovala, či je potok dolu zamrznutý. A toto sa opakovalo aj cez jarné prázdniny. Veď aj keď boli jarné, stále bola zima. Spod schodov som vybrala tetine staré, rokmi zažltnuté korčule, a hybajho na potok. Lenže v ten rok nebol potok pod nami zamrznutý. Až kúsok ďalej pri moste. Pri vŕbe. A tam sa na ľade preháňali dvaja chalani a hrali hokej. No. A mala som problém. To akože sa mám pridat k nim či jak? K chalanom? Šak to bude trápne, co im povím? Ma pošlú do rici alebo mja vysmjejú... Nakoniec zvíťazilo šak korčulovat umím, a tak som sa pomaly, akože úplne ledabolo, dostala až na ich stranu potoka. Keď ma zbadali, pozreli na mňa s pohľadom hen ju, herečku, ale to bolo všetko. A hrali ďalej hokej. Tak som si tam tak krúžila, robila odpichnutéridbergery piruety, prekladala nohami doprava a doľava a zrazu mi pod nohami presvišťal puk. Odpichla som sa za ním a skôr, než stihol čľupnúť do vody, som zabrzdila ako Jáger za bránkou a puk zachytila. Evidentne som spravila na chalanov dojem, lebo po nasledovnej výmene otázok typu jak se menuješ a odkád si, sa ma spýtali, či sa k nim nepridám. Aj tak to boli paštikári. A tak sme hrali. Aj hokejku mi poščaui. Časom to oľutovali, lebo som na nich bola frišká. Ďalší deň sa k nám pridali ešte dve dievčatá a jeden chalan. Domáci. A v takomto zložení (a nemôžem zabudnúť na svoju sestru) sme zostali na dlhé roky. Krásne roky.

Naše aktivity záležali od počasia, či ešte bola zima, alebo či sa už zjarnievalo, či bolo krásne, alebo pršalo. Aj indoorové aktivity sme si vedeli vymyslieť, horšie bolo rozmýšľanie, kto bude ochotný a prichýli našu tlupu. Nechápem, s čím mali jednotliví rodičia/starí rodičia problém. Dom vždy stál aj po našej návšteve. Trochu blata... je tam toho.

Nech sme v ten týždeň robili čokoľvek, pred 13-tou hodinou nastal veľký rozchod. V telke išlo predsa Prázdninové vysielanie. Stretli sme sa opäť po 15-tej. Toto bola naša istota. Teda, keď zrovna nevypadla elektrina. A tak tie dve hodiny sme trávili s Filmárikom a Filmuškou, Tromi veteránmi, Veronikou a jej ranečkom, Gorom bielym psom, Skippy, a mojim najobľúbenejším seriálom, ktorého zvučku si pamätám dodnes „vzhúru na palubu dáááááálky volejííííííí, vííítr už příhodnýýý vááánééé nááám – Dva roky prázdnin. A keď mali nasledujúce týždne prázdniny iné kraje, dala som si dupľu. Pozerala som to všetko znovu a tešila som sa rovnako ako v ten náš týždeň. Najviac si pamätám tie dni, keď už slnko malo svoju silu, lúče prenikali cez okná do obývačky a ja som mrnčala, že nič v telke nevidím. V obývačke bolo príjemne teplo, stará mama mi vždy priniesla niečo na zjedenie, keďže vedela, že ma potom uvidí až večer. Rohlík s bambinom a šunkou. V duchu som si opakovala dokola len žádne otrusky. A potom mrežovník. Najfantastickejší, s ribízovým džemom. Kyseukavý.

Zväčša som zabalila koláčky aj ostatným a tak keď sme sa stretli, bolo počuť iba uhhhhm, hmmmm, to je mňaaaam, hmmm supééér. A otrusky všade. Ak bolo už teplejšie, zamierili sme si to do nášho Sherwoodu. Ten bol na opačnej strane potoka a viedli k nemu torzá mostu – dve koľajnice. Drevené fošne, ktoré boli voľakedy jeho výplňou, tam už dávno neboli. A to bolo pre nás to magické, že sme vedeli, že nás tam nik nebude otravovať hľadať. Každý mal svoj spôsob ako prejde na druhú stranu. Niekto bol cirkusantom a balansoval s rozpaženými rukami, iný posediačky prerúčkoval, niekto sa po štyroch snažil prejsť jednu koľaj. To boli čľupnutia... Záhrada bola spustnutá, ale náš veľký orech tam stál v plnej paráde a čakal na nás. Stojí tam dodnes, len záhrada už má nových majiteľov a keby vedel strom rozprávať, určite by mali vlastnú verziu tisíc a jednu noc, plnú našich príbehov a kecov. Povyliezali sme na jednotlivé konáre a takto v jeho korune sme predebatovali hodiny. Preberali sme politiku - problémy sveta a našej krajiny, na kom sedí učka v škole, komu dal ktorý chalan na držku, kto sa komu lúbi, plánovali sme, čo budeme porábať v lete, vtipkovali. Vedeli sme, že najbližšie sa takto spolu zídeme až cez letné prázdniny. Neskutočne veľa sme sa nasmiali. Ako vždy, keď sa vytiahnu veselé príhody, ktoré spolu zažijete.

Kamoška (domáca) mala doma videoprehrávač. Pre nás ostatných sa tým stala frajerkou, lebo nik iný ho ešte doma nemal. A mala aj VHS-ky s dabovanými filmami. Nuž, dabovanými ako dabovanými. Voľba padla na Sylvestera a jeho Kobru. Ani sme nedýchali. Sledovali sme Sylvestera ako sa brodí lesom v bahne, svalnatého, nebojácneho a jeho skutočný hlas bol prekrytý monotónnym českým dabingom bez emócií. Či kričal, zomieral, mudroval, alebo vtipkoval, stále jedna hlasová hladina – „ty seš choroba, já jsem lék...“, „jseš zatracenej lhář...“, „dávej si bacha na hubu, jseš na ulici!“ Jeden dabing, bez bodiek a čiarok. Nikdy nekončiaca veta. Skvelé. A ten jeden český hlas mali všetky postavy. Ženy, deti, muži, starci. Kto nezažil, nevie oceniť túto zábavu.

Vždy keď sa blížia jarné prázdniny a od detí naokolo počúvam, kam sa chystajú s rodičmi na lyžovačku, do wellnesu, alebo do denného tábora, prípadne ako ich strávia u starých rodičov, pripomenie mi to, ako sa všetko mení. Aké veľké sú dnes možnosti, ako deti môžu tráviť prázdniny. Nie je to o tom, že by som ja vtedy nemohla ísť lyžovať počas prázdnin. Bola to iná doba. Aj keby som mala Arabelin prsteň, nemenila by som. Spomínam s láskou na tie obyčajno-zázračné chvíle. Ako som sa tešila, že znovu uvidím svoju grupu. A že to bola akási istota, že tie chvíle budú stáť za to. V ušmudlaných topánkach, zablatenej bunde, zavesená na strome a s koláčom v ruke sa usmiať k smrti. To mi stačilo. Nemám z toho obdobia žiadne fotografie, napriek tomu obrazy tvárí a miest sú v mojej pamäti pre mňa stále neskutočne živé. A lyžovať som šla inokedy na hrádzu pri Dunaji. Kopec to bol, ehm, skoro žiaden, ale bola som s rodičmi a sestrou a vidieť ich usmiate tváre, ako sa tešia z toho, ako mi to ide, bolo pre mňa všetkým. Prázdniny. Pre mňa synonymum priateľstva.