Starááá mama hodzíš mi prosím ťa balón? Kerý? Ten nafukovací, farebný. Na! Enem ho nehádž ludem na huavy! Neé, nebój sa. Ná, Irmo chyc! .....ááááu doricipalovej, co si uavá???

 

Počas horúcich letných dní, keď slnko pieklo hneď od rána a ani muchám sa nechcelo lietať, som mala na výber, kam sa, ako stará mama vravela, móžem ít čvachtat. Ako malá som mala k dispozícii hliníkovú vaničku, ktorú ráno napustili vodou a postavili na chodník pred letnú kuchyňu. Bola vcelku veľká, obdĺžnikového tvaru. Poobede bola voda  už krásne vyhriata a ja som sa mohla čvachtat. Teda, najskôr som musela vychytať všetky muchy a osy, čo sa v nej stihli utopiť. Nemala som rada, keď okolo mňa voľne splývali mŕtvolky hmyzu na hladine. Keď som podrástla tak, že radovánky vo vaničke už neboli tým, čo bývali, starý tato obetoval kúsok miesta pri terase a vybetónoval malý bazénik. V čase, keď sme s grupou boli postrachom nášho okolia, som sa už ale v bazéniku nečvachtala a prenechala som ho mladším bratrancom. Ja som už chodila na kúpalisko. No. Kúpalisko. Dnes by sa to nazvalo bio eko raw prírodné kúpalisko. Pre nás to bola šutrovňa. Šutry sa tam ťažili, šutry boli na dne a šutry sme si aj z plaviek večer doma vytriasali. A tak, keď predpoveď počasia hlásila viac ako 26 stupňov, po obede sa šlo kúpať. Starý tato naštartoval MBčku a o chvíľu sme už boli na šutrovni. Dohodli sme sa, kedy nás vyzdvihne a šiel domov. Cesta bola veľmi prašná a tak sa za ním dvíhali veľké kúdoly prachu. Stará mama si so sebou zobrala krížovky, alebo štrikovanie, našla si miesto v chládku a na hlavu si dala veľký slamený klobúk. Spopod neho na nás dávala pozor. A veruže, nič jej neušlo. Mischlénečko, a pjekne tu pri kraji, nech na tebja vidzím ano? A na huavu si daj tú čepicu, nech úpal nedostaneš! Ktoré deti kedy poslúchali. A najmä keď sú pri vode a majú tri hlavy na vymýšľanie sprostostí. Vylovili sme si najväčšie šutre, čo sme nahmatali na dne a hádzali do diaľky. Čím väčší čľup, tým väčšia radosť. A že na veľkosti nezáleží...

 

Inokedy sme sa vydali na vzdialenejšie jazero. Bola to chatová oblasť, dokonca tam bol aj kemping. Tú cestu som už časom poznala naspamäť, a aj s jednotlivými chatkami som mala už svoje plány. Túto si kúpím, táto, to co má za krivú strechu, tú bych zhodziua, hentá chatka tá by byla perfektná na naše seansy parlamentné, tzv. detašované pracovisko Šervúdu, má až tri podlažá. Skrátka, plánovala som.

Bojovali sme pri parkovaní, lebo som mala klasicky problém, že MBčka starého tatu stojí na krivo na brížku. Starý tato, a nemóže ujít do vody?? Enem sa ty neboj, dau sem pod kola veliký šutr. No i tak som ju stále po oku občas sledovala, či sa nezvezie dolu a nečľupne do vody. Neviem dodnes či tá pláž bola skôr piesočná, alebo prašná. Isté je, že keď zafúkalo, a že teda vedelo tam fúknuť, mali sme oči a lepeňáky plné pieskoprachu. Pláž bola obkolesená šachorinou, ale voda bola čistá. Tu bývalo viac ľudí ako na šutrovni, a tak hádzanie kameňov neprichádzalo do úvahy. Tak sme sa hrali na akvabely a spríjemňovali okolitým plavcom plávanie naším kopaním a špliechaním vody. Možno práve toto boli chvíle, keď sa do môjho mozgu zapísali nadávky horšie ako ty krava nebeská, alebo koza ušatá. A v neskoršom veku platilo, čo sa za mladi naučíš, v neskoršom akoby si našiel. Najmä pri objednaní si pitia v Chorvátsku.

 

Najkrajšia časť dňa pri vode došla v čase obeda. Stará mama vytiahla z košíka lepeňáky. Nikdy som nevedela, kedy to celé stihla nachystať. Obrovské krajce chleba s maslom a s paprikou, k tomu do ruky šúľok bambina a nakrájané rajčiny. V teple sa maslo roztopilo, vpilo do chleba a tak mal človek pocit, že je iba papriku vtesnanú medzi dva krajce. To bola pochúťka. Tí, ktorý nechceli ani za svet zjesť zeleninu, lebo zelenina je smrť, mali rohlík s paštekou. Bavila som sa na tom, že tými paštekami sa dlávili tí, čo nás nazývali paštikármi. Krásna, láskavá irónia.

 

Na pitie bola Márka, hroznová limonáda, ktorá napriek teplu si v tej sklenenej fľaške udržala aký taký chlad. A na záver dezert. Jablkové pyté.Krehké a voňajúce škoricou. Pekne uložené v hliníkovej dóze. Kúsky orieškov sme zbierali z deky, aby ani jeden nevyšiel na zmar. S takými plnými brušiskami by sme sa vznášali na hladine ako bójky, takže chvíľu sme zostali na deke a hrali Čierneho Petra. V tieni borovíc to bolo veľmi príjemné. Nielen, že nám poskytli tieň cez najväčšiu poludňajšiu páľavu, ale aj nádherne zavoňali vždy, keď sa s ich konármi pohral vietor. Kým sme sa stačili povadiť, kto je zase Čierny Peter, stará mama nám dovolila ísť opäť do vody. Ale dávajte pozor, néže vám bude zle...

 

Vždy, keď sme sa poobede vrátili, bola som unavená z vody a horúčavy, akoby som polovicu lesa vyrúbala. Ale na spánok ešte nebol čas, po olovrante som už zase utekala dolu k vŕbe. Kamarát, ktorý svojmu dedkovi spálil palice, mal v rukáve ďalší kopec „super“ nápadov. Raz, práve sme sa dohadovali, že pôjdeme do potoka hľadať pijavice, objavil sa neznámy chalaň. Objemnejší, svetlé vlasy stiahnuté do copu, tielko, svaly, retiazka, Yomaxy s bublinou. Evidentne ho domáci poznali. Najmä kamoška, u ktorej sme pozerávali video. O tri roky staršia. Sčervenela ako dozretá rajčina. My paštikári sme čakali čo bude. A bolo.

A ty si čí? Pýta sa mojím smerom.

Já? Tady kúsek hore brížkem.

A jak se menuješ?

Mischlenka Cibulková (prvé priezvisko, čo ma zo srandy napadlo).

Cibulková...Cibulková...takých neznám. Hm. No, nikdo není dokonauý...

Zoznámenie prebehlo teda rýchlo, predstavil sa ako Jano. Vysvitlo, že je to nádejný frajír začervenalej kamošky. Tak sme si to vysvetlili, keď sa na ňu otočil s otázkou – co, pújdeme na tú kofolu na križovatku? Mosím ít ale na cinter kvjety polét, stavíme sa tam cestú ano? Skoro sme praskli smiechom. Ozembuch romantik. Pozvanie na kofolu skrz cintorín asi nakoniec nebolo to pravé orechové, alebo bola kofola málo chladená. Kto vie. Viac sme ho nevideli. Keď sme sa jej na neho spýtali (uškŕňajúc sa popod fúz), povedala len, že je to debil. No, nikdo není dokonauý...

 

Na túto epizódu by sa bolo aj zabudlo, keby sa k nej kamoš „super nápad“ jedného dňa nevrátil.

Počúvaj, ty si fakt Cibulková?

Prečo?

No neviem, premýšľam nad tým stále, že som myslel, že sa inak voláš.

Áale čo si, veď to som si len zo žartu vymyslela...

Aha. Doritipalovej. A som si vravel, že je to nejaká haluz. Veď som vedel, čia si...

Toto ho trápilo. Nad tým, keď sme neskôr zborili lavičku, na ktorej jeho dedko sedával každý deň, nad tým mávol rukou. Po jeho odchode to bolo u jeho dedka doslova ako po armagedone.  Ešte niekoľko dní po jeho odchode nachádzal dedko polámané, rozbité, prefarbené, zadrbšpinené veci. A spálené palice mu nezabudol nikdy znovu pripomenúť.

 

Letné dni plynuli pomaly a zároveň veľmi rýchlo. Boli to naše letá. Radostné, bezstarostné, plné smiechu a vystrájania. Boli sme si blízki. Dievčatá a chlapci. Kamaráti. Občas sme sa hádali. Chlapci proti dievčatám to bolo, len keď sme sa preťahovali lanom. V potoku. Bolo len hlasné ČĽUP a potom už len rehot. Chalanov. Tieto chvíle mám vyryté v pamäti. Prázdniny s mojou grupou, so Šervúdom, s vŕbou a s mojou kukučkou. Teda, holubom.