Šibi ryby masné ryby dávaj vajcá od korbáča a ked nedáš vyšibem ťa!!! Ááááu do ricipalovej, nemuác ma takú siú...nééé nééé eném sa opováž ten Pitralon na mja vylét!!!! Nééééé.....nodorici!!!!!

 

Na Veľkú noc som sa vždy tešila. Znamenalo to, že okrem veľa dobrôt, koláčov, zákuskov a ešte raz koláčov, vaječného domáceho likéru (no tak mi raz ročne dali za štampŕlek vajčáku, suadkého, hustého, je tam toho), budem môcť vyšibať mužskú časť našej rodiny. K tejto problematike sa vrátim neskôr.

Celý víkend to bolo o prípravách. Tam sa varilo údzené, tam sa strúhal chren, mužská časť rodiny riešila to najdôležitejšie – picí a korbáče. Takže, na pol dňa zmizli na prútiky a my sme mohli v kuchyni nerušene piecť bez toho, aby nám niekto strkal prsty do krému „ukáž, enem okúsim, uuuhmmm ná šak dobré to je, šmakuje to, šak dajte sem, já to zím enem tak, naco ťesto?“ Bitie po paprčách fakt nefungovalo. Strážiš jednu misku a z druhej ti hneď zmizlo za dve lyžice.

So starou mamou sme ráno vybrali vajíčka, prichystali si červenú cibuľu a nemohli sme zabudnúť na nalepovačky. A tak sme vajíčka uvarili v tej fialovej vode a mali krásnu bordovú farbu. Na ne sme nalepovali obrázky. Ak sa nezohnali nálepky, tak som vajcia pomaľovala fixkami. Podľa toho ako sa mi ktoré vydarilo, rozhodla som sa, komu ktoré dám (stupnica – použiješ Pitralón = tu máš záprdek nepodarek).

Kuchyňa voňala raz údeným mäsom a strúhaným chrenom (a varenými vajcami samozrejme), neskôr vôňou pečených buchiet, roztopenou čokoládou, orechami a vanilkou.  A tak sa špajza plnila postupne krémešami, vanilkovými venčekmi, parížskymi rožkami, londýnskymi rezmi, karamelovými tyčinkami a žĺtkovými rezmi. A potom sa zarobilo na perníky. A vykrajovalo sa. Špajzu potom stará mama zamkla a otvorila iba na požiadanie, keď sme argumentovali, že potrebujeme niečo z chladničky (inak zemreme od huadu), ktorá bola v špajzi umiestnená. Nie, nič som si nemohla vziať. „Enem to masuo a salámu a šupem ven, já ťa vidzím, kouáčkú sa ješte nahňogáš kopec.“

Keď sa chlapi vrátili, zväčša zablatení až po uši, na verande sa rozložili narezané prútiky a tato plietol korbáče. S úžasom som sledovala, sediac na šomlíku pri jeho nohách, ako medzi prstami tie prútiky umne prepletá a po chvíli už bol prvý korbáč hotový. „Vidzíš, mosá byt pjekné, ohybné, nemosá byt úplne tenké, ale abys ich ohua a nezuomiua. Raz ich budeš plést ty, princezničko moja.“ Musel ich spraviť viacej, ale kým sa do nich pustil, mne vždy vystrúhal zo špeciálneho konáriku píšťalku. A potom som s ňou opruzovala kade som chodila. Taká malá blbosť a taká veľká radosť.

V pondelok ráno to začalo. Bolo vtipné, ako najväčší spachtoši, ktorých inak vytiahol z postele iba hlad, alebo vôňa jabĺk v župane, prípadne drožďová pomazánka, šíriaca sa z kuchyne, vyskakovali z postele a tajomne hneď trielili do kúpeľne. Stále im nedochádzalo, že už dávno vieme o ich tajných skrýšach tých ich smradú ala Pitralón, alebo orientálnej voňavky od teciny Mariše zo stánku na križovatke. Strašne boli nenápadní a tajomní. Spoza dverí bolo počuť už len tiché „psssssst!!!!...co robíš, šecko vyleješ....odlej aj mne...né, šak co si lavý, leješ to na duážku..fúúúj to je smradu, to co si dávajú na tu hubu ?? a pjekne za krk ano? Néže zase jak naposledy, že sis pouovicu vylél na boty.“

A vyzbrojený takýmto kalibrom brali nás baby útokom. Korbáč, kolínska starého tatu a už pýtali vajca od korbáča, aby fajky posúchaui, chrbát neboleu, huava nech není sprostá a huba nech nepapuluje. A to šli hlava nehlava, ja, sestra, mama, teta, stará mama. Pri tom, ako najmladší bratranec šibal starú mamu a odriekal „aby huba nepapulovaua“ sme sa skoro počúrali od smiechu. Takto zrichtované a smradľavé sme rozdali maľované a likérové vajíčka a čokoládových zajacov. Našťastie, u nás nebola tradícia v oblievaní vodou kýblami, ale po tom, ako som páchla ako lacná štetka pracovníčka šťastia, asi by to bolo lepšie.

Ale. V duchu som si opakovala, šak enem očkáájte, udre dvanástá hodzina a budete banovat a kričat o pomoc vy, jak vás dáme do parády my, dzífčata. Ha! Po obede u nás šibali baby. Keďže sme so sestrou boli jediné baby medzi x chalanmi, nemohli sme predsa byť ukrátené o tú zábavu. A mama s tetou a starou mamou  sa s radosť pridali. Bolo zábavné sledovať, ako teta obšívala uja, ktorý nevedel kam ujsť, tak sa naháňali po obývačke. Akoby sa vrátili 30 rokov späť a zrazu mali opäť 6 rokov. Samozrejme, ja som so sebe vlastnou gráciou opakovala ich vinše a pridala svoje „aby ric neprdela a huba negrgala“. A výslužku sme si rozdali samé.  Tato, ujo a starý tato si poriadne dali za jeden, ako to hrdinsky ustáli. A o chvíľu ďalšie dva. Bratrancom stačili na dorovnanie hladiny dospelých tie likérové vajca. A všetci sme boli spokojní.

Neskôr po obede sme sa vyštafírovali. Bratranci do nohavíc a košiel s motýlikmi, ja so sestrou do bielych pančúch, šiat s veľkými volánmi a červených kabátikov. Boli sme ako vystrihnutí z katalógu. Už len si dať pozor na kaluže a iné nástrahy. Stará mama bola najšikovnejšou ženou, akú som kedy poznala. Neexistovalo nič, čo by nevedela ušiť, uháčkovať, alebo uštrikovať. Milovala som tie chvíle, keď som večer vošla do obývačky a starú mamu som našla s ihlicami v rukách, s okuliarmi na nose, stratenú v klbkách vlny. Ten obraz mi nikdy z pamäte nezmizne.

V rukách sme zvierali každý svoj korbáč so starostlivo uviazanými farebnými stužkami a postupne sme vyobšívali vyšibali všetky tety, strýcov, starénky a iných, ktorí sa náhodne ocitli v nesprávnu dobu na nesprávnom mieste. Cestou domov som nechápala, prečo sú naši takí vysmiaty a hluční, a najmä, prečo chodia na ceste zprava doľava.

Ja som si stískala na hrudi oboma rukami veliký sáčok plný dobrôt, farebných vajíčok, zajacov a cukríkov. Bola som spokojná. Usmievala som sa od ucha k uchu. Veľká noc je super.

Pokiaľ som nezakopla...  

Veľkú noc mnoho ľudí nemá rado, dokonca ju neznáša. Myslím si, že keď boli malí, možno až tak malí, že si ten čas nepamätajú, mali tento sviatok radi. Kvôli dobrotám, vyfukovaniu a maľovaniu vajíčok, smiechu, šibaniu, možnosti stretnúť sa celá rodina. I keď nás moji milovaní rokmi opustili a už nie sú medzi nami, mám tieto spomienky. Preto aj keď to dnes je sviatok, ktorý ráno začína obliatím hrnkom plným vody a následným nasraním frflaním, korbáč som dokázala spraviť zatiaľ len tak krivý, že som s ním skôr vyšibala samú seba, spomeniem si vždy na to, aké to bolo. Perfektné.

A likérových vajec je plná skrinka.