Všetci tie chvíle poznáme. Keď je atmosféra uvoľnená, či už po pár deci (litroch) živej vody, alebo i bez nej, v spoločnosti priateľov, alebo rodiny... a zväčša už v rozšafnej nálade. Naša ruka siahne do poličky a vytiahne z nej album. Nie hocijaký. Taký, ktorý musíte oprášiť od prachu a s nostalgiou si povzdychnete... ná šak a co, bude sranda aspoň. Album ukrývajúci fotky z detstva. Čiernobiele, doma vyvolané fotky. Také, kde ste s holým zadkom, upatlanou hubou, čľapkajúci sa v bazéniku s pneumatikami takými, že Rubens by zakrochtal blahom. S tortou a s prvou sviečkou. S tortou a s druhou sviečkou a prvými zubami. S trojposchodovou tortou s troma sviečkami a obrovskou lyžicou zaborenou v kréme. Oslavy, ktoré si pamätáme iba vďaka týmto fotkám. A ľudí, ktorí s nami tieto chvíle zdieľali, vysmiate tváre, ktoré nám nikdy nevymiznú z pamäte a zo srdca.

U nás sa vždy našiel dôvod na oslavu. Okrem menín, narodenín, vysvedčenia, promócií, tu boli oslavy prvého, mnou doneseného, nerozbitého vajíčka... oslava plného košíka nazbieraných hríbov... dramatické vypadnutie prvého zubu... vydarené uvarenie púpavového medu... alebo len tak, že sme sa všetci opäť stretli. Radosť z osláv sa násobila počtom pribúdajúcich členov rodiny. A tak sa časom u nás odohrávali megaoslavy, najmä ak sa spojilo viac oslávencov s rôznymi dôvodmi na oslavu. Bolo úsmevné sledovať, ako jeden druhému navzájom gratuluje. A tak si v jednom momente chlapi vzájomne vymieňali fľašky tekutého ovocia „šecko najlepší, moc peňez a nazdraví, nech ťa tá tvoja poslúchá“ a mladší bratranec recitoval starej mame k narodeninám „abys byua zdravá, šťastná, poslúchauas a mjeua samé jedničky a vela kamarádov“. Tato sa tú melu snažil zachytiť na fotoaparát. Neskáč mi prosím ťa, furt do zábjeru ti povidám, šak co to budú za fotky? Tam sa postav a nehýb sa. Jak kam? Hen! Ne é, ešte kúštek sa posuň, šak mu není vidzet ani oko, akurát tý veliké uši. Tú kyticu daj výšej, pánafera, né mu do oka! Nechaj tú tortu, jedeš, co ti je pjet?? A tys byua de dofčílka? Tak si klekni hen dolu k fotélce. A šeci úsmjev...úsmjev, né úškrn.  

Neskôr sme s tatom tie fotky vyvolávali. Toto ma vždy fascinovalo. Zatemnili sme si závesmi a dekou okná v letnej kuchyni, tato vytiahol umelohmotné žlté vaničky a naplnil ich vývojkou, vodou a ustalovačom. A potom sa začalo čarovať. Miestnosť bola červená, fotografický papier pomaly putoval z misky do misky. Časom sa začali objavovať tváre, najprv iba náznakom a o chvíľu boli zreteľnejšie a ostrejšie. No fíha, táto je jaká pjekná, vidzíš, jak ti tý šaty slušá Mischlénečko, úplne naparádu. Tati? A to jako je možné, že sa to na tem papíri ukáže? To sa tam nejako prekreslí či jak? To je zázrak! A spravíme aj také červené? Spravmeee. Neboj princezničko moja, šecko ti vysvjetlím šak ich budeš vyvolávat sama raz. Není to žádná vjeda veru.  Fotky sme sušili na šnúre natiahnutej krížom cez celú izbu. Malé, veľké, čiernobiele aj červenobiele, lesklé. Uložila som ich do krabičiek, opatrne, aby som na nich nenechala odtlačky.

Nebudeme si nahovárať, že oslavy boli len o gratuláciach a darčekoch. Boli hlavne o jedle. A hudbe. Komora praskala vo švíkoch a  hocaká cukráreň mohla závidieť. Často som sa zabávala tým, že som si do úst napchala celú šamrolu a snažila sa cez ňu rozprávať. Ugajte ue mi uosumel? Uaahagaahaa. Práškový cukor a kúsky jemného lístkového cesta leteli vzduchom. Nemohla som zabudnúť na grupu a tak som naložila opatrne na talérek krémeše, kokosový koláč, dobošky, vjenečky a mrežovník a opatrne ich odniesla až na naše miesto k vŕbe. Mali radi naše oslavy, profitovali z nich. Ale si načančaná,  hen ju, aj rúžu sis daua. Nechápala som čo tým kamoš myslel. Jaký rúž? Šak co máš na hubje. Ja nemám rúž, tos de zebrau? A co to tam teda máš? Ukáž. Tak som ukázala. Vybuchol smiechom. Šak to je čokouáda! Tys ceuá od čokouády!!! Najradšej by som sa prepadla pod zem aj s tými zákuskami. Nech tam mám čo jesť. Túto scénku som mala mať hlboko vyrytú v pamäti ako ponaučenie, keď žereš čokoládu na kilá, aspoň zahlaď stopy. Ale ja nie. A preto o pár rokov neskôr, sa Mischlienka ocitla v rovnakej situácii. V práci, keď ju kolega upozornil, že má hubu od čokolády. Panenkomariapodprsenká. A teraz rozmýšlaj, kohos za ten čas stretuas na chodbje.

Na jednu oslavu prišiel aj tatov kamarát z Bulharska. Ešte sa nedojedlo a už popoháňal, aby začali hrať. Gitara, harmonika, bendžo. Nám deťom sa ušli lyžice, ktoré sme si otočili spodkom k sebe a klepali sme si nimi do dlane do rytmu. Rozprúdil tam takú zábavu, vtedy som o ruštine vedela iba vďaka Nevedkovi, ale hulákali sme tam všetci do jedného. Dlane ma boleli ešte dlho. Obetavé ženské osadenstvo gitaristom nalievalo povzbudivé ovocie a dávalo im vypiť, tak veľmi ich končeky prstov boleli. Spev a hudba sa niesli do ďaleka do neskorej noci. Vtedy prebrali velenie komáre. Ale ešte veľa šamrolí a rolád padlo za obeť, kým sme v tú noc išli spať.

Dnes na oslave vieme spraviť aj stovky fotiek, na foťáky, mobily, nahrať si videá. A následne sa z nich tešiť, alebo ich založiť a už nikdy nepozrieť, lebo zostanú v útrobách počítačov, diskov, SD kariet. Ale sme radi, že tie chvíle máme zachytené. Pre mňa tie čiernobiele fotografie znamenajú strašne veľa. Sú na nich milované tváre, ktoré už v tomto živote neuvidím a pritom sa na mňa stále usmievajú. Fotky, aj na základe ktorých si spomeniem na tú chvíľu, keď boli zachytené. Som taký fotkofil. Nemoderne si stále dávam fotky vyvolávať. A stále dúfam, že ten starý prístroj na vyvolávanie spojazdním. Držte paste.