Písomný test z pravidiel premávky bol triumf: 50/50, skúšobná jazda však nebola žiadna exhibícia. Keď sa mladý sympaťák dopravný inšpektor nasúkal do auta, upozornila som ho na môj pravoľavý hendikep, na čo sa žoviálne zasmial, že nie som prvá. Týpek inštruktor ma na skúšobnú jazdu pripravil luxusne. Počas jázd po meste som si hovorila, prečo jazdíme takými debilnými ulicami, kde je otrava jazdiť i na bajku, lebo každých 50 metrov je tam stopka a prechod pre chodcov a na jazde sa mi to osvetlilo: pretože po podobných pitchných obskúrnych uliciach sa jazdia skúšky. Všetko šlo ako po masle, inšpektor bol spokojný, najmä keď som na tretí pokus konečne odbočila doľava a nie zas doprava. Tiež prehliadol, ako mi inšpektor dupol na brzdu, keď naľavo, na dvojprúdovke  delenej ostrovčekom, zbadal stáť mamičku s kočíkom pred prechodom.

 

„Doriti.“ Ušlo mi. Potom mi to utekalo celú jazdu, keď sa pri zebre objavil človek, skočila červená, alebo som musela zastavit a dať  prednosť v jazde.

 

Jazda skončila, inšpektor mi zablahoželal k výkonu, dal ešte nejaké rady do života, z ktorých si nepamätám nič, týpek inštruktor si išiel zafajčiť a pripraviť sa na ďalšieho nádejného vodiča. Židičák som vďaka pravidlu o minimálne 6-mesačnom nahlásenom prechodnom pobyte v ČR dostala o 2 mesiace po skúške.

 

Keď som si židičák konečne strčila do peňaženky, moje šoférovacie sebavedomie dosahovalo hladinu ako po tretej jazde. Naše auto nebola Fabia ale Tojota a priateľ k nej za tri mesiace, čo sme ju mali doma, celkom citovo priľnul napriek tomu, že na nej mesiac nemohol jazdiť kvôli nevybaveným papierom. (Odporúčam všetkým, ktorí chcú 2 mesiace exhibovať auto v plenéri pred blokom na sídlisku bez možnosti ho šoférovať, aby si ho obstarali cez šikovných dílerov s 3x prvým písmenom abecedy.) Naviac, veľmi neopatrne som sa mu zdôverovala s mojimi dobrodružstvami v autoškole a tak celkom prirodzene trval na malom tréningu na parkovisku.

 

Počas tréningu vyplávalo napovrch niekoľko skutočností:

Dvojročná Fabia nie je desaťročná Tojota.

Tojota je o signifikantných 8 cenťákov širšia ako Fabia, takže sa s ňou inak parkuje.

Spiatočka sa na Tojote radila na heslo. (Trik zaradiť najprv jednotku a potom to na tri ťahy v jednom narvať do spiatočky našiel priateľ na nete až po slzavom vysvetľovaní, že toto Fabia nerobila ... a fňuk, fňuk, ... nie som debil, len začiatočník a nesmie sa na mňa kričať.)

 Ani priateľ neschvaľoval čumenie na radiacu páku a rúčkovanie na volante.

Môj priateľ nie je úžasný a trpezlivý pedagóg.

Ani modelový vodič.

Keď som sa ako-tak zoznámila s autom, vyrazili sme na cestu za mesto. Napriek faktu, že som bola oboznámená s princípmi udržiavania vozidla v pohybe a v jazdnom pruhu, priateľ neustále hučal pokyny a predvídal správne úkony: „Podraď si, smerovka, pribrzdi si, pridaj, je tu 90-tka, prečo ideme 80!?“, ešte pred tým, ako som mala možnosť demonštrovať, že hodiť blinker som sa naučila a páliť si to 90 po (podľa mňa) kľukatej ceste obklopenej pokrútenými jabloňami nezodpovedá mojim vodičským schopnostiam. Naviac sa mi snažil vštepiť svoje osobné zvyky ako vyradiť si rýchlosť na červenej na križovatke a podrbkávanie radiacou pákou pri vyradení rýchlosti a podobne.

 

Na jednej križovatke na vedľajšej ceste po asi desiatom nervóznom „podraď si a pozri sa vpravo a vľavo, musíš dať prednosť“ mi praskli nervy a namiesto „Viem!“ som sa rozrevala od zlosti a naznačila mu (mierne hystericky, priznávam, ale prdli mi nervy), že jeho pedagogické metódy majú nepriaznivý dopad na moje šoférovanie a neustály prúd iste dobre mienených rád vo mne vyvoláva pocity vodičskej menejcennosti. Pridala som aj trochu dramatickej generalizácie: „Všetko, čo robím kritizuješ, všetko robím podlľa teba zle“ a zapichla to slávnostným predsavzatím: „Môžem sa ti vyjebať na šoférovanie i na to posraté auto, už nikdy nechcem šoférovať, si to šoféruj sám, keď to tak skvele vieš!“ Nato ma priateľ vyzval, nech si presadnem na miesto spolujazdca, čo som s radostným práskom dverami splnila. Bola som taká nasrdená a ublížená, že som bola ochotná šľapať 12 km pešo späť do mesta. Zvyšok cesty som sa ľutovala, načo mi ten židičák bol a prečo som s takým trtkom; nielen v aute, ale tak všeobecne.

 

Po asi dvojtýždňovej odmlke, kedy slovo „auto“ nepadlo vôbec, priateľ nesmelo navrhol, že mi zaplatí kondičné jazdy. Tentokrát som nepodcenila prípravu a spýtala som sa klientov, či nepoznajú inštruktora so zlatými nervami a citlivým prístupom, pretože kauza šoférovanie mi rozvracia vzťah. Jeden sa našiel. Korpulentný týpek vo flanelke s Mazdičkou, pohodový flegmatik, (sadlo obaľuje nervy - zas je pravda, ze som sa ho nepokúsila zabiť, ani mu zrušiť prednú nápravu), živil sa kondičnými jazdami, kurzami pre alkoholikov za volantom a kurzami potápania. Nepýtal sa ma „Co to děláte“ miesto toho, začínal „Víte, je lepší když...“ Pojazdili sme po uliciach, po ktorých jazdia normálni vodiči a nie autoškoly. Objasnil mi, že mám jazdiť ako iní vodiči tam, kde sa pravidlá bijú so sedliackym rozumom a iné záhady premávky na poddimenzovaných mestských cestách.

 

Šoférovanie stále nie je moje hobby. V živote asi nezaspím za volantom. Nie preto, že by ma priateľ do konca života nenechal šoférovať na trasu dlhšiu ako 50 km (čo zatiaľ tak vyzerá), ale skôr preto, že to šoférovanie beriem až príliš vážne.

 

Priateľa som viezla od pamätnej križovatky len raz, cestou z výletu, na ktorom požil výrazne vyššie množstvo alkoholu a neutralizovaný zaspal na zadnom sedadle.

Vzala som to ako kompliment.