Žijeme v realsocializme: Es wächst zusammen, was zusammen gehört, Teil 1.

Západné mocnosti mali na pamäti, čo sa stalo po prijatí Versaillskej zmluvy po WWI, kedy bolo Nemecko hospodársky zničené, odsúdené na platby nereálnych vojnových reparácií, bez možnosti sa ekonomicky postaviť na nohy a rozvíjať sa. Uvedomovali si, že jedine sebavedomé a hospodársky silné Nemecko s vysokou životnou úrovňou by mohlo mať akýsi vnútorný blok proti spusteniu ďalšej vojny. Takže Marshallov plán, denacifikácia, demokratizácia, norimberské súdy (naozaj súdy, lebo po onom monsterprocese s preživšími špičkami tretej ríše nasledovalo veľa ďalších, v ktorých sa súdili menšie ryby).

Rusi vo Versaille neboli, takže si nemali čo pamätať a učiť sa z cudzích chýb je predsa tak smiešne. My sa budeme učiť len a len z našich chýb! Drancovanie začína. Do roku 1949 bolo odvezených cca 50% priemyselných kapacít z ruskej okupačnej zóny do Ruska. Stroje často končili niekde na lúke, lebo ruská ekonomika pre ne nemala využitie... nevadí, zlikvidovať treba. Tak došlo aj k tomu, že až 98% vojnových reparácií, ktoré Nemecko zaplatilo, pochádzalo z jeho východu. Rusi si prestali na reparácie nárokovať až v roku 1954. K tomu pripočítajte sťahovanie preživších fabrík do západnej zóny (napr. Wella, alebo koncern Chlorodont, ktorý vlastnil patent na výrobu zubnej pasty) a musí vám byť jasné, ako hospodárstvo NDR v začiatkoch vyzeralo.

Vzťah Rusov a Nemcov bol, no, nazvime to komplikovaný... Rusi Nemcami pohŕdali, Nemci ich nenávideli, Nemci pár rokov dozadu vraždili Rusov, Rusi na oplátku znásilnili polovicu Nemiek, proste ideálna pôda na spoluprácu. K tomu si pripočítajte spomenuté reparácie, ale aj maličkosti, ako napr. zavedenie moskovského času v SBZ (Sowjetische Besatzungszone – sovietska okupačná zóna). Ako plus sa dala chápať snáď len pozemková reforma, na základe ktorej sa pôda vlastnená štátom plus zabratá odsúdeným nacistom rozdelila medzi roľníkov, aby sa zasa do konca roku 1960 skolektivizovala. V NDR ale na rozdiel od ČSSR prežilo akési drobné podnikanie, ľudia mohli vlastniť reštaurácie, drobné živnosti (obuvníci, krajčíri), alebo byť súkromne hospodáriacimi roľníkmi.

21.06.1948 sa v západných zónach zavádza DM (Deutsche Mark) a rozdelenie Nemecka sa fakticky začalo. Stalin pritlačený k múru reaguje silou a blokuje všetky prístupy do Západného Berlína. Vraj povedal, že ho vyhladuje tak, ako sa fašisti pokúsili vyhladovať Leningrad. Asi zabudol, ako to dopadlo. Spojenci zorganizujú letecký most a piloti, čo prednedávnom lietali s nákladom bômb, pristávajú na letisku Tempelhof s nákladom potravín, šatstva, liekov, vykurovacích olejov. V časoch najväčšej špičky lietadlá pristávajú  a štartujú v 90-sekundovom  takte.  Po roku sa Stalin ticho stiahol a blokádu zrušil.

23.05.1949 vzniká z troch spojeneckých zón, Bundesrepublik Deutschland, Spolková republika Nemecko (preklad používaný v ČSSR - Nemecká spolková republika - bol schválne chybný, aby jej názov neevokoval „veľké“ Nemecko). V jej ústave je jasne napísané, že BRD sa považuje za vlasť všetkých Nemcov a toto riešenie je len dočasné a provizórne. 7.10.1949 vzniká Deutsche Demokratische Republik, a zatiaľ čo v BRD sú slobodné voľby a hospodárstvo sa začína pomaly prebúdzať, na východe „voľby“ vyhráva SED a ruka v ruke so sovietskymi súdruhmi kráča ku svetlým zajtrajškom. Prvý veľký problém nastáva v júni 1953, kedy reagujú ľudia na nerozmyslene zvýšené pracovné normy a vychádzajú do ulíc protestovať. Protesty prerastú do potýčok a drancovania a Rusi reagujú ako vždy. Tankami. V uliciach zostalo oficiálne 35 mŕtvych a v straníckych centrálach sa usídlil strach z vlastného ľudu. Už v máji roku 1952 vzniká 50 km široké „hraničné pásmo“. Jediné miesto, kde sa voľne dá prechádzať, je západný Berlín, vďaka jeho špeciálnemu statusu. Ako to skončilo, vieme, vráťme sa preto k ekonomike.

Ako sme si povedali, jej základy boli mizerné. Podľa sovietskeho vzoru sa začal v prvom rade budovať ťažký priemysel, ale chýbali technológie. Rusi síce poslali časť zrekvirovaného vybavenia fabrík späť, ale ono bolo jednoducho nepoužiteľné, lebo často stálo aj roky na daždi. Začalo sa nakupovať na západe, nemecké banky rady poskytli úvery. A tie bolo treba splácať. V tvrdej mene. Východné Nemecko sa ešte počiatkom 60-tych rokov celkom nespamätalo z vojny. Zničené domy, ulice, nedostatočná infraštruktúra. Všetky investície idú to ťažkého priemyslu, na spotrebu obyvateľstva akosi nezostáva priestor. Ale aj to málo, čo sa vyrobí, sa predáva predovšetkým na západ, životná úroveň stagnuje.

Problémom DDR bola aj jej neujasnená orientácia. Ako sme povedali, v povojnových rokoch sa vrhlo na ťažký priemysel. Začal sa stavať obrovský železospracujúci kombinát, ale vzniklo z neho len 5 obrovských vysokých pecí. Až do konca DDR sa roztavená ruda vozila špeciálnymi vlakmi na valcovanie do BRD. Za valuty. Valcovne sa nepostavili, lebo DDR sa rozhodla preorientovať na chemický priemysel, najmä na spracovanie ropy a investície išli tam. Od Rusov dostávali pomerne lacnú ropu, tú spracovali na palivá, plasty, umelé vlákna a tie potom predávali za valuty na západ. Potom ako Honecker vystriedal vo funkcii Ulbrichta, sa DDR vrhla na ľahký priemysel (umelohmotné košele dederónky) a stavebníctvo, pretože bytový fond bol naozaj v zúfalom stave. V polovici 70-tych rokov sa zasa vrhli na mikroelektroniku. K tomu pripočítajte, že napr. do stavby nikdy nespustenej atómky Stendahl sa investovalo viac ako 18 miliárd Ostmariek.

Celková výška dlhu DDR je dodnes predmetom sporov. Každopádne, podľa údajov spolkovej centrálnej banky činil dlh DDR v roku 1975 8,9 Mld DM, v roku 1987 16,2 Mld DM a v roku 1989 to už bolo 19,7 Mld DM.... V roku 1982 západné banky zastavili financovanie a ďalšie úvery neboli ochotné poskytnúť. DDR sa dostávala do platobnej neschopnosti, životná úroven klesala. Pomocná ruka prišla z najmenej očakávanej strany. Dve najsilnejšie strany v Nemecku sú CDU (Kresťansko-demokratická únia) a SPD (Sociálni demokrati). Toto má jedinú výnimku. V Bavorsku, najväčšej a najbohatšej spolkovej krajine dlhodobo vládne CSU (Kresťansko-sociálna únia). Je to taká radikálnejšia, zemitejšia, sedliackejšia odnož CDU. V tom čase jej už dlhodobo predsedal Franz-Jozef Strauss. Guľatučký, výrečný politik. Keď ste ho videli v poľovníckom, z fleku by si ho menej informovaný pokojne pomýlil s Göringom. Zarytý antikomunista, žiadajúci návrat Sudetonemcov do starej vlasti, odmietajúci líniu Odra/Nisa atď. V očiach ideológov z východu to bol nepriateľ číslo jeden. A práve on zaistil  v roku 1983 pôžičku vo výške 1 miliardy DM a fakticky tým predĺžil existenciu DDR. Strauss to samozrejme nespravil z čistej lásky a zo sympatií k DDR. Protihodnotou za to boli zničené mínové polia na nemecko-nemeckej hranici a rovnako boli odstránené samostrieľacie aparáty. Ale hlavne, udržal DDR ďalej od Ruska a bližšie pripútal k BRD. Tie peniaze neboli určené na spotrebu, ale mali dokázať západným bankám, že DDR je likvidná. Bolo nad slnko jasnejšie, že v prípade bankrotu by sa DDR jednoducho bližšie primklo k ZSSR a na nejaké uvoľnovanie vzťahov sa mohlo zabudnúť. Teda Strauss radšej videl v Berlíne nemeckých komunistov ako Rusov.

Ono celkovo boli nemecko-nemecké vzťahy zvláštne. Na politickej úrovni nebolo väčších nepriateľov, jeden aj druhý sa odmietali navzájom uznať, ale v obchodnej úrovni nebolo bližších spojencov. Wessies vždy niečo dohodili a chceli za to napr. zmierniť režim na hraniciach alebo odstrániť míny. V 70-tych rokoch bola polovica obsahu zásielkového obchodu Neckermann pôvodom z DDR. A keď už bolo naozaj zle, pomohli aj napriek nulovým ústupkom, lebo druhá alternatíva by bola iba úplné primknutie sa k Rusku. A to západonemeckí politici nechceli. Napriek tomu až v roku 1972 došlo k podpisu tzv. „základnej zmluvy“ (Grundlagenvertrag), kde sa dohodli základy spolupráce a BRD aspoň čiastočne uznala DDR. Následne boli oba nemecké štáty prijaté v roku 1973 do OSN ako 133. a 134. člen  a oba štáty si po prvý raz v histórii otvorili diplomatické zastupiteľstvá.

Fortsetzung folgt...