Keď si prečítam niečo od Perného, alebo keď počúvam Blahu, ako velebí socializmus, vždy mi zdvihne dekel. A zatiaľ čo väčšina z vás má spomienky (ak teda má mať aké spomienky) na reálny socializmus v ČSSR, tak moje spomienky sú trochu iné. Úplný koniec reálneho socializmu som zažil v „der Zone“ alias, NDR / DDR / Ostland / Východné Nemecko.

Pokiaľ vo vtedajšom ČSSR fungoval ozajstný Absurdistan, tak DDR bola Absurdistan "hoch zwei". Po krátkej prechádzke po takom Halle / Magdeburgu / Merserburgu by Frka z fleku jeblo o zem. Tak, ako vidíte Halle na dobovom videu, rovnako vyzeral aj zvyšok DDR, možno ešte horšie. DDR v tom čase spotrebovávala 30 x viac uhlia na hlavu, ako napr. USA. Labe bola v tom čase biologicky mŕtva rieka, v ktorej by neprežil ani Fico a Bašternák by prejavil účinnú ľútosť už asi tak kilometer od jej brehov. Rovnako Lučiak pri pohľade na módne kreácie by utekal vykúpiť zásoby Sava a vypáliť si ten obraz zo sietnice. Ten nevkus bol strašný, tu si môžete spraviť obrázok, doporučujem tak od 20 minúty a prisahám, že realita bola niekedy ešte horšia. Východné Nemecko bolo krátko pred bankrotom, nik im už nechcel požičať peniaze, čo malo akúkoľvek hodnotu sa vozilo von (z Lipska sa do Holandska predali dokonca staré pouličné lampy, pôvodne plynové, prerobené na elektrické), len aby sa dostali nejaké „devízy“. Československo vtedy vyzeralo ako konzumný raj... teda mohlo by, keby hned vedľa nebolo to „pravé“ západné Nemecko.

Spoločnosť bola prelezená udavačmi všadeprítomnej Stasi, hovorilo sa v podstate o tretine obyvateľstva, ktorá nejakým spôsobom (dobrovoľne / nedobrovoľne / zadarmo / za výhody /  pravidelne / občas) spolupracovala s tajnými a donášala na niekoho zo svojho okolia. Veľmi okázalá prítomnosť sovietskych vojsk (ironicky volaných Freunde), ktorí o sebe dávali vedieť oveľa viac, ako napr. u nás. Neuveriteľne masívna propaganda skutočne až v Kapustovom štýle (nie, nepomýlil som sa, Goebelssovi uverila väčšina národa, tu nie).

Popravde povedané, nejako zásadne som to neriešil. Boli sme mladí, študentský život na univerzite bol bohatý a náročný, čiže človek existenciu dvoch súperiacich blokov bral ako fakt. My sme tu, oni tam, tam je lepšie, ale čo už... vypime si. Mal som dievča, volal som ju Vetíí. Vati bol nejakým hlaváčom v zbrojovke, Mutti učila francúzštinu a angličtinu, slovom, dobrá partia. Keď som bol u nich prvýkrát, Vati nás rovno zobral na firemnú strelnicu zastrieľať si (Kňourova predstava ideálneho rande?) a keď som videl Vetíí ako strieľa, tak som sám sebe sľúbil, že budem na ňu vždy dobrý. Predsa len, nasrať ženskú, čo rýchlo behá a dobre strieľa, by mohlo mať fatálne následky.

Raz ma pozvala na výlet do Berlína, spolu s jej matkou. Mal som šoférovať ich ich Ladu 1500, pretože Vati nemôže. Už keď sme nastupovali do auta, bolo cítiť akési napätie. Vetíí mi strčila do ruky mapu a ukázala, kadiaľ pôjdeme. Bola to strašná zachádzka, ale keď na tej trase trvala aj Mutti, tak som sa podvolil. Dostali sme sa na diaľnicu a hurá na Berlín. Malá vsuvka: Vtedy ešte stál Berlínsky múr, ktorý obkolesoval Západný Berlín, výkladnú skriňu kapitalizmu v srdci východného bloku. Boli to zhruba 2/3 celého Berlína, de iure pod správou 3 víťazných mocností: USA, Veľká Británia, Francúzsko, de facto súčasť NSR. Občania NSR mohli cestovať do západného Berlína autom, vlakom alebo lietadlom. Ak išli po zemi, na hraniciach s NDR im boli vydávané 12 hodinové tranzitné víza. Mimochodom, za používanie ciest, teda tých príšerných nemeckých kostitrasov postavených ešte Adolfom, platila NSR každoročne tzv. „Transit-Pauschale“ (od roku 1971 do konca roku 1989 to boli takmer 4 miliardy západných mariek), a počas týchto tranzitov museli občania NSR prejsť po presne určenej trase cez územie NDR do západného Berlína. Ak sa nemýlim, tie trasy boli 3, či 4. Počas cesty si mohli spraviť prestávku, ale len na presne určených parkoviskách. Tu je toho viac.

Po chvíli jazdy ma Mutti poprosila o odbočenie na jedno parkovisko, lebo musí. Odstavili sme auto, vykonali svoje potreby a keď som chcel ísť ďalej, baby si ešte chceli zapáliť (v NDR fajčili všetci, úplne všetci). Fajčili sme hodinu, dve, a na moje pokusy pokračovať v jazde na Berlín mi bolo odpovedané: Mensch, kannst Du nicht einmal einen Moment warten??? Zhruba po dvoch hodinách a škatuľke cigariet Cabinet, sa ozvala Vetíí: „Mutti, da...“ Pozrel som sa smerom, ktorým ukazovala jej zapálená cigareta. Asi 100 metrov od nás zastavilo BMW s mníchovským číslom a z neho vystúpila žena, ktorá akoby Vetííinej matke bola z oka vypadla. Obe ženy na seba pozerali, nešli k sebe, nemávali na seba, nekričali, iba stáli, fajčili a stále sa na seba pozerali. Trvalo to asi 10 - 15 minút a aj napriek tej vzdialenosti som mal pocit veľmi intenzívnej komunikácie.

Pristúpil k nám nejaký chlap a prikázal „Fahren Sie weiter!". Sadli sme si do auta a vyrazili na Berlín. V aute už nebolo napätie, len ticho. Pustil som rádio, naladil RIAS II. (Rundfunk im amerikanischen Sektor) a z neho sa ozvalo: „So far away from me, so far I just can see...“. Vetíí si položila hlavu na moje rameno, ticho, ale s ohromným nábojom povedala „Schweine" a rozplakala sa.

Pre tých, ktorí to nepochopili. Tá pani v BMW bola dvojičkou matky mojej Vetíí. Osud ich zavial na opačné strany nemecko-nemeckej hranice a toto boli jediné momenty, kedy sa mohli vidieť. Do NSR sa vycestovať nedalo, návšteva z opačnej strany v NDR taktiež nebola vhodná, kvôli práci Vetííinho otca. Raz za čas sa stretli na týždeň niekde na Balatone, alebo v Tatrách (jediné dve krajiny, kam mohli občania NDR cestovať relatívne slobodne), v lete 1989 som im pomohol zorganizovať dvojtýždňové „liečenie“ v Piešťanoch a inak im ostala len takáto komunikácia. Samozrejme, všade prítomná Stasi zadokumentovala aj toto stretnutie a ja som potom predsedovi SZM na našom veľvyslanectve v Berlíne musel vysvetľovať, čo som tam robil.

Keď počujem tamtých mrzákov rozprávať o tom, ako bol v socializme človek na prvom mieste, vždy mi napadnú oči Vetííinej matky, ako sa pozerajú na svoje dvojča...