Väčšina ľudí má pocit, že keď si založí rodinu, je koniec.... že to už nikdy nebude ako predtým.... že sa skončili výjazdy do mesta, kedykoľvek sa človeku zachce.... že do konca života sa už treba prispôsobovať.... že človek už nikdy nezažije zamilovanie, ani radosti flirtovania....
V meste sa s nimi stretávame denne. Stali sa súčasťou nášho uprdeného života. Niektorým sú ľahostajné ako cigánske deti, iných serú, ale už si zvykli. Chladné symboly zhovädilosti doby, pomníky obmedzenosti a sedláckosti tých, čo prišli k prachom a totemy zdanlivého luxusu za dumpingové ceny - sú všade.
Sú všade! Sú mimoriadne činní! Otravujú nám naše plnoformátové HD životy svojou žlčovitou čiernobielosťou! Podporujú v nás hnev, ktorý musíme v Slovenskej republike nevyhnutne každý deň potláčať. A celé naše nadľudské úsilie dokážu zničiť jediným článkom, pri ktorom sa pristihneme, že rovnako ako oni škrípeme zubami a čo je najhoršie - robí nám to dobre!
Áno, priatelia! Poznáme nových majiteľov najznámejšieho gýča na svete – sošiek Oskara.Poznáme dokonca majiteľov sklenených... hm... Levov (mne osobne to pripomína niečo celkom iné... áno, správne, myslel som cencúľ...)A my doma - prd! Ale prečo? Spýtal by sa Bob Bobeka. Pretože je ráno.
Pôvodne vydané 18.09.2013 Hneď na začiatok musím povedať, že každý riadok nasledujúcej znôžky nezmyslov je čistá fikcia a nemá nič spoločné s bukolickou realitou.
Dnes ráno som zažil kultúrny šok.Po nastúpení do svojho motorového vozidla, rozospatom rozjazde a naladení obľúbenej stanice nás hipsterov (Rádio Slovensko) sa kabínou rozozneli tóny akejsi „piesne“. Melodický štandard.
„Najhoršia zo všetkého je bezmocnosť (...s tým nič nenarobíme).
