Na dovolenke by ste asi čakali, že po jedenásťhodinovom lete a ďalších šiestich hodinách v autobuse vás na druhý deň aspoň nechajú dlhšie sa vyspať, že? No, riť Paľovu!

Do hotela na predmestí Deggendorfu sme dorazili krátko pred polnocou a o siedmej ráno už tourlíderka svoje žmúriace a o vlastné nohy sa potkýnajúce ovečky znovu naháňa do autobusu. Ja na tom nie som o nič lepšie – už druhú noc som sa poriadne nevyspal, mám oči šikmejšie než moji pasažieri a pri nakladaní kufrov si dvakrát trepnem hlavu o veko batožinového priestoru. Čaká nás poriadne nabitý program – prehliadka Salzburgu, mestečká v Salzkammergute a večera a ubytko vo Viedni.

Vďakabohu je tourlíderka rozumná a hneď ako vyrazíme sa ma opýta, či sa s tak plným dňom zmestím do predpisov. Oceňujem jej záujem. Pred mesiacom sa jedna jej kolegyňa strašne rozčúlila, že som po pätnástich hodinách chcel končiť. Musel som volať môjmu šéfovi, ktorý obratom volal cestovke a tá obratom volala jej a schladila ju, ale pri konflitke s tourlíderom je každá výhra obvykle Pyrrhovým víťazstvom. Následne vás on/ona ohovorí pred celou skupinou a aj keď tí ľudia nie sú takí sprostí, aby mu všetko zožrali, nevedia, čo si o celej veci majú myslieť. A tak sa stavajú nedôverčivo a rozpačito k vám obidvom a po zvyšok zájazdu je atmosféra v buse asi ako keď požiadate účastníkov stretnutia Anonymných Nutkavých Masturbátorov, aby si všetci navzájom podali ruky.

Lenže porušenie nariadenia 561 o pracovnej dobe a odpočinku vodiča je some serious shit, a keby ma v najbližších tridsiatich dňoch kontrolovali policajti alebo nemecká BAG, mohol by som rovno predať obličku alebo vziať hypotéku na byt. A v zájazdovej doprave v sezóne je to s kontrolami ako v porne s cumshotom – otázka neznie či, ale kde.

Počasie je krásne, na nebi ani mráčik. Krátko pred hranicou, práve keď na horizonte začnú z bavorskej roviny vystupovať prvé štíty Álp, zídem z diaľnice na nejakú Bundestrasse a odtiaľ pokračujem podľa pokynov navigácie spleťou scénických okresiek  na juhozápad, míňajúc lesy, zelené lúky, pôvabné domčeky, kravy a ostatné kraviny, čo sú z nich turisti tak paf.

Tieto zájazdy sú svojím spôsobom pásová výroba, nalinkované rovnako ako výroba Kií v Žiline, a tak dokážem takmer presne odhadnúť moment, keď sa sprievodkyňa vytasí s prvým dévédéčkom zo svojej zbierky, muzikálom The sound of music. Ak ste to nevideli, je to krástny a duojímavý príbeh spievajúcej mníšky, ktorá sa stala guvernantkou siedmich detí rakúskeho oficiera a naučila ich kráse hudby a bla bla kecy kecy plác plác a na konci všetci spievajúc a trhajúc kvietky zdrhajú pred náckami zo Salzburgu cez Alpy do Švajcu; asi si pri všetkom tom spievaní nenašli čas nazrieť do mapy, ako je to hovadsky ďaleko. Ani raz som ten film nevidel – obrazovka je meter a pol nad mojou hlavou - ale zato som ho už asi osemkrát počul. Priateľka ma raz uprostred noci zobudila surovým štuchnutím do rebier a tvrdila, že som zo sna spieval Do Re Mi .

Do Salzburgu dôjdeme, keď je film zhruba v dvoch tretinách. Ako väčšina turistických miest na západe, aj Salzburg si dal tú námahu a nasmeroval všetku autokarovú dopravu na jeden „terminál“, čo je prudko prehnané označenie úseku ulice na západnom okraji centra, kde pri chodníku vyhradili pľac pre päť-šesť busov. Dohodnem sa s tourlíderkou, že mi zavolá pätnásť minút predtým, než bude chcieť vyzdvihnúť, a odchádzam zaparkovať.

Podľa zmluvy idú všetky poplatky za parkovanie na naše tričko, a šéf sa teda pochopiteľne snaží zraziť tieto nákady na minimum. Občas to vedie k tomu, že autobus parkujem pol hodiny chôdze od hotela, alebo sa v neznámych mestách motám po obytných štvrtiach, len aby som našiel flek, kam môžem Kebab na pár hodín strčiť. Ale už mám nejaké to know-how; vlastné, firemné aj získané na odpočívadlách od kolegov, kde je to v rozhovoroch obvykle téma číslo jedna. Ignorujem mestské parkovisko pod výjazdom na diaľnicu, kde si účtujú (podľa mňa nehoráznych) 38 eur a idem dva kilometre za mesto na benzínku OMV. Kúpim si u nich aspoň ľadovú kávu. Nie preto, že by som na ňu mal chuť, ale čisto z pocitu viny, že sa na mňa a môj Kebab dve hodiny musia dívať.

Teplota sa šplhá k tridsiatkam a keď skupinu okolo pol jednej vyzdvihnem, chniapajú po Saguárach ako smeráci po alobale. Chladnička je prázdna raz-dva. V kufri mám ešte asi stovku fliaš a už vidím, že najneskôr v Záhrebe budem musieť prikúpiť. Ešteže Lidl berie Drang nach Osten vážne.

Zo Salzburgu vedie cesta do mestečka Sankt Gilgen pri jazere Wolfgangsee, v srdci Salzkammergutu. Je to nádherné miesto. Krásna, krištáľovočistá vodná plocha medzi týčiacimi sa horskými štítmi, mimochodom super na denný výlet z Bratislavy, ak vám nevadí pár hodín na diaľnici. Na parkovisku pre autobusy som sám a kým skupina vystupuje, všimnem si opodiaľ parkovať Caravellu s bulharskou značkou a pri nej dve opálené postavy. Moje plány naobedovať sa v reštike tým pádom padajú – parkovisko je nestrážené a ja si netrúfam nechať bus s batožinou bez dozoru. Zoberiem si v reštike jedlo v boxe a upaľujem naspäť. Nasledujúce tri hodiny presedím v buse s vyloženými nohami a Kindľou v ruke, zatiaľčo sa moji cestujúci motajú po rustikálnej dedinke, híkajú nadšením, fotia sa pri každom druhom baráku v alpskom štýle a občas sa navzájom udrú selfie štangľami. Potom sa idú previezť parníkom na druhý breh jazera, kde ich vyzdvihnem, a pokračujeme do Hallstattu.

Je to asi štyridsať kilákov cez rozprávkovú horskú krajinu, cestujúci si idú vykrútiť krky a fotoaparáty cvakajú nonstop. Posledné kilometre sa cesta kľukatí ostrými zákrutami po brehu jazera; z jednej z nich suverénne v mojom pruhu vyletí motorkár a len prudké dupnutie na brzdu zabráni tomu aby sa z neho stal jahodový jogurt. Vjazd do samotného starobylého banského mestečka, vmačknutého medzi strmé horské svahy a jazero, je cez tunel taký úzky, že sa v duchu lúčim so spätnými zrkadlami. Všetko je tu malé a stiesnené - ulice, námestíčka aj domčeky. Zatiahnem na autobusové stanovište veľkosti poštovej známky a teším sa na príjemnú prechádzku, ale trt baraní. Vyškerený strážca parkoviska ma odľahčí o pätnásť eur a po výstupe skupiny ma pošle na záchytné parkovisko tri kiláky za mestom.

„Záchytné parkovisko“ znamená rozmlátenú bahnistú plochu obklopenú divokým porastom, pri vjazde na ktorú si aj na jednotke bez plynu skoro vyrazím tlmiče. Ani len rádio tu nemá signál. Dvere radšej neotváram, keďže tu vidím poletovať roj komárov dosť veľký na to, aby ma zdvihol do vzduchu a odniesol so svojho hniezda, či úľa, či v čom to komáre žijú. A okrem toho sa z priľahlého krovia ozýva ťahavý, prenikavý škrek, akoby sa tam párili velociraptory. Presviedčam sám seba, že je to len nejaký vodný vták, ale pre istotu si vytiahnem fľašu Saguára, pripravený hodiť ju do čohokoľvek hladného a zubatého, čo by na mňa chcelo vyštartovať.

Hallstatt je malé mesto, na prehliadku skupine našťastie stačí necelá hodina, a keď ich naberám, vidím dve veci: že sú celí nadšení a že toho majú na jeden deň tak akurát dosť. Jedna z babiek sa ledva vyšplhá do autobusu – jej nástup vyzerá tak, že sa obidvoma rukami chytí madiel, zhlboka sa nadýchne a s fučaním: „Aygó, aygo aygo aygo!“ sa vytiahne na prvý schodík. Znovu sa nadýchne, zopakuje svoj bojový pokrik a vytiahne sa na druhý, usmeje sa na mňa, vypýta si tri vody a zvalí sa na sedadlo s takým ťažkým povzdychom, až sa zľaknem, či nevypustila dušu. Za ňou idú tí v hábitoch, všetci vycerení ako v reklame na Perličku. Dokonca aj pubertiak, ktorý sa celý deň tváril znudene ako Karel Schlaffenberg v českom parlamente, vyzerá, že naňho Salzkammergut urobil dojem. Tourlíderka mi kúpila darček – plechovku tunajšej soli s nejakými bylinkami, a k tomu nanuk. Mám radosť, obvykle sa do tejto fázy dostaneme až tak po troch-štyroch dňoch. Nemám síce šajn, čo s ochutenou soľou robiť, ale však vezmem ju domov, mame už niečo napadne. (Mimochodom, nenapadlo, stále je na polici v špajzi).

Z Hallstattu ideme priamo do Viedne. V buse je kľud a ticho a keď sa pri Laakirchene napájam na diaľnicu, v zrkadlách vidím, že okrem pubertiaka ďobúceho do smartfónu celé osadenstvo spí. Do brumlania motoru Kebabu sa ozýva asi päť rôznych tónin jemného pochrapkávania a občas dunivé, priam operné zachrápanie z dvojsedačky priamo mne za chrbtom, kde sedí jeden z mníchov – zavalitý holohlavý chlapík s foťákom, ktorý vyzerá že stál viac ako moje auto. O pár dní nás bosnianski colníci kvôli nemu skoro zavrú.

Urobíme si dve bezpečnostné prestávky, ako si to vyžaduje všemocný predpis 561, a večer krátko pred ôsmou vchádzame po rekonštruovanej diaľnici do Viedne a smerujeme do 19. obvodu, k reštaurácii, ktorú nenávidím väčšmi než Kotleba písmeno r.

Ubytovanie a stravovanie je pri incomingu pre vodiča autobusu lotéria. Môžete len tíško dúfať, že vás pošlú do hotela, ktorý má aspoň nejako rozumne vyriešené ak už nie parkovanie, tak aspoň nástup a výstup klientov, alebo ak už nie to, tak aspoň sakra prístup. Ak máte šťastie, má váš hotel vlastné parkovisko pre autobusy a jackpot je, ak je navyše bezplatné. Alebo môžete vyfasovať taký, kde ľudí vysadzujete narýchlo uprostred cesty so zapnutými výstrahami za zvukového doprovodu tucta klaksónov, a potom ďalšiu polhodinu krúžite naokolo ako sup s Alzheimerom a hladáte, kde zaparkovať. Raz som sa delegátky cestovky nasrane spýtal, či akože pri výbere hotelov berú aspoň trochu do úvahy aj to, že sa tam autobus musí nejako dostať alebo majú nejakú internú súťaž, kto dokáže vodiča viac naštvať. Vysvetlila mi, že v sezóne je dopyt po ubytku – zvlášť v štvor a päťhviezdičkovej kategórii – taký veľký, že o nejakom výbere z ich strany nemôže byť reč a doslova musia brať, čo je.

Podobne je to s reštauráciami. Tá dnešná leží na vrchole kopca v tichej a kľudnej rezidenčnej štvrti, plnej kľukatých jednosmeriek. Pred samotnou reštikou je výstupisko, na ktorom stojí pupkatý Wolfgang Amadeus Šniclfresser a akonáhle zastavím, freneticky máva ručičkami, aby som okamžite vypol motor, nech nevyrušujem obyvateľov okolitých domov a pivníc. Akonáhle skupina vystúpi, ukazuje mi ľudský semafor, aby som ťahal kadeľahšie. O pár sto metrov vyššie je na malom námestí vedľa obratiska električky podzemná garáž, kde mi odpomôžu od ďalších dvadsiatich eur. Tie pravé nervy ale prídu, keď mám svojich ľudí znovu vyzdvihnúť – keďže reštika leží v jednosmerke, musím sa pustiť paralelnou ulicou dolu kopcom a hladať nejaký prejazd. Tri spojovacie uličky, ktoré nájdem, sú zapchaté zaparkovanými autami – reštika aj mestská časť síce na turistoch a autokaroch ryžujú obrovské prachy, ale dať im za ne nejakú protihodnotu, napríklad zrušiť tri parkovacie miesta, aby nám uľahčili príjazd? Ani bohovi, poraďte si sami, svoloč ostbloková. Nakoniec musím zísť až skoro do centra, ilegálne sa otočiť v prázdnej svetelnej križovatke a znovu sa vracať dva kiláky hore kopcom, uličkou tak úzkou, že medzi môj autobus a parkujúce autá by sa nevopchal ani zastrúhaný pičný chlp. Trvá mi to pätnásť minút a tachograf ma začína tlačiť. Pred reštikou na mňa rozdrapený šnicložrút opäť máva ako besný veterný mlyn, nech vypnem motor, bez ohľadu na to, čo to s ním po stúpaní vo vysokých otáčkach urobí; chvíľu čakám, že úbohé turbo prerazí kapotu, prejde dopredu a dá mi zo dve po papuli.

Tourlíderka mi vynesie večeru v boxe. Kým dôjdeme do hotelu v Klosterneuburgu, je studená (večera, nie tourlíderka), ale som taký uťahaný, že je mi to jedno. Nie som jediný – chudáci klienti sa do hotela potácajú ako komparz z hororu o zombíkoch. Našťastie, na druhý deň začíname až o deviatej. Zaparkujem autobus, pozamykám ho, začekujem sa, prídem na izbu a padnem do postele.