Na druhý deň dopoludnia absolvujem so skupinou prehliadku Viedne. Prejdeme si klasické pasce na turistov ako zámok Schönbrunn, operu a potom vyhliadková jazda po okruhu okolo centra, trojprúdovke tak úzkej, že zatiaľ čo moji pasažieri uveličene z okien fotia C a K architektúru, ja tipujem, či mi spätné zrkadlo odrazí skôr električka napravo alebo vyhliadkový doubledecker naľavo. Na Schwedenplatze ich vysadím na trojhodinovú prehliadku centra spojenú s obedom, zatiaľ čo ja parkujem na druhej strane Dunaja v príjemnej rezidenčnej štvrti v tieni stromoradia, za ktorý som v tridsaťstupňovej horúčave nesmierne vďačný. Na papieri by som mal mať obed so skupinou, ale v centre ich budem len ťažko hladať, a tak si do Kebabu odnesiem kebab od miestneho kebabára. Ale ešte predtým musím autobus umyť.

Ak je niečo, čo som na zájazdovej doprave nenávidel, bolo to okrem nutnosti orientácie v mýtnom systéme desiatich krajín (kafrať do veľkosti uhoriek a sacieho výkonu vysávačov, na to Úniu je, ale zaviesť jednotný výber mýta? Bitch please!) práve umývanie autobusu. V Nórsku aj v Dopravnom podniku Bratislava som si zvykol, že autobus sa umýva nasledovne: 1. vjazd do umývarky a zaparkovanie pred kefami. 2. stlačenie dzindzíku na paneli čistiacej linky. 3. odchod po kávu a jej vypitie, zatiaľ čo automatické kefy autobus kefujú. Priznávam, že som sa nikdy nezamýšľal nad tým ako sa to rieši, keď je autobus dvetisíc kilometrov od domova, ale bol pre mňa škaredý šok, keď som zistil, že kefovanie pripadá na mňa.

Poučený predchádzajúcimi skúsenosťami vymením bielu košeľu za päťeurové basic tričko z H&M, napustím do kýbľa vodu a čistiaci prostriedok a následne teleskopickou metlou s vymeniteľnými hlavicami vydrhnem okná. Mám v tom už určitú prax a tentokrát sa nepraštím metlou do hlavy, ale zato mi trikrát stečie voda za golier. Keďže kebab má na výšku 3,65 metra, aj pri naplno stoporenej metle musím komicky poskakovať, aby som dočiahol až navrch. Následne vymením hlavicu za stierku, stiahnem vodu z okien, a kým schnú, urobím spodnú polovicu šampónom a čistou vodou, a doleštím švédskou utierkou z benzínky. Keď som to robil prvýkrát, autobus bol na konci špinavší, než keď som začal, všade mal šmuhy od gumenej stierky a celkovo vyzeral ako niečo, čo by sa aj Železničná spoločnosť Slovensko hanbila zaradiť do osobného vlaku z Lovinobane do Veľkého Krtíša. Teraz, keď už mám potrebný grif a know-how, sa na slnku leskne, akoby ho práve Mustaffa Gergan vyviezol z továrne v Turecku. Keby mi dolu chrbtom netiekla špinavá voda, možno by som mal lepšiu náladu, ale takto dokážem len vrčať o tom, že v roku 2015 umývam autobus ako za C a K monarchie.

Po nástupe skupiny na Schwedenplatze zamierim po brehu kanálu k výpadovke na Schwechat a hurá priamo do Budapešti. Na niektorých okruhoch sa zastavujeme aj v Bratislave, obvykle na mizerné tri-štyri hodiny spojené s obedom – Kórejcov vysadím na nábreží pod Mostom SNP a idem sa zaparkovať niekam do Petržalky, zatiaľ čo oni pochodia centrum, hrad a... a to je všetko. Slovensko sa v incomingu absolútne nevie predať, čo je neskutočná škoda a zároveň nádherná vizitka ľudí, čo u nás za rozvoj cestovného ruchu berú štátne a európske peniaze. V Poľsku okruhy s aziatmi vymetajú Mazurské Jazerá, Osvienčim, Zakopané, Kraków a aj tú soľnú baňu Wieliczka. V Česku robíme Český Krumlov, Kutnú Horu, dokonca aj blbý Olomouc. U nás sa okrem Bratislavy zastavujeme na 45 minút v nejakej reštike na Donovaloch po ceste z Krakowa do Budapešti. Pritom ideme ponad Banskú Bystricu aj cez Oravu, po ceste s krásnym výhľadom na Oravský zámok, a klienti hýkajú, fotia a pýtajú sa - prečo tam nestojíme? No pretože incomingové cestovky ani netušia, že podobné miesta existujú. A prečo to netušia? Lebo neschopná banda kokotov v rôznych štátnych agentúrach, ktorých prácou je tieto miesta spropagovať, v práci celý deň hrá solitaire a myslí na to, že už len hodina prestávky na kávu a bude obed.

Na druhej strane sa aspoň nemusím babrať z našou úžasnou mýtnou jednotkou, na štyroch prísavkách držiacom monštre, ktoré je väčšie, než ostatné tri (česká, rakúska a tretiu som zabudol) dokopy. A navyše, na rozdiel od ostatných, nemá vlastný zdroj energie, takže keď ju chcem použiť, musím najprv vytiahnuť zo zapaľovača navigáciu. Obvykle sa používa výraz „sto rokov za opicami“, ale to by bola pre tento paškvil poklona – ten je skôr niekde na úrovni protoslizu, z ktorého vznikli prvé jednobunkové organizmy. Ale zase nebuďme hnusní, aj premiérovi sponzori musia z niečoho žiť.

Po dvojminútovej pauze na maďarskej hranici, kde si na mesiac predplatím tamojšie mýto, uháňame po diaľnici ďalej. Premávka nie je hustá, v podstate sú na ceste prevažne kamióny. Mimochodom, nájde sa medzi čitateľmi kamionista, ktorý by mi dokázal vysvetliť, prečo každú chvíľu vidím tirákov – často, ale nie vždy z tej istej firmy – jazdiť nalepených na sebe s odstupom snáď ani nie dvadsať metrov, takže keby musel jeden z nich dupnúť na brzdy, tí za ním by ani nestihli nájsť správny pedál? Boja sa snáď, že v tom veľkom zlom svete zablúdia a svoju rodnú viesku nespatria viac? Alebo je to nejaký druh solidarity, že ak sa teda vybúra Fero, predsa ho v tom Jano, Lojzo a Paľo nenechajú samého? Ja len, že je trochu iritujúce, keď začnem predbiehať dva-tri kamióny a potom zrazu zistím, že ich musím predbehnúť až desať, zatiaľ čo sa za mnou postupne zbiera kolóna áut. Niektoré neurotické jedince po mne pália fotónovými torpédami a ja by som im aj uhol, ale nemám kde, lebo nákladiaky sú na seba natlačené ako sedadlá v lietadle Ryanairu a Tetris mi nikdy moc nešiel.

Dáme si krátku prestávku na odpočívadle, na kopci nad Tatabányou, rovno pod obrovskou sochou Turula, ktorý vyzerá ako produkt vášnivej spoločnej noci orla Arnolda orlice Aničky a Dumbledorovho fénixa a pokračujeme ďalej. Diaľnica vedie cez rozsiahle polia s repkou olejnou – celé desiatky kilometrov nič, než žlté kvety naľavo, žlté kvety napravo. A ako nanešťastie zistím, repka priťahuje hmyz ako český turista lavíny.

Najprv sú to len ojedinelé zásahy – fľas tu, fľas tam, nič, s čím by si ostrekovač neporadil, aj keď po niektorých väčších kusoch ostane neestetická škvrna. Avšak koncentrácia rýchlo zhustne a onedlho si pripadám ako pilot spojeneckého bombardéru, letiaci cez protilietadlovú obranu Berlína – fľas, fľas, fľasfľasfľas, JÉB – to posledné bol asi sršeň alebo ako hovoria miestni, némseremed turbo agresor. Valiaci sa Kebab spôsobuje v hmyzej populácií genocídu Hitlerovských, Stalinovských, ba dokonca až Darth Vaderovských proporcií. Čelné sklo je pokryté drobnými skvapalnenými rozfľasnutými telíčkami; je ich toľko, až celé okno pokrýva jemná, akoby mliečna vrstva, z ktorej občas trčí nožička alebo krídelko. Mne by to bolo aj fľas jedno, keby som ho pred pár fľas hodinami nebol fľas drhol ako kurva fľasfľas fras. Postupne si prejdem všetkými fázami utrpenia – popieranie („to nepotrvá dlho, je ich len pár“), zúrivosť („vy prašivé pičné blchy, tam máte repku, čo robíte nad pofľasanou diaľnicou!“), vyjednávanie („no ták, prosím, nemôžte otravovať niekoho iného? Za mnou ide krásny poľský kamión!“), depresia („kristepane, toto budem musieť drhnúť hodiny, má vôbec život zmysel?“) až po akceptáciu („tak viete čo? Ja vás jebem.“), keď sa konečne objavia predmestia Budapešti.

Do hlavného mesta Maďarska vstupujeme krátko pred štvrtou popoludní popri obrovskej ruine čohosi, čo vyzerá ako nikdy nedokončené nákupné centrum a dal by som neviem čo za to, aby som sa tam mohol ísť pozrieť. Podľa programu ideme najprv na pevnosť Citadela na Gellértovom vrchu. Parkovisko pre autobusy je tam miniatúrne a preplnené, ale nejakým zázrakom sa mi podarí nájsť si flek a zacúvať medzi dva poľské busy tak natesno, že nemôžem otvoriť zadné dvere a ľudí musím vypúšťať prednými. Keď Poliak potom odchádza a vytáča sa na cestu, jeho zadok minie moje spätné zrkadlo tak tesne, že zabije komára, čo sa mi tam usadil. Karma, motherfucker.

Na Citadele sa k nám pripojí aj miestny sprievodca, mladý kórejmaďar (podľa vzoru „afroameričan“), ktorý to má ako vedľajšák k vysokej škole. Mal som ho aj na predchádzajúcich troch okruhoch a pracuje sa s ním super. Dohodneme sa na ďalšom programe a potom sa cez Alžbetin most-híd zvezieme dolu do centra.

Väčšina vodičov, s ktorými som sa kedy bavil, na Budapešť nadáva, ale ja ju mám rád. Je pravda, že mesto je bludiskom jednosmeriek a občas sa dostanete do situácie, keď musíte obísť pol centra, aby ste sa niekam dostali. Na rozdiel od takej Viedne, tu sú ulice priestranné a jazdné pruhy široké, pri odbočovaní aj parkovaní mám kopu miesta a nemusím sa báť, že zadkom chytím auto vedľa mňa. A hlavne nemám problém zaparkovať do piatich-šesich minút jazdy odkiaľkoľvek. Keď mojich ľudí vysádzam pri synagóge, chalan odbehne do Subwaya a vráti sa s veľkým sendvičom – odškodnenie za to, že sa nebudem môcť navečerať zo skupinou. Pokiaľ viem, toto zatiaľ žiadnemu inému lokálovi ani tourlíderovi nenapadlo. Síce z neho dve tretiny vyhodím, pretože nenávidím zeleninu (keby som sa chcel stravovať zdravo, nežeriem blafy z fastfoodu – do svojho sendviča/burgera chcem chlieb a mäso, nič viac), ale ide o tú dobrú vôľu.

Zaparkujem na Podmaniczky útca, na okraji centra, pri akomsi starom sklade a s nadávaním vytiahnem z busu kýbeľ, sprej na odstraňovanie hmyzu a stierku na umývanie skiel – na stráženom parkingu na Citadele som si to robiť netrúfol. Len z čelnej masky zotriem snáď kilo biohmoty. Čelné sklo potom čistím, drhnem, pucujem a leštím, ale zvlášť na jeho vrchnej časti, kde nedosiahne ostrekovač ani stierače, a stierkou tam tiež neviem poriadne pritlačiť, lebo je to privysoko, nejaké svinstvo ostalo. Čo už. Indiáni kedysi vycapovali lebky nepriateľov na koly aby odstrašili ich kamošov, možno aj tieto drobné mŕtvolky presvedčia ostatných okrídlených hajzlov, aby sa od Kebabu držali ďalej.

Absolvujeme ešte posledný bod programu – večernú plavbu po Dunaji spod Márgitinho mostu – a potom ideme do hotela, pekného štvorhviezdičkového Aquincumu asi tri kilometre od centra. Bezplatné parkovanie je tu vykompenzované tým, že do boxu musím komplikovane cúvať pomedzi betónové kvetináče a záhony s ružami. S tourlíderkou preberieme program na ďalší deň (Záhreb a Plitvické jazerá), a keď klientela odíde, upracem autobus zvnútra. Kórejci po sebe nechávajú docela bordel, aj keď ani zďaleka nie taký ako Číňania s ich bohumilým zvykom pľuť na podlahu, alebo Indovia, ktorých som viezol raz a traumatizovalo ma to viac, než deti v detskom domove návšteva Tomanovej. Vyhádžem papiere od cukroviniek a prázdne fľašky (možno by si do nich chceli nabrať vodu, ale to by ohrozilo odbyt Saguár a také niečo nemienim tolerovať), pozametám omrvinky a šupky od ovocia, a idem si zo spálne vziať kufor.

Nakoľko takmer v každej diskusii je omieľaná téma sexu v autobuse, dospel som k názoru, že je najvyšší čas sa k nej vyjadriť. Ako hovorí stará ľudová múdrosť, „žena potrebuje k sexu dôvod, chlap len miesto“. Síce pochybujem, že autor tohto výroku niekedy videl napríklad kabínku vo verejných toaletách železničnej stanice Trenčín, ale budiž. Zájazdové autobusy sú na tento typ aktivity vybavené najlepšie, samostatnou spálňou pre vodičov, obvykle pod podlahou v oblasti druhých dverí. Na incomingu, kde vodič nocuje v hoteli, sa nepoužíva – môj Kebab ju síce má, ale je prístupná iba zvonku a držím v nej svoju batožinu a čistiace potreby. Ale pri iných druhoch dopravy, zvlášť nočných dovolenkových pendloch do Chorvátska alebo Talianska, je využívaná a takýto dopravca ju obvykle objedná aj s prístupom zvnútra. Nedá sa tam sedieť ani stáť, je to len podlhovastý priestor na ležanie s matracom, dekou a osvetlením. Nie je klimatizovaná, ani nijako zvlášť vetraná, zvuková izolácia tiež nič moc a ak trpíte klaustrofóbiou, do štvrť hodiny budete vystresovaný ako potkan v latríne. Ale ak máte partnerku, ktorej nevadia doudierané lakte a hlava, obmedzený výber polôh a nutnosť obmedziť zvukové prejavy na minimum, môžete si to skúsiť. Raz, keď som v noci viezol poznávačku z Benátok, sa tam kolega s jednou účastníčkou zájazdu zavrel a vyliezli až ráno v Martine, práve keď vystupoval aj zvyšok zájazdu – on so širokým úsmevom, ona červená ako bratislavská električka. Síce som mu to doprial, ale priznám sa, že mňa by do spálne nedostali – nebol by som tam schopný zaspať a už dupľom nie fornikovať. Mám veľa zatiaľ nesplnených fantázií, ale sex v rakve medzi ne nepatrí. Keby som už cítil potrebu súložiť v buse, použijem buď pohodlné sklápacie sedadlá alebo si do uličky hodím karimatku a partnerku na ňu, aj keď tá predstava má len o niečo málo väčšie čaro, ako tie vyššie spomenuté hajzlíky v Trenčíne.

V každom prípade, dnes sa mi o sexe môže tak akurát snívať (aj keď naozaj dúfam, že nebude, na cestách nie je veľa možností vyprať si pyžamo). Zacheckujem sa do hotela, osprchujem sa a zaľahnem.