Vážení otcovia, milí čitatelia, drahí abonenti,

kultúrno-spoločenský portál Dailymale vám na dnešný deň pripravil tretie pokračovanie pôvodného pedotriptychu Biť či nebiť.

Prajeme vám príjemné čítanie!

 

 

A dnes pritvrdíme! Soplíky, kakaničky, hamina papina, cecíky, laktácia, kašičky - to všetko tu bude lietať! Modrý sloník bude oproti tomu drsňácka akčná mozgovystreľovačka! 

 

 

Úvod

 

Tak poďme hneď z ostra: Čo nám povie, keď sa trocha pošpárame v plienke nášho dieťaťa? Ak je exkrement nazelenalý, s pachom skazených treščích játier a mdlej chuti, môže to znamenať jediné...

 

Nebojte sa. Účelom takéhoto úvodu bolo iba odplašenie mudrákov, ktorí radi píšu plky do diskusie, aj keď ich obsah článku vôbec nezaujíma. Načo to čítajú? Veď ako sa vraví, ak máš alergiu na formaldehyd, nejedz párky!

 

Naposledy sme sa dostali k veku, keď už dieťa dokáže chodiť. Všetky steny sú vyzdobené voskovkami, všetko z prvých dvoch poličiek je už zlikvidované a pes sa hystericky snaží schovať do kvetináča už pri slove dudlík. V tej dobe decko žvatle prvé slovíčka, ktorým rozumie len jeho mater a vy ste za vola, keď neviete, čo znamená „jajáše“. A keď vám dieťa zo stola ukradne iPhone, hoci vie, že to je „nono“, a následne skúša, či vie „tevefonik“ plávať, je to zároveň čas na otázku z nadpisu článku: Biť, či nebiť? Odpoveď: Biť!

 

 

Neverte psychológom!

 

Každý z nás za život postretával všelijaké prapodivné kreatúry, ale najväčšie dekomponované zrúdy pochádzali z rodiny psychológov. Čiže z rodín, kde sa bac-bac po plienke rovnalo umláteniu a vykuchaniu. Ale aj tigrica, keď chce mláďa pokarhať, nedohovára mu pekným slovom, ale ho chytí za kožu na krku a potrasie. Nejde ani tak o fyzickú bolesť (no schválne, akú bolesť spôsobí capanec po plienke?), ale o rezolútne ukázanie nadradenosti. Ak je disciplína a hierarchia žiadúca v pracovnej oblasti, musí to fungovať aj v rodine. Ak je v práci dosahovaná represiami, treba represie zaviesť aj voči dieťaťu! Žiadne vyhrážanie sa vyhodením televízora z okna nezaberie tak účinne, ako jeden nečakaný pohlavok. Zatiaľ som sa ďalej neprepracoval, facku som si ešte neskúsil, ale už sa „teším“ na pubertu. Mojej žene svokor za drzú poznámku zlomil okuliare a tipujem, že história sa bude opakovať.

 

Všetci, čo sme „boli bití“, sme v pohode. Na nikoho citlivej dušičke to nenechalo trvalé šrámy. Dokonca ani zaucho od triednej na základke ma nepoznačilo. Aj keď to bola slušná šupa od 45kilovej ženy. (BTW - ak si moje dieťa zaslúži - nemám nič proti, aby jej učka vlepila). Reči psychológov mi lezú na nervy. Samozrejme, treba odlišovať medzi „výchovnou fackou“ (aj keď tento pojem dnes kvázihumanisti ironizujú) a hrubiánskym fotrom, ktorý každý večer po návrate z krčmy zobudí ratolesti, aby naložil im, keďže zbitá mater už leží na zemi v kúpeľni...

 

 

Kočíkovanie

 

Ale poďme na krajšie témy. Minule som spomínal, že kočíkovanie je tá najpríjemnejšia činnosť, ktorú môžete s dieťaťom vyfasovať. Avšak, ako vravel Mižu Kováč, vo veku, keď dieťa chodí (v kočíku už sedí) už to taká sranda nie je. Kým vysvetlím prečo, ešte malá rada. Kočík vyberajte spolu so ženou. Nie preto, že by to muselo byť nejaké delo s ABS a spoilermi (aj keď nad designom niektorých kočíkov dnes žasnem), ide hlavne o to, aby ste ho vedeli ovládať jednou rukou. To je výhoda, keď chcete na prechádzke telefonovať, alebo si čítať knihu!

 

Takže prečo je to s tzv. športovým kočíkom (Pozor, ten názov je zavádzajúci! Ani len basket si s ním nezahráte!) úplné peklo:

 

Po prvé:

Kým predtým šlo o prechádzku, pri ktorej ste tlačili kočík a po časovom limite ste vrátili, teraz vás už žena vybaví rôznymi sprostosťami a príkazmi, čo musíte s dieťaťom robiť. Mne dodnes trhá ľavým viečkom pri pohľade na plastové krabičky.

 

Žena ma vždy vybavila najmenej troma. V jednom boli nakrájané jabĺčka, v druhom chlebík od raňajok, dokonca niekedy som vláčil jogurt. Ten je veľmi „vďačný“ - po otvorení sa nedá zavrieť a vy ho nosíte v ruke ako cicinbrus, až kým neprídete domov, alebo sa vám nevykydne, spravidla na kabát, alebo na decko. K povinnej výbave si pripočítajte fľašu s čajíkom. Pozor! VŠETKY fľaše tečú! Všetky! Cieľom výrobcov fliaš je vyrobiť takú, aby ste sa domov vrátili čo najviac zalepený! Ďalej nafasujete vreckovky (vlhčené + nevlhčené), alternatívne teplejšie rukavičky, čiapku, šálik, loptu, trojkolku, ťahaciu hračku a podobne. Domov sa vrátite uštvaný, sťa divá zver a dieťa pritom nič nezjedlo, 20-krát padlo, predralo galoty, stúpilo do troch psích hován a na kočíku ste zlomili akúsi umelohmotnú blbosť, kvôli ktorej sa strieška kočíka už nedá stiahnuť. (To, že keď ste telefonovali, kočík ovládaný jednou rukou vyšiel na trávu a celý sa prevrátil, to radšej žene nespomínajte - veď hlinu ste malému z pusy už vybrali). 

 

Po druhé:

Dieťa si obliekate sami! A to je v zime peklo! Každá žena je totiž presvedčená, že dieťa prechladne. Ak si predstavíte stupnicu vhodnosti oblečenia, kde nula je akurát, žena je presvedčená, že vy dieťa oblečiete na -1. Preto oblečenie vyberá ona a zásadne odchádzate v stave +2, kde číslo označuje vrstvy oblečenia. Čo znamená, že dieťa nemôže pripažiť. Takže ak nebývate v neomietnutej ruine so satelitným tanierom, kde holé deti na snehu patria k štandardu, čaká vás obliekanie 12-tich vrstiev na hmýriaceho sa (ne)tvorčeka.

 

 

Aby ste neprišli o rozum, prípadne svoje dieťa neumlátili rodžerou, osvojte si pár zásad:

 

Pripravte si oblečenie dopredu a už v správnom poradí

Nie je nič horšie, ako keď pri nasadzovaní čapice zistíte, že pod ňou zostalo tielko. Alebo keď pri predposlednej vrstve nájdete na bielom svetri fľak jak sviňa od malinovky aj s prilepeným bonparom.

 

 

Decko musíte „fixovať“

Ani mravec žijúci v lekárničke Richarda Müllera nie je taký naspeedovaný, ako decko pri obliekaní. Obliecť ho, keď je k vám chrbtom, sa nedá. To je podobná axióma, ako že vojenské gate si cez kanady neoblečiete a retiazku z nákupného vozíka nezastrčíte do toho istého vozíka. Nemožné.

 

Prvá možnosť je tzv. fixácia zaujatím, keď parchantovi dáte niečo na hranie. Najlepšie mobil. Určite ho ohromne bude baviť kompletné vymazanie zoznamu, ktoré by vám aj so študovaním návodu trvalo pol dňa a on to zvládne dvoma klikmi. Ale aspoň pár sekúnd bude v relatívnom kľude.

 

Druhá možnosť je násilná fixácia. Odporúčané sú rôzne remene, povrazy, ale aj klince, skrutky a istý dánsky psychológ odporúča sekundové lepidlo.

 

 

Nebráňte sa násiliu

Aj keby ste boli Anton Strholec po narkóze, aj tak pri ňom skončíte. Určite počas obliekania budete musieť aspoň raz dieťa preventívne capnúť. Je to normálne! Nehanbite sa!

 

Ale musíte nájsť jemne vycizelovanú mieru. Aby nezačalo revať. Varovným signálom sú spustené kútiky, tzv. makovník. Vtedy je treba rýchlo decko zaujať, napríklad spomínaným mobilom, aby nezačalo sopliť. Sople na vetrovke zaschnú a decko vyzerá, akoby po ňom lozil slimák.

 

 

Zmierte sa s faktom, že vás manželka tak či tak za obliekanie decka zdrbe

Minimálne za jednu vrstvu. Určite na niečo zabudnete: Nedáte decku ten správny šálik, dáte príliš hrubé ponožky alebo aspoň farebne sa nehodiace rukavičky. Ako keby na tom po hodine obliekania, kurva, záležalo. A ozaj - manželka vás ešte bude znervózňovať tým, že čo vám to toľko trvá, veď sa malý spotí a vonku ho, pozor, obľúbené slovko všetkých matiek „ofúkne“.

 

MUSÍTE byť silný a pustiť to jedným uchom dnu a druhým von. Jedine tak obliekanie zvládnete bez fatálnych následkov.
 

 

 

Hračky

 

Deti sú podobné, ako my, chlapi. Tiež majú radi hračky. Tu je jedna zásadná rada: Plyšák nie je hračka. Plyšák je chujovina. Plyšový macko poteší iba ak 16-ročnú nepobozkanú návštevníčku Azetu. Deti majú max. tak jedného plyšáka, ktorého používajú pri zaspávaní. Môže byť dvakrát ogrcaný po črevnej viróze, aj tak ostatné plyšáky nikdy z koša s hračkami nevytiahnú.

 

To je rada skôr pre tých, ktorí k vám idú na návštevu.

 

Nechcem robiť mizerný product placement, ale už to chcem niekde povedať naplno: Najrozumnejšie bude, ak kúpite Lego vhodné k veku. Tým nič nepokazíte. Nie je to síce originálne, ale každé decko sa s tým naozaj hrá rado a platí, že čím viac Lega máte, tým lepšie. A v neposlednom rade: Urobíte radosť aj domácemu pánovi. To je jediná vec, ktorá ma baví, keď sa musím hrať s deťmi - vždy skončím pri Legu. Stále vymýšľajú nové súčiastky a to je super! Len ma štve, keď mi to, čo postavím, deti kazia. Lego má len jednu nevýhodu - vždy ho treba upratať, ešte kým deti zaľahnú. Lebo stúpiť na lego bosou nohou v tmavej izbe, keď im idete zhasnúť svetlo, oproti tomu je dvojitý priestrel ramena úplná lahoda.

 

 

Opäť matky

 

Mám pocit, že v článku je zatiaľ málo mužského šovinizmu, tak to hneď napravím zmienkou o tzv. Diagnóze hysterickej matere (maternitae furiosso).

 

Ak ste si pred pôrodom voľkali, že všetky ženy sú hysterky okrem tej vašej, po pôrode vám všetci budú strúhať mrkvičku. Po pôrode sa KAŽDÁ žena zmení na hysterickú mater. Ale s tým sa opäť len musíte zmieriť. Ono ten materský pud má svoj význam. Ak by ho ženy nemali, doktori by vaše dieťa pokojne nechali vysrať sa z podoby (pardon za vulgarizmus, ale tak to je), ako v našom prípade. Len vďaka materskej hystérii nemenovaný doktor po 10-mesačnom hnačkovaní a nejedení našej dcéry prestal opakovať „to je normálne“ a dal urobiť vyšetrenia, ktoré ukázali črevné ochorenie (mimochodom, priniesla si ho z pôrodnice na Antolskej!). Takže matky, Buďte hysterické! Iba tak ochránite svoje dieťa pred hrôzami slovenského zdravotníctva

 

 

Na záver

 

Po prečítaní niektorých reakcií v diskusii chcem uviesť veci na pravú mieru: Nechcem nikoho odstrašiť od úmyslu mať dieťa. Len som popísal tú horšiu stránku reality a schválne som preháňal. Aj keď len trošíčka. A rozplývanie sa nad tým, aké je decko úžasné - to sem naozaj nepatrí. Aj keď to vysoko preváži všetko to zlé, čo som napísal. A bolo by to zbytočné - ako vysvetľovať slepcovi, ako vyzerá červená. Kto nezažil, nepochopí. Ani ja som nechápal...

 

Ak nemáte dieťa a všetci rodičia vám pripadajú doslova prijebaní, je to tým, že fakt sme. Užil som si to, keď som robil Kakao. Ambiciózni trtkovia, nekritickí zbožňovatelia svojich ratolestí postrkovali svoje nastrojené deti a trpeli ako zvery, keď neboli najlepšie. Boli smiešni a trápni. A viete čo? Dnes som taký istý! A tvrdím: Ak váhate, či mať alebo nemať dieťa, choďte do toho!* Bude to to najlepšie, čo v živote urobíte, verte mi!

 

*nevzťahuje sa na asociálov a rodičov, ktorí deťom nedokážu zabezpečiť normálne detstvo, členov Mladých sociálnych demokratov, poslucháčov No Name a na Martina Jakubca!

 

Tak to by na dnes stačilo. Aj tak pochybujem, že to niekto dočítal až sem. Zostalo ešte dosť tém aj na ďalšie pokračovania, ako napríklad súrodenecké bitky, typológia detského revu, „dovolenka“ s deťmi, škôlkársky folklór atď. Ale k tomu sa môžem niekedy v budúcnosti ešte vrátiť.

 

Na záver vám poviem jednu rozprávku. Vymyslela ju moja Žofka, keď mala štyri. Chcela mi povedať rozprávku, ja som nemal čas, tak mi povedala iba krátku:

 

Bol raz jeden

koniec...

 

Deti sú super.

 

 

pic via rewalls.com