„Ich komme wieder!“
Cyberdyne Systems series T-800 Model 101 v podaní Arnolda Schwarzeneggera vo filme Terminátor (1984, réžia James Cameron)
“Je načase, abychom si na tobě našli další místa pro zraňování.”
Terry Goodkind – Tři schránky Ordenu
“Výstup na osemtisícovku!”
“Zjesť celý obed vo firemnej kantíne!”
“Napísať recenziu na muzikál pre stránku plnú nihilistických metalistov!”
Asi tak by zneli odpovede na otázku, čo považujete za skutočne ťažkú vec? V redakcii si nízke ciele nedávame, preto sme sa v dnešnom článku podujali urobiť husársky kúsok – napíšeme tú recenziu a budeme dúfať, že si článok aj niekto prečíta (iné recenzie tu a tu). Úvod máme za sebou, hor' sa rovno k skutkovej podstate.
V roku 2008 sa okrem Temného rytiera, Grand Torina a Milionára z chatrče prehnal kinami ešte jeden megahit - muzikál Mamma Mia. Jednoduchý príbeh s hviezdnym obsadením, taká letná oddychovka s pesničkami často hrávanými v Rádiu Jemné melódie. Film bol mimoriadne pozitívne prijatý hlavne ženským publikom, najmä preto, že neobsahoval výbuchy ani oidipovské dilemy, proste preto, že to nebola žiadna lyrická pičovina. Avšak v našich končinách vtedy málokto vedel, že koncept Mamma Mia existuje v muzikálovej podobe už od roku 1999. A keďže staré porekadlo hovorí, že na Slovensku máme všetko, len o 25 rokov neskôr ako v civilizácii, z prebytku nudy a nedostatku cashu sa slovenskí divadelníci podujali odprezentovať tento klenot i pospolitému ľudu na Slovensku.
Pre tých, čo príbeh nepoznajú, nebudem vás ním zaťažovať, po prvé tam vlastne o nič nejde (typická vlastnosť jukebox muzikálov) a po druhé, aj tak je to plytké ako hrob treťotriedneho mafiána z ranej mečiarovskej éry. Logická otázka je, načo som vlastne na takýto muzikál išiel? Veď napríklad v Prahe hrajú Vánoční koledu s Karlom Rodenom, kde si do hľadiska sadnete, otvoríte ústa, a zavriete ich až po predstavení v šatni, keď zistíte, že ste stratili visačku od kabáta (true story, bro). Tak po prvé, mám rád muzikály, lebo je to ideálne umenie pre ľud z nižších vrstiev. Po druhé, síce nemám rád ABBu, ale mám rád ich piesne. Ešte predtým, ako zavoláte do psychiatrické ambulance doktora Chocholouška, vedzte, že inak som úplne normálny, aj jesť mi chutí, ani pleť nemám príliš mastnú. A nie som sám. Za všetko hovorí fakt, že muzikál sa momentálne hrá v cca 20-tich jazykových mutáciách po celom svete.
To bola vec, ktorá ma asi najviac lákala – vidieť slovenskú verziu. Nedojebú to libreto? Nemusíte sa báť, popasovali sa s tým statočne. Síce ma trochu prekvapilo, že aj texty piesní išli kompletne do kodifikovanej podoby nášho materinského jazyka, avšak našťastie zvukár vedel, čo má robiť a predstavenie ozvučil tak, že skrz živo hrajúcu kapelu nebolo počuť nielen texty, ale častokrát ani spev. V podstate som oči vytreštil iba dva razy: prvýkrát, keď som si uvedomil, že “veď oni kurva spievajú po slovensky”, a druhýkrát, keď som zistil, že slovo Chiquitita je nahradené ľubozvučným Čučoriedka. Za tento mimoriadny čin na počesť česko-slovenskej vzájomnosti si odo mňa autor textov piesní Martin Sarvaš zasluhuje veľkú pusu na čelo, škoda len, že si neuvedomil, že muzikál sa hrá v Přaze v lokálnej hantýrke už od roku 2014, a takto tých Čehúňov neporazíme. Ostatné dialógy preložené A. Ruppeldtovou boli zvládnuté s ľahkosťou a nadhľadom, aký si tento typ muzikálu zasluhuje. Ani chvíľu som nemal pocit, že by preklad outsourcovali v prekladateľskej kancelárii kapitána Danka. Hlásim spokojnosť.
Keď sme už pri technických záležitostiach, nedá mi nespomenúť skvelú kapelu, hrajúcu naživo tak presne, že som sa cez prestávku išiel pozrieť, či tam tí borci naozaj sedia a či radšej nešli do krčmy a nepustili CD-čko. Sedeli, a bolo ich naozaj požehnane, hádam zo 10 hudobníkov + komplet spevácky zbor. Udeľujem potlesk, i keď nešlo o nejaké náročné kompozície, chalani hrali ako odušu.
No, a tu sme dochválili. Ideme k tomu najdôležitejšiemu, k tomu, čo tvorí jadro muzikálu. Muzikál sa odlišuje od divadla alebo filmu tým, že herec musí robiť kvalitne 3 veci – pohyb, divadelné hranie a spev. Identifikujme si problém: nevedia to! Nejaké náznaky talentu vidno najmä u mladších hercov, ktorí zvládajú všetky 3 veci, niekedy dokonca aj naraz, ale je to také akési pribrzdené. Akoby ich stále niekto držal za vajcia, šepkajúci im do uška, že „ak začneš poriadne hrať alebo spievať (nemyslím vrešťať), tak poriadne stisnem.“ Z hľadiska spevu bola celá produkcia postavená na Soni Norisovej. Sonička je excelentná speváčka, minimálne dve triedy nad ostatnými, ale povedzme si popravde, jej herecké schopnosti zahŕňajú presne dva výrazy. Žiaľ, celé predstavenie som nemohol uveriť, že hrá postavu ženy, ktorá by sa za tri týždne dokázala vyspať s troma rôznymi chlapmi, hoc i pred 20 rokmi. Postavu jej dcéry a jej snúbenca hrali Romana Dang Van a Dárius Koči, obaja mladí, po škole. Naučili ich tam správne technicky spievať, tancovať a za každých okolností sa usmievať. Nuda na druhú. Hlavne Romana mi pripomínala Mirku Partlovú. Neustály umelý úsmev na tvári, spev síce technicky OK, ale bez náznaku čohokoľvek zaujímavého v sebe. Našťastie jej výkon ako celok bol v norme a nemal som chuť strčiť si ponorný mixér do ušných bubienkov. Očakávať čokoľvek iné od nej by ale bolo zrejme trúfalé.
Ďalej tu máme na pretras dve dámy v zrelom veku: Zuzu Vačkovú a Janu Hubinskú. Hubinská je pani herečka, pohybovo fajn, spev žiaľ na úrovni silvestrovskej oslavy. Čo ale musím spomenúť je tragický výkon Vačkovej, ktorá sa do muzikálu vyložene nehodí. Ani pomerne obstojné komediálne herectvo nevyváži tragický spev, najmä v piesni Dancing Queen (mimochodom zvyknem ju spievať opitý na karaoke) išla úplne mimo tón aj rytmus, ľudia sa až pozerali na seba, či nie sú na nejakej single ladies drinks&karaoke party. Pánske party nestoja okrem Martina Kaprálika za zmienku, neboli uveriteľní ani po hereckej stránke, ani po speváckej. No a teraz to najdôležitejšie - réžia. Dielo ako také bolo zvládnuté primerane, na slovenské pomery skoro až nadpriemerne, avšak uvedomme si, že vo svetovom ponímaní slovenský muzikál práve vyliezol z pivnice rakúskeho dôchodcu a rozmýšľa, ktorým smerom je najbližšia Coop Jednota, aby si mohol kúpiť tresku v majonéze a tri rožky. Tú žilinskú, lebo ideme len po kvalite. Všetky karty boli stavené na Norisovú, ktorá tam v podstate jediná vedela spievať. Ostatní boli iba křoví, čo mi trochu vadí, aj napriek tomu, že celé dielo je vlastne gýč, ale taký ten, čo nám až tak nevadí. Prvý polčas trochu bojoval s nudnejšími pasážami (hlavne zo začiatku), v druhom to už bolo fajn. A zas bolo na konci to otravné medley a debilné standing ovation! Býva dobrým zvykom postaviť sa iba pri mimoriadnych výkonoch, v tomto prípade bola mimoriadna iba cena lístka. Ale aké publikum, také predstavenie!
Úplne na záver dám ešte tri pochvaly a jednu výčitku. Tanečná skupina, vnímal som teda iba ženskú časť, lahodila môjmu oku estéta. Choreograficky boli výborne zvládnuté mužská scéna v plutvách a vizuálne atraktívna zmiešaná tancovačka v neónových plavkách. Do tretice – výborný vtip s tangáčmi tenkými ako zubná niť. Hrozne mi vadilo, že v diele sa neustále opakujú sexuálne narážky. Kto ma pozná, vie, že som starý prasák (dobrý deň, p. Korda), tak keď už aj ja poviem, že to bolo kontraproduktívne, tak to tak naozaj je. Menej je niekedy viac.
V čase písania recenzie (koniec novembra 2017) bol muzikál vypredaný až do polky januára 2018, takže ak na vtedy nemáte ešte žiaden program a Nietzscheho máte už komplet prečítaného, zastavte sa na Novej scéne. Udeľujem päť obschnutých gréckych feta syrov z Lidla z desiatich.
