Deň druhý

Dnes ráno si opäť privstaneme, takže ráno už od šiestej naháňam ženu, nech na seba rýchle nahádže handry a omietku, lebo už o deviatej otvárajú Centrálne Múzeum Ozbrojených Síl Ruskej Federácie. Vonku už nie je taká krutá zima. Tým rozumej, že už nie je mínus 17, len mínus 3, čiže oteplilo sa, ale za odmenu začal sypať sneh. A to dosť husto. Cestou po meste nevidíme žiadne zápchy, doprava sa kontinuálne prispôsobila poveternostným podmienkam, všetci spomalili, a tak sa nekonajú žiadne Rallye letné gumy alebo zápchy až po hranicu mesta ako u nás doma s príchodom prvého snehu. Milujem dashcam videá z Ruska, ale takto naživo musím uznať, že tu vodiči fakt vedia jazdiť. Vráťme sa ale k meritu veci.

Spomínané múzeum (vstupné 185 PHP) má dve expozície – vonkajšiu a vnútornú. Logicky, kedže sme ešte zabambušení, ideme najprv na vonkajšiu. Všetky exponáty sú už odhrabané od snehu, takže ako decko v Disneylande pobehujem pomedzi exponáty letectva, pozemného vojska, PVO, ženistov, a to v takom reprezentatívnom priereze za posledných 100 rokov. Kde nájdete vedľa seba zaparkovanú S400, Mi-35, Su-27 a asi milión tankov? No predsa tu. Keď už moje receptory radosti takmer explodujú od radosti (rozumej keď mi žena oznámi, že chce ísť do vnútra), poviem si, že v najlepšom treba prestať a bežím do vnútornej expozície, kde sú vystavené také skvosty ako trosky zostrelého špionážneho amerického Lockheedu U-2, obrnené auto, v ktorom vozili Lenina, či originál Žukovovu uniformu. A okrem toho asi milión ďalších vecí. V centrálnej sále na poschodí mi totálne ojdebáva dekel až do susednej galaxie, v centre je v hermeticky uzavretej sklenenej klietke presne tá zástava, ktorá bola na tej pamätnej fotke z dobitia Berlína. Tej, kde má ten malaďoc na oboch rukách hodinky. Vidieť to takto naživo je fakt sila. Hodnotenie : 10/10. Keby sa dalo, dám aj viac.

Utekáme rýchlo na metro, čaká nás ďalšie múzeum. Park Pobedy (čiže Park Víťazstva) je obrovský areál v širšom centre, uprostred ktorého sa nachádza monumentálny pamätník na Veľkú vlasteneckú vojnu (Rusi tak volajú 2.sv.vojnu). Architektúra je klasická ruská povojnová - monumentalizmus. Kupujeme lístky (zhodne 185 PHP, mimochodom, za celý pobyt som nemal pri sebe ani kopejku, všetko a všade som platil kartou) a bežíme dovnútra. Okrem toho, že to bolo fakt veľké, som si odniesol tri spomienky : okrúhla sála, plná mien po stenách, návštevu asi 20tich mladých ruských vojakov, ktorí boli zmrzačení (keď vidíte mladú peknú babu s karbónovou nohou v uniforme tak si nejeden mrjác kladie otázky, na čo je to hranie sa na vojačikov vlastne dobré) a najmä expozícia rekonštruujúcu vojnový bunker v Berlíne. Silná záležitosť. Ohriali a osušili sme sa dosť, ideme do exteriéru. Poviem to takto. Koľko múzeí má vedľa seba postavenú IS-1, IS-2, IS-3 a IS-4? Pokiaľ viem, asi dve. V jednom práve som a druhé je asi 2 hodiny od Moskvy. Slušná expozícia, potešili aj menej tradičné exponáty (napr. 305mm železničný kanón) alebo zistenia, že niektoré exponáty sa dajú naštartovať (technici práve preštartovávali IL-2). Hodnotenie : interiér aj exteriér zhodne 10/10.

Cestou na metro lúštim mapu (zobral som si tú v azbuke, reku oprášim ten jeden rok, čo som sa ruštinu musel učiť), žena za mnou kráča asi 10 rokov, usmievajúc sa pritom, lebo vie, že keď som v tranze, pravdopodobne o niečo zakopnem, alebo niekoho zrazím. Policajt strážiaci vchod do metra síce mňa necháva prejsť (naozaj nevyzerám ako turista, skôr ako filozof), ju však zastavuje s poznámkou „Děvačka, davaj dokumenty!“. Děvačka stráca reč, takže sa ako správny islamský manžel vraciam a lámavou ruštinou mu vysvetľujem, že „Tavárišč policajt, tu maš dokuménty  a miňa zavut Kungpao a toto je taváriška Kungpaová“. Policajt sa ani nepýta na percento plnenia plánu päťročnice, hovorí len „Spacíba tavárišč turista“ a už pajéchame na metro. Hodnotenie : 10/10, lebo bolo to tak neočakávané, že ani neviem, čo som po rusky koktal, ale evidentne ho to dosť rozosmialo. Poznámka : taváriška naozaj nevyzerá ako bradatý čečenský terorista, podľa mňa sa chcel len zoznámiť.

A už nás čaká ďalšie múzeum. Bulgakovove. Ak máte Majstra a Markétku radi, je to must seen. Inak normálne milé múzeum, ak vás ruskí klasici nezaujímajú, aspoň uvidíte, aké malé izby (ale s vysokými stropmi!) v tých panelákoch v širšom centre Moskve majú. Inak nič sme tam neplatili, nejaké vstupné mali totálne v paži. Hodnotenie : 5/10, rusofilovia si pridajú 2 hviezdičky.

Pomaly sa stmieva, čaká nás highlight dňa. Stanica VDNCh už nemá ten pôvab staníc v centre mesta, už sa to začína podobať na klasické metro (ale stále to nie taká stoka, ako ju opisoval Gluchovský), takže nestrácam čas. Síce som sem prišiel prioritne kvôli návšteve múzea kozmonautiky, ešte predtým sa však chcem pozrieť do parku. Podľa Google by múzeum malo byť otvorené do šiestej večera, a navyše žena mi oznámila, že ďalšie múzeum už dnes nezvládne, takže si najskôr ideme pozrieť areál výstaviska, ktorý teraz slúži ako centrum voľného času, po ňom dáme to múzeum kozmonautiky a nakoniec sa pôjdeme konečne najesť. Areál VDNCh je fakt veľký. Kedysi to bolo niečo ako národné expo, každá z bývalých socialistických republík tu má svoju vlastnú budovu v typickom národnom štýle, všetko je samozrejme urobené v typickom ruskom giga-mega-turbo štýle, ale zároveň s citom, takže ak máte radi architektúru, stále vás to baví. Na konci dlhej promenády sú budovy zoradené do kruhu, uprostred ktorého je umiestnená raketa Vostok na takom tom typickom odpaľovacom zariadení, ktoré vyzerá ako rekvizita z Duny, vedľa ktorej stoja Jak-42, Mil Mi-17tka a Su-27čka. Zoskupenie je zaparkované akoby v strede gigantického kruhového objazdu, okolo ktorého je veľký korčuliarsky okruh a vzadu za tým je Pavilón kozmonautiky. Blíži sa pol piatej, Pavilón zatvára o piatej, takže sa pomaly vraciame späť ku Múzeu kozmonautiky. O dvadsať minúť sa už snažím otvoriť dvere na ňom, ale ochrankár len nesúhlasne trasie hlavou a ukazuje na vchod. V zime je otvorené len do piatej!  To obrovské sklamanie skoro neunesiem, takto som prišiel o dve múzeá! Toto mal byť vrchol, zajtra ráno už ideme preč! Prečo ja mám takú smolu? Prečo? Prečo ja? Prečo som si neoveril informáciu na googli? Idú mi slzy do očí, žena vidí, že je fakt zle, takže volí osvedčenú stratégiu. Treba mi dať jesť. Na večeru ideme do nejakej reštaurácie vedľa klziska, objednávam si šašlik a vyložene agresívne vysvetľujem čašníčke, že dnes mám zlý deň, a ak mi pán kuchár dá do toho šašliku čo len štipku kôpru, tak ho kopnem do riti, že ho neskôr vystavia v Múzeu kozmonautiky do vitríny ako prvého človeka, ktorý dosiahol druhú kozmickú rýchlosť nie vlastným zavinením. Teda nevysvetľujem, len si to myslím. Nakoniec mi tam toho kôpru dali málo, takže sa to dalo jesť. Hodnotenie: areál VDNCh 10/10, otváracie hodiny múzeí 0/10, Kungpaova inteligencia a predvídavosť -10/10.  Bonus track : naľavo od kruháku je zaparkovaný raketoplán Buran. Potreboval som si ciknúť, plocha nebola osvetlená, takže som zopakoval tradíciu kozmonautov a ošťal mu zadné koleso pred letom. To máte za ten šesťdesiatyôsmy, duraky!

Keď sa emočne spamätám a dopravíme sa späť na hotel, je už večer. Hádžeme sa do perín a snažíme sa zaspať. Vzhľadom na ten pretlak informácii to boli veľmi intenzívne dva dni. Všetko bolo top. Ale nestretol som Norielle a nemohol som jej v Strelke kúpiť drink. Nebol som v Múzeu kozmonautiky. Nebol som v Pavilóne kozmonautiky. Vo všetkých múzeách som bol príliš krátko. Nevidel som Treťjakovskú galériu. Nebol som na predstavení Baľšojho teátra. Nebol som na veži Ostankinovo. Keď tento zasratý vírus pominie, prídem do Moskvy znovu a zameškané dobehnem.

Takže všetci, live long and prosper. Raz sa v tej Moskve možno stretneme.