Aktuálne máme vonku čas dovoleniek, a preto neexistuje nič vhodnejšie, ako si zaspomínať na jednu úžasnú pracovnú cestu takmer až na koniec sveta. Možno sa tam úplne každý z vás počas života nedostane, tak aby ste mali aspoň predstavu, ako to tam vôbec chodí.

 

 

Ako sa to celé začalo

 Raz ráno prišiel email, že sa práca a kompetencie nášho tímu presúvajú do Indie. A pretože z čisto ekonomického hľadiska bolo lepšie poslať jedného človeka tam, aby zaškolil desiatich (a nie urobiť to naopak), začala sa tímom šíriť neistota. Takto sa zrodil neľahký rébus a to vybrať práve jedného takého z nášho tímu. Americké šéfstvo (ktoré veľmi dobre vedelo ako to v našom tíme funguje) ukázalo prstom na mňa. Zvyšok tímového osadenstva (zopár ultra-sexy kolegýň a ostatných senior testerov) si vydýchol, pretože nik z nich nebol ochotný riskovať znásilnenie a smrť v rozvojovej krajine. Kto by už len chcel znásilniť teba, povedali mi s úškrnom im vlastným. Ono činorodo sa zapájať do rozhovorov, robiť pre zákazníka prezentácie a vystupovať proaktívne vám môže priniesť aj lepšie veci ako dvanásťhodinovú cestu lietadlom, kým zvyšok tímu s dvojnásobnými platmi ako vy sedí doma v „teplúčku“ na riti. Ale aby som nebol ako typický Slovák, rozhodol som sa situáciu využiť a aj napriek nedostatku skúseností (bol som vtedy junior tester a vo firme nejaké dva roky) urobiť maximálne kvalitnú robotu. No a pretože som všetko zvládol perfektne, tak som si za to v konečnom dôsledku od kolegov vyslúžil ešte aj zopár nepríjemných pohľadov.

 

 Pani M. z toho nadšená nebola. Rodičia ma dokonca prinútili, aby som sa objednal na klinike cestovnej medicíny a dal sa patrične zaočkovať. Ak by ste nevedeli, jediné povinné očkovanie je do krajín strednej Afriky, pretože tam vyčíňa žltá zimnica. Inde sa povinne očkovať vôbec nemusíte. Ale potom, čo mi pani vysvetlila, aké chuťovky ma v Indii čakajú, rozhodol som sa predsa vybrať si niečo z ich denného menu. Takže zaočkovaný proti žltačke B, C (na A nebolo dosť času), meningitíde a brušnému týfusu som si bol takmer istý, že sa mi nič hrozné stať nemôže. Ešte musím spomenúť, že aj keď je malária v Indii relatívne bežná, na ňu stopercentné očkovanie neexistuje (iba nejaké tabletky s hnusnými vedľajšími účinkami), a tak som ho preskočil.

 

 V deň odletu bolo všetko úplne v pohode, až na fakt, že som dovtedy nikdy v žiadnom lietadle nesedel a išlo o môj prvý let v živote. Vďaka cestovnému itineráru na trase Košice-Praha-Mníchov-Bombaj som pekne postupne získal skúsenosti s lietaním. Rovnako tak sa veľkosť lietadla zvyšovala pomaly a vzostupným charakterom, čiže som nemal žiadne veľké problémy. Ako malý chlapec som predsa chcel byť pilot a toto bola k tomu snu tá najbližšia možná vec. Počas prestupu v Prahe ma zaujala snáď len sličná česká slečna, ktorá mi lámanou angličtinou kládla otázky dotazníkového prieskumu. Dodnes asi netuší, že nie som ten, za koho ma pokladala (rozumej študent z Islandu). V Mníchove sme pre zmenu nabrali asi hodinové meškanie, čo sa prejavilo na prudko zníženom časovom intervale na prestup. Všetko som však prebehol úspešne a dokonca vyhlásili aj moje meno v takzvanom poslednom volaní pasažierov na palubu.

 

 Počas letu sa nič neobvyklé nestalo. Bol som v ňom síce asi jediný beloch a pohľady spolusediacich mi pripadali trochu zvláštne. Ako som ale pochopil neskôr, bol to z hľadiska udivených pohľadov iba úplný začiatok. Ergo India. Hneď ako vystúpite z lietadla získate instantný pocit, že sa pred to vaše lietadlo ktosi čerstvo vysral. Vážne. Ten vzduch je taký divný, štipľavý a hnusný zároveň, až vám to tak trochu stiahne sliznice nosa do jemného zveráka. Ak by som to mal k niečomu prirovnať, tak by to bolo jednoznačne k situácii, keď som sa na cvikách z chémie nechtiac nadýchol arómy kyseliny dusičnej. Ale India bola ešte o niečo horšia. Preto ak vám niekto básni o vôni Indie, neverte mu. Buď tam nikdy nebol, alebo klame, alebo oboje.

 

Konečne India

 Môj rýchly beh cez tridsať „gejtov“ na letisku mal ale svoje následky. Totiž, čo sa podarí ľudskému telu prekonať za krátky čas, to sa zvyčajne batožine v takej miere nepodarí. Moja batožina teda ostala v Mníchove. Doteraz mám pred sebou ten nekonečný kolotoč s kuframi a neustále sa znižujúcu hladinu viery, že sa tam možno ten môj kufor predsa objaví. Tak som sa postavil do rady, vypísal všetky dokumenty a dokonca mi pani dala v prepočte približne 50eur, ako istú formu kompenzácie. To príliš nezvýšilo moje očakávania, či sa vôbec ešte ten kufor niekedy nájde.

 

 Keďže lietadlo nabralo kúsok meškanie a rovnako tak pani pri stratenej batožine nebola extra rýchla, miesto o pol jednej som z letiska vyšiel okolo tretej ráno. Samozrejme zmeniť peniaze ma ani nenapadlo (pretože rupie si v žiadnej banke vopred nezmeníte), a tak mi napadlo vrátiť sa do letiskovej haly a v zmenárni svoju chybu napraviť. Vojensky oblečený ujo s guľometom mi vysvetlil, že sa to už nedá. Tak som sa iba smutne obrátil.

 

 Pred letiskom to žilo ako na dobrej diskotéke. Stáli tam stovky vodičov, v rukách držiac tabuľky s rozličnými menami, čakajúcimi na svojho vyvoleného/vyvolenú. Ani som už neveril, že by ma ten môj vodič mohol počkať. Ale bol tam. Nehovoril síce skoro vôbec po anglicky, ale bol tam. Nasadli sme a išlo sa. Vďaka Nokia mapám som vedel, ako dlho a kadiaľ asi pôjdeme. Ale v tej tme a stave unavenosti, mi to bolo úplne na dve veci. Ešteže som dával pozor, pretože sa mu podarilo doviesť ma do úplne iného hotelu, ako kam mal. Vysvetlili sme si to asi päťminútovým neverbálnym rozhovorom. No on podľa všetkého nevedel, kde ten môj hotel vôbec je. A tak urobil niečo, čo mi aj dnes príde strašidelné a komické zároveň. Len tak si odstavil auto na krajnici a vydal sa s otázkou na smer ku skupinke asi tridsiatich osôb stojacich pri motorkách o pol štvrtej nadránom. Samozrejme, kľúče nechal v zapaľovaní a ešte aj to vnútorné svetlo akoby naschvál svietilo len a iba na mňa. Na pár chvíľ som si myslel, že sa už nevráti a mňa najprv znásilnia a potom na súčiastky predajú na čiernom trhu s orgánmi. Ale vrátil sa.

 

A hotel (volal sa Sarovar Hometel a je jedným zo série renomovaných Sarovar hotelov) sme nakoniec našli. Tam o mne dokonca aj vedeli, takže ma čakala pripravená izba na siedmom poschodí. Ako som si ľahol na perfektne ustlanú posteľ, uvedomil som si pár vecí, ktoré mi tak trochu nedochádzali. V Indii autá jazdia po ľavej strane, je tam (v lete) tri a pol hodinový časový posun, nemám batožinu a čo je horšie, nemám nič, čo v tej batožine bolo. Žiadne BeBe keksy, zubná kefka, ale čo bolo najhoršie, žiadne bedlivo zabalené lieky proti všakovakým chorobám (hlavne hnačke). Zalial ma pot a do rána som nezaspal. Môže za to asi aj to, že už boli asi štyri ráno.